Pastier svíň

Pastier svíň (Rozprávka)

Bol raz jeden chudobný princ. Kráľovstvo mal neveľké, ale vždy ho bolo dosť na to, aby sa mohol oženiť. A ženiť sa chcel. 

Bolo to od neho trúfanlivé, že sa odvážil spýtať cisárovej dcéry: „Pôjdeš za mňa?" Ale mohol si to dovoliť, lebo jeho meno malo chýr široko-ďaleko. A bolo na sto princezien, čo by mu za jeho ponuku boli ešte aj poďakovali; ale pozrime, či to urobila aj táto princezná. 

Nuž teda, čujte:

Na hrobe princovho otca rástol prekrásny ružový ker. Rozkvitol iba raz za päť rokov, a aj vtedy bola na ňom iba jediná ruža. Voňala tak sladko, že pri jej vôni človek zabudol na všetky starosti a žalosti. Princ mal slávika, ktorý spieval, ani keby mal v hrdle všetky najkrajšie melódie. Ružu i slávika mala dostať princezná. Oboje uložil do veľkej striebornej skrinky a poslal na cisársky dvor. 
Cisár dal oba dary priniesť do velikánskej sály, kde sa princezná so svojimi dvornými dámami hrala hru „na návštevy". Inej práce nemali. Princezná zazrela veľkú skrinku s darmi a radostne zatlieskala.

„Ach, keby to bol kocúrik!" povedala – ale ukázalo sa, že je tam nádherná ruža. 
„Ach, aká je len rozkošná!" vraveli všetky dvorné dámy.
„Viac ako rozkošná!" povedal cisár. „Je utešená!"
Princezná sa jej dotkla a hneď mala slzy v očiach.
„Fuj, tatko!" zvolala. „Veď nie je urobená, je naozajstná!"
„Fuj," pridali sa všetci dvorania, „je naozajstná!"

„Prv než sa nazlostíme, pozrime ešte, čo je v druhej skrinke!" mienil cisár. A tu sa ukázal slávik. Spieval tak nádherne, že sa v prvej chvíli nedalo o ňom povedať krivé slovo. 
„Superbe! Charmant!" vraveli dvorné dámy, lebo všetky hovorili po francúzsky. Jedna horšie ako druhá.
„To vtáča mi pripomína hraciu skrinku zosnulej cisárovnej!" povedal starý gavalier.
„Celkom rovnaký tón, ten istý prednes."
„Veru," prisvedčil cisár a rozplakal sa ako malé dieťa.
„Ja si myslím, že nie je naozajstný!" povedala princezná.
„Ba je to naozajstný vták!" povedali tí, čo ho priniesli.
„Tak ho nechajme lietať," rozhodla princezná a princa neprijala.
Ale princ preto nezvesil hlavu. Začiernil si tvár, narazil si čiapku do čela a pobral sa za princeznou.
„Dobrý deň, cisár!" začal prosto. „Máte pre mňa službu na zámku?"
„Nuž, veľa ľudí chce u nás slúžiť!" povedal cisár. „Počkajme, počkajme, pri sviniach by som potreboval pastiera, lebo sviň máme veľa!"
A tak bol princ prijatý za cisárskeho pastiera sviň. Dostal mrzkú komôrku pri svinských chlievoch a tam musel bývať. Hneď prvý deň sa pustil do práce. Navečer mal už hotový peknučký hrnček, dookola so zvončekmi: Keď sa v hrnčeku varilo, zvončeky prekrásne hrali starú pieseň:

Ach, môj milý Augustín,
Augustín, Augustín.

Ach, môj milý Augustín,
všetko je preč!

Najväčší dômysel bol v tom, že keď niekto podržal prst v pare nad hrncom, hneď zavoňal, čo sa kde v meste varí. To už bolo voľačo inšie ako ruža!
Princezná si vyšla na prechádzku so všetkými dvornými dámami. Začula pieseň, zastala a hneď sa jej tvár vyjasnila. Veď „Ach, môj milý Augustín", to bola jediná pieseň, ktorú vedela hrať, aj to iba jedným prstom.
„Veď je to tá, čo ju viem!" povedala. „To musí byť vzdelaný pastier. Nože, zájdite za ním a spýtajte sa, čo stojí ten nástroj!"
Jedna dvorná dáma ta musela zabehnúť, ale najprv si obula dreváky.
„Čo chceš za ten hrnček?" opýtala sa dvorná dáma.
„Chcem desať bozkov od princeznej!" povedal pastier sviň.
„Pre zmilovanie božie!" zhrozila sa dvorná dáma.
„Áno, lacnejšie ho nedám!" uistil ju pastier svíň.
„No, čo povedal?" pýtala sa princezná.
„To nijako nemôžem povedať," riekla dvorná dáma. „Je to hrozné!"
„Tak mi to pošepkaj!" A dvorná dáma pošepkala.
„To je nehanebnosť!" povedala princezná a hneď šla preč. Len čo urobila niekoľko krokov, zasa sa zvončeky ozvali tak neodolateľne: 

Ach, môj milý Augustín, 
Augustín, Augustín.
Ach, môj milý Augustín,
všetko je preč! 

„Nože," povedala princezná, „spýtaj sa pastiera, či by nechcel desať bozkov od mojich dvorných dám!" 
„Nie, ďakujem!" povedal pastier svíň. „Desať bozkov od princeznej, alebo si hrnček nechám."
„To je mrzuté!" povedala princezná. „Dobre, ale všetky sa musíte postaviť okolo mňa, aby to nikto nevidel."
Dvorné dámy sa postavili okolo princeznej, roztiahli si sukne, pastier svíň dostal desať bozkov a princezná si vzala hrnček.
Oj, aká to bola zábava. Celý večer a celý deň v hrnčeku varili. V celom meste nebolo jediného komína, o ktorom by nevedeli, čo sa pod ním varí, či už to bolo u komorníkov a či u obuvníkov. Dvorné dámy tancovali a tlieskali rukami.
„Vieme, kto bude mať sladkú polievku a lievance! Vieme, kto bude mať kašu s karbonátkami! Ach, či je to zaujímavé!"
„Nanajvýš zaujímavé!" povedala hlavná dvormajstrová.
„Ale držte jazyk za zubami, lebo som cisárova dcéra!"
„Božechráň!" zariekali sa všetky.
Pastier sviň – vlastne princ, ale ony o ňom nič nevedeli, len toľko, že je pastierom svíň – nezaháľal ani chvíľu, a tak urobil zase rapkáč. Keď rapkáčom zakrútil, začal hrať valčíky, skočné a polky, a koľko ich len bolo od stvorenia sveta.
„Ale to je superbe!" zvolala princezná, keď šla okolo. „Nikdy som nepočula krajšiu skladbu. Nože sa ho choďte opýtať, čo stojí ten nástroj. Povedzte mu, že bozkávať sa nebudem!"
„Chce sto bozkov od princeznej!" oznámila dvorná dáma, čo sa šla opýtať.
„Ach, ten o rozum prišiel!" povedala princezná a šla preč. Ale len čo urobila niekoľko krokov, zasa zastala. „Treba podporovať umenie!" povedala. „Ja som cisárova dcéra! Povedz mu, že mu dám desať bozkov ako včera a zvyšok dostane od mojich dvorných dám!"

„Ale to by sme nerady!" priečili sa dvorné dámy. 
„Plané reči!" povedala princezná. „Ak ho ja bozkám, môžete ho bozkať i vy! Nezabúdajte, že vás živím a platím!" – Dvorná dáma šla opäť k pastierovi.
„Sto bozkov od princeznej," povedal, „alebo si každý necháme svoje!"
„Obstaňte ma!" rozkázala princezná. Dámy ju obstali a pastier začal bozkávať.
„Aký zhluk je to pri svinských chlievoch?" povedal cisár, ktorý práve vyšiel na balkón. Pretrel si oči a založil okuliare. „Ľaľa, veď sú to dvorné dámy! Idem sa pozrieť!" – a natiahol si vyčaptané pantofle.
Fí, ten sa ponáhľal.

Len čo zbehol na dvor, šiel potichu ďalej. Dvorné dámy, zaujaté rátaním bozkov, aby bolo všetko spravodlivé a aby pastier nedostal viacej, ani menej, cisára vôbec nespozorovali. Cisár si stal na prsty. 
„Čože!" zvolal cisár, keď videl, že sa bozkávajú. Hodil medzi nich pantofľu, práve si dávali šesťaosemdesiaty bozk. „Von!" skríkol cisár, lebo sa veľmi nahneval. Princeznú i pastiera svíň z cisárskej ríše vyhostil.
Princezná žalostne plakala, pastier ju hrešil a dážď sa lial.
„Ach, ja úbohá!" žialila princezná. „Prečo som sa len nevydala za toho šľachetného princa. Ach, aká som nešťastná!"
Pastier sviň zašiel za strom, umyl si začiernenú tvár, odložil škaredé šaty a zjavil sa v šatách princa. Bol taký nádherný, že princezná sa mu nevdojak poklonila.
„Teraz tebou len pohŕdam," povedal. „Nechcela si ísť za statočného princa! Nepáčila sa ti ruža ani slávik, ale pastiera svíň si vedela bozkávať za mizernú hračku! Teraz si môžeš pískať!"
Potom odišiel do svojho kráľovstva, zatvoril dvere a zatiahol závoru, takže princezná naozaj mohla stáť vonku a pískať si: 

Ach, môj milý Augustín, 
všetko je preč!