Smrek

Smrek (Rozprávka)

V lese rástol pekný smriečok. Mal dobré miesto, slnko naň svietilo, aj vzduchu mal dosť. Okolo neho rástlo veľa väčších kamarátov, borovíc a jedličiek. Smriečok však veľmi dychtil po tom, aby rástol. Nemyslel na teplé slniečko a na čerstvý vzduch, nevšímal si sedliacke deti, čo chodili okolo neho na jahody a maliny a džavotali. Často prišli s plným hrnčekom alebo s jahodami v kytičke, sadli si k nemu a obdivovali ho: „Jaj, či je to len peknučký stromček!" Ale smriečok ich vôbec nepočúval.

O rok bol byľku väčší a o dva ešte väčší, lebo na smriečku sa vždy dá podľa letorastov poznať, koľko má rokov.

„Keby som len bol taký veľký ako ostatné stromy," zavzdychal stromček. „Potom by som si rozprestrel doširoka konáre a vrcholcom by som videl do šíreho sveta. Vtáky by si stavali hniezda v mojich konároch, a keby zadul vietor, mohol by som sa vznešene pohojdávať ako ostatné stromy!"

Vôbec sa netešil zo slniečka, z vtákov alebo z červených oblakov, ktoré sa vždy ráno a večer vznášali nad ním.

V zime, keď sa všade vôkol neho jagal biely sneh, často okolo bežal zajac a preskočil práve cez smriečok. - Juj, ako ho to len zlostilo! Prešli dve zimy a na tretiu bol už smriečok taký veľký, že ho musel zajac obísť. ,Ó rásť, rásť, byť veľký a dospelý, to je jediná radosť na tomto svete,' myslel si stromček.

Vždy na jeseň prišli drevorubači a zoťali niekoľko najväčších stromov. Tak bolo každý rok. Mladý smriečok, ktorý už celkom pekne povyrástol, sa pritom triasol, lebo veľké, nádherné stromy s rachotom a praskotom padali na zem. Konáre im poodsekávali, takže zostali celkom nahé, dlhé a štíhle. Boli temer na nepoznanie, potom ich naložili na vozy a kone ich z lesa odviezli.

Kam idú? Čo bude s nimi?

Na jar, keď prileteli lastovičky a bocian, opýtal sa ich smriečok: „Neviete, kam ich odviezli? Nestretli ste sa s nimi?"

Lastovičky nevedeli nič povedať, ale bocian sa zamyslel, pokýval hlavou a riekol: „Nuž, myslím, že viem. Keď som letel z Egypta, stretol som veľa lodí. Na lodiach boli znamenité stožiare a povedal by som, že to boli ony, lebo voňali smrečinou. Prinášam od nich veľa pozdravov - do výšky sa týčili!"

„Keby som bol taký veľký, aby som mohol plávať po mori!" vzdychal smriečok. „Aké je vlastne to more a čomu sa podobá?"

„Nuž, to ti ťažko vysvetlím!" vraveli mu slnečné lúče. „Teš sa sviežemu rastu, teš sa mladému životu!"

Vietor ho bozkával, rosa kropila slzami, ale on tomu nerozumel.

Chýlilo sa k Vianociam. Začali vytínať celkom mladé stromčeky, čo neboli ani také veľké, ani také staré ako smriečok, ktorý nemal pokoja a stále sa bral preč. Mladým stromčekom, a boli to tie najkrajšie, nechali všetky konáre, naložili ich na voz a kone ich odviezli.

„Kam idú?" pýtal sa smriečok. „Veď nie sú ani toľké ako ja, ba jeden bol medzi nimi oveľa menší. Prečo im nechali všetky konáre? Kam ich vozia?"

„Vieme! Vieme!" štebotali vrabce. „V meste sme nakukli do oblokov ! Vieme, kam ich vozia! Čaká ich najväčší lesk a nádhera, akú si len možno predstaviť. Nakukli sme do oblokov a videli sme, ako ich postavili doprostred teplej izby. Vyzdobili ich najkrajšími vecičkami, pozlátenými jabĺčkami, medovníkmi, hračkami a stovkami sviečok!"

"A potom?" opýtal sa smriečok a potriasol všetkými konármi. „A potom? Čo sa stalo potom?"

„Nuž, viacej sme nevideli! Bolo to nevýslovne krásne!"

„Vari aj ja budem mať takú skvelú budúcnosť?" jasal smriečok. „To by bolo ešte lepšie, než sa dostať na more! Ach, ako po tom túžim! Kiežby už boli Vianoce! Teraz som už veľký a rozložitý ako stromy, čo ich odviezli! - Ó, keby som už bol na voze. Keby som už bol v teplej izbe v plnom lesku a nádhere! A potom? Hej, potom príde čosi ešte lepšie, ešte krajšie, prečo by ma inak tak vyzdobili? Ale čo príde? Ach, ako len veľmi trpím! Ako túžim! Sám neviem, čo sa mi robí."

„Teš sa zo mňa!" prihováral sa mu vzduch a slnečné svetlo. „Teš sa zo sviežej mladosti vo voľnej prírode!"

Smrek sa však vôbec netešil! Rástol a rástol, v zime i v lete bol zelený. Vypínal sa v tmavozelenom šate. Keď ho ľudia videli, vraveli: „To je nádherný strom!" Pred Vianocami bol prvý zo všetkých, ktoré vyťali. Sekera sa mu zaťala hlboko do tela, strom spadol s povzdychom na zem. Pocítil bolesť, slabosť. Nestačil si ani pomyslieť na šťastie. Bol zarmútený, že sa lúči s domovom, s miestečkom, kde vyrástol. Teraz vedel, že už nikdy neuvidí svojich starých kamarátov, drobné kríky a kvety vôkol seba, možno ani vtáky. Cesta z lesa nebola veľmi príjemná.

Smrek sa spamätal, až keď ho na dvore vyložili s ostatnými stromčekmi. Počul, ako voľajaký muž povedal: „Ten je prekrásny! Len ten si vezmeme!"

Vtom prišli dvaja sluhovia v plnej paráde a odniesli stromček do veľkej nádhernej sály. Na stenách dookola viseli obrazy a pri veľkom kamennom kozube stáli čínske vázy s levmi na vekách. Boli tu hojdacie stoličky, hodvábne pohovky, veľké stoly plné obrázkových kníh a hračiek za stotisíc toliarov - tak aspoň vraveli deti. Smrek zastokli do veľkej debničky naplnenej pieskom. - Nik nevidel, že je to len debna, lebo bola celá obtiahnutá zeleným súknom - a položili ju na veľký pestrý koberec. Ó, ako sa stromček chvel! Čo sa len s ním stane! Sluhovia i slečny ho zdobili. Na jeden konár mu zavesili sieťky, vystrihnuté z farebného papiera, a každá sieťka bola plná cukríkov. Pozlátené jabĺčka a vlašské oriešky mu viseli na konárikoch, akoby na nich vyrástli. V konároch mal zastoknutých na sto červených, belasých a bielych sviečok. Bábiky, tie vyzerali ako živé, vznášali sa v jeho zeleni. Na vrcholec mu dali hviezdu z ligotavého zlata.

Bolo to krásne, nevýslovne krásne.

„Dnes večer," vraveli všetci, „dnes večer stromček zažiari!"

,Ó!' pomyslel si stromček, ,keby už bol večer! Keby mi už čo najskôr zažali sviečky! A čo sa stane potom? Prídu sa vari pozrieť na mňa stromy z lesa? Priletia vrabčeky k obloku? Vari tu zapustím korene a budem tu stáť vyzdobený v lete, v zime?'

Veru, stromček si všeličo želal, až ho z toho kôra zabolela. A bolenie kôry je pre strom také nepríjemné ako pre nás bolenie hlavy.

Večer zažali sviečky. Ach, aký lesk, aká nádhera! Smriečku sa od toho všetky konáre rozochveli, až jedna sviečka zapálila smrečinu a sálou sa šíril ostrý pach.

„Panebože!" zhíkli slečny a rýchlo zahasili plameň.

Teraz si už smrek netrúfal zachvieť sa. Bolo to hrozné. Bál sa, aby nestratil niečo zo svojej nádhery. Z toho lesku bol celý zmätený. - Zrazu sa otvorili dvere a do izby sa vrútil kŕdeľ detí, div že stromček nezrútili. Za nimi rozvážne vošli dospelí.

Deti zastali bez slova, ale len na chvíľočku, potom sa rozjasali, až sa všetko otriasalo. Tancovali okolo stromčeka a rozbaľovali darček za darčekom.

,Čo to robia?' čudoval sa stromček. ,Čo sa teraz stane?' Sviečky horeli až celkom ku konárom, a keď dohorievali, zhasínali ich. Potom dovolili deťom obrať stromček. Ach, vyrútili sa naň, až mu v konároch zapraskalo. Keby nebol vrcholcom pripevnený k povale, iste by ho boli zvalili.

Deti tancovali okolo s prekrásnymi hračkami. Nikto už na stromček nepozrel okrem starej pestúnky, ktorá hľadela pomedzi konáre, a to len preto, aby sa presvedčila, či tam nezabudli figu alebo jabĺčko.

„Rozprávku, rozprávku!" volali deti a ťahali malého tučného človiečika k stromčeku. Človiečik si sadol pod smriečok a povedal:

„Pravdaže, lebo teraz sme ako v lese. Aj stromčeku to dobre padne, ak môže počúvať s vami. Poviem vám len jednu rozprávku. Chcete počuť o Šaškovi-Straškovi a či o ťarbavom Janovi, čo spadol zo schodov, a predsa prišiel na trón a dostal princeznú?"

„Šaško-Straško!" kričali niektorí.

„O ťarbavom Janovi!" kričali druhí.

Bolo tam kriku a vresku, len smrek bol celkom ticho a rozmýšľal: ,Mňa medzi seba nepriberú, ja nebudem nič robiť?'

Človiečik rozprával o ťarbavom Janovi, čo spadol zo schodov, a predsa prišiel na trón a dostal princeznú. Deti tľapkali a volali:

„Rozprávaj, rozprávaj!" Chceli počuť o Šaškovi-Straškovi. Smrek bol celkom ticho a rozmýšľal. ,Vtáky v lese nikdy nerozprávali podobné veci. Ťarbavý Jano spadol zo schodov, a predsa dostal princeznú! Veru, veru, tak to už vo svete chodí!' pomyslel si smrek a nazdal sa, že sa to naozaj stalo, lebo to rozprával taký pekný človiečik. ,Tak, tak, ktože vie! Možno i ja spadnem zo schodov a dostanem princeznú!' Smriečok sa tešil na budúci deň. Myslel si, že ho znovu vyzdobia sviečkami, hračkami, zlatom a ovocím.

,Zajtra sa už nebudem triasť!' pomyslel si. ,Budem sa tešiť svojej nádhere. Zajtra zasa počujem rozprávku o ťarbavom Janovi, a možno aj o Šaškovi-Straškovi.' Celú noc stromček v tichosti hútal. Ráno prišiel sluha s dievkou.

,Teraz ma zasa ozdobia,' pomyslel si stromček. Ale kdeže! Vyniesli ho z izby hore schodmi na povalu, a tam ho dali do tmavého kúta, kam nepreniklo ani trochu svetla. ,Čo to znamená?' pomyslel si stromček. ,Čo tu budem robiť? Koho tu budem počúvať?' Oprel sa o múr a potom hútal a hútal. Mal na to čas, lebo sa míňali dni aj noci a nikto k nemu neprišiel. Ak sa niekto objavil, tak iba preto, aby uložil do kúta niekoľko debien. Stromček tu stál zastrčený, a zdalo sa, že naň celkom zabudli.

,Teraz je vonku zima!' pomyslel si stromček. ,Zem je tvrdá a pokrytá snehom. Ľudia ma nemôžu zasadiť, preto musím tu v zátiší počkať až do jari! Aké je to premyslené, akí sú ľudia dobrí! Len keby tu nebolo tak temno a pusto! Ani zajačik tu neprebehne! V lese to bolo predsa len pekné, keď všetko pokrýval sneh, popri mne poskakoval zajačik, ba aj vtedy, keď preskočil cezo mňa, hoci vtedy sa mi to nepáčilo. Tu je pusto až strach!'

„Pi, pi!" ozvala sa malá myška a pribehla k stromčeku. Za ňou prišla ešte jedna. Oňuchávali stromček a behali mu po konároch.

„Tu je veľká zima!" vraveli myšky. „Ale ináč je tu krásny život, všakže, starý smrek?"

„Ja vôbec nie som starý!" bránil sa smrek. „Mnohí sú oveľa starší ako ja!"

„Odkiaľ si?" pýtali sa myšky, „a čo vieš?" Odrazu boli strašne zvedavé.

„Nože nám rozprávaj o najkrajšom mieste na svete! Bol si tam? Bol si v komore, kde leží na policiach syr a pod povalou visia šunky, kde sa tancuje na lojových sviečkach? Prichádzaš tam chudý, a odchádzaš vykŕmený."

„O tom nič neviem!" povedal stromček. „Poznám les, kde svieti slnko a spievajú vtáky!" Stromček im rozprával o celej svojej mladosti. Myšky nikdy neslýchali podobné veci, preto ho pozorne počúvali a napokon povedali: „Ach, koľko si toho videl! Aký si bol šťastný!"

„Nuž," povedal smrek a zamyslel sa nad tým, čo rozprával, „veru, boli to vlastne dobré časy!" Porozprával myškám o vianočnom večere, keď bol vyzdobený cukrovinkami a sviečkami.

„Ó!" vzdychli myšky, „aký si bol šťastný, starý smrek!"

„Vôbec nie som starý!" bránil sa stromček. „Veď iba tejto zimy som opustil les, som v najlepšom veku, len som trochu rýchlo vyrástol!"

„Ako nádherne rozprávaš!" vraveli myšky. Na druhú noc prišli so štyrmi inými myškami, ktoré tiež chceli počuť, ako rozpráva. Čím viacej smrek rozprával, tým jasnejšie si na všetko spomínal a myslel si: ,Boli to celkom veselé časy! Ešte sa vrátia, ešte sa vrátia. Ťarbavý Jano spadol zo schodov a dostal princeznú, možno aj ja dostanem princeznú.' Smrek si pomyslel na malú utešenú briežku, čo rástla v lese. To bola pre smriečok ozajstná nádherná princezná.

„Kto je to ťarbavý Jano?" pýtali sa myšky. Tu im smriečok rozpovedal celú rozprávku, veď si ju doslova zapamätal. Myšky to tak bavilo, že by od radosti vyskočili až na vrcholec stromu. Na druhú noc prišlo oveľa viacej myší a v nedeľu aj dva potkany. Ale potkany povedali, že rozprávka nie je zábavná. Myšky to zarmútilo, lebo potom sa už ani im nepáčila.

„Viete len túto rozprávku?" pýtali sa potkany.

„Len túto," odpovedal stromček, „počul som ju v svoj najšťastnejší večer, ale vtedy som nepomyslel na to, aký som šťastný!"

„To je neobyčajne nudná rozprávka!" vyhlásili potkany. „Neviete dáku o slanine a o lojových sviečkach? Dajakú rozprávku z komory?"

„Nie," odpovedal stromček.

„Nuž tak vám pekne ďakujeme," riekli potkany a odišli.

Napokon odišli aj myšky a stromček vzdychol: „Bolo to celkom príjemné, keď pri mne sedávali bystré myšky a počúvali ma. Teraz sa už aj to pominulo! Budem sa tešiť na to, ako sa zasa dostanem von!"

Lenže, kedy to bude? Raz ráno prišli ľudia na povalu robiť poriadok. Odniesli debny a potom vytiahli i stromček.

Hodili ho trocha surovo na zem, ale hneď ho jeden sluha zniesol ku schodom, kde svietilo slnko.

,Teraz zasa začínam žiť!' pomyslel si stromček, keď zacítil čerstvý vzduch a prvé slnečné lúče. Bol už na dvore. Všetko šlo tak rýchlo. Na toľko vecí sa smriečok pozeral, že celkom zabudol pozrieť na seba. Vedľa dvora bola záhrada, v ktorej všetko kvitlo. Ruže viseli cez plôtik a voňali, lipy kvitli a lastovičky poletovali a volali: „Či-ri-ri, muž mi prišiel!", ale tým nemienili smrek.

„Teraz budem žiť!" jasal stromček a doširoka vystieral konáre; boli zvädnuté a žlté, a on sám ležal v kúte medzi burinou a pŕhľavou. Na vrcholci sa mu ešte jagala v slnečných lúčoch hviezda zo zlatého papiera.

Na dvore sa hralo niekoľko veselých detí, ktoré na Vianoce tancovali okolo stromčeka a tešili sa pri ňom. Najmenší chlapček pribehol a strhol zo stromčeka zlatú hviezdu.

„Ľaľa, čo tu ešte bolo na tom škaredom starom vianočnom stromčeku!" zvolal a skákal po konároch, až mu pod topánkami praskali.

Stromček pozrel na sviežu nádheru kvetov v záhrade, potom sa pozrel na seba. Zažiadalo sa mu, aby bol radšej v tmavom kúte na povale. Myslel na svoju jarú mladosť v lese, na veselý vianočný večer a na malé myšky, čo tak rady počúvali rozprávku o ťarbavom Janovi.

„Všetko sa pominulo, všetko sa pominulo!" vzdychol si úbohý strom. „Keby som sa len bol tešil, keď som mohol! Všetko sa pominulo!"

Potom prišiel sluha a rozsekal stromček na drobné kúsky. Celú otiepku z neho urobil. Položili ju na oheň. Nádherne zapraskotala pod kotlom. Stromček vzdychal tak zhlboka, že každý vzdych znel ako výstrel. Deti, čo sa tu hrali, zbehli sa pri ohni, pozerali doň a volali: „Pif-paf!" Pri každom zaprasknutí, ktoré bolo hlbokým vzdychom, pomyslel si stromček na jeden letný deň v lese. Na jednu zimnú noc, keď svietili hviezdy. Spomenul si na vianočný večer a na rozprávku o ťarbavom Janovi, jedinú, čo počul a vedel rozprávať - a potom dohorel.

Chlapci sa hrali na dvore a najmenší mal na prsiach zlatú hviezdu, ktorá bola na stromčeku v jeho najšťastnejší večer. Ten večer už dávno pominul, aj stromček sa pominul a rozprávka s ním. Všetko sa pominulo, a tak je to so všetkými rozprávkami!