Víla

Víla (Rozprávka)
Kedysi dávno, tak dávno, že sa už ani najstarší ľudia na to nepamätajú a iba čo si o tom z pokolenia na pokolenie rozprávajú, žila v dedine vdova a mala dve dcéry.

Staršia Fanchette akoby matke z oka vypadla - ponášala sa na ňu výzorom i povahou. Obidve boli pyšné a neprívetivé a každý sa im radšej zďaleka vyhol.

Mladšia dcéra Miette bola zase verným otcovým obrazom. Bolo to nielen milé a pracovité dievča, ale aj pekné stvorenie, čo široko-ďaleko nemalo páru.

Rovný rovného si hľadá, vravieva sa, a tak aj matka mala staršiu dcéru veľmi rada a visela na nej, ale mladšiu vystáť nemohla. Jesť jej dávala do kúta v kuchyni a roboty jej naložila vyše práva.

Okrem iného chodievala Miette dva razy denne dobrej pol míle po vodu a vždy jej doniesla za plný krčah. Keď raz načierala vodu zo studničky, kde sa vzala, tam sa vzala, stála nad ňou chudobne odetá žena a prosila ju, aby jej dala napiť.

- Ale vďačne, stará mať, - vraví jej spanilá dievčina. Opláchla krčah a nabrala vody tam, kde bola studnička najčistejšia. Nato podala žene krčah a pridržala ho, aby sa jej lepšie pilo.

Keď sa chudobná žena občerstvila, povedala:

- Nie si iba pekná, ale si aj milá a dobrá, dievčička, a za to ťa teraz obdarujem.

Tá žena bola dobrá víla, ktorá sa takto premenila, lebo sa chcela presvedčiť, či je dievča naozaj také dobré, ako o nej ľudia rozprávajú.

- Taký dar ti dám, že pri každom slove, čo vypovieš, vypadne ti z úst kvet alebo drahokam, - pokračuje víla a dievčina sa ani spamätať nestihne, už je zase sama.

Keď prišla domov, matka ju vyhrešila, že sa vracia od studničky tak neskoro.

- Nehnevajte sa, mamička, že som sa tak omeškala, - prosí chúďa dievča. No len čo to dopovie, vypadnú jej z úst dve ruže, dve perly a štyri krásne diamanty.

- A to že je čo?! - zhíkne prekvapená matka. - Veď tebe perly a diamanty z úst padajú! Akože si k tomu prišla, dcérka?

A to ju veru po prvý raz dcérkou nazvala!

Dievča dopodrobna vyrozprávalo, čo sa mu prihodilo, pričom mu neprestajne padali z úst diamanty.

- Ale takéto dačo! - zvolala matka. - Počuješ, Fanchette? Už aj sa vychystaj a choď ku studničke a všetko rob tak ako tvoja sestra. Či ma počuješ?

- Počujem, počujem, ale ja nikde nepôjdem! Nechce sa mi! - odsekla jej dcéra.

- A veru pôjdeš! - skríkla matka. - A to hneď!

Fanchette teda odišla a celou cestou zlostne hundrala. Niesla si strieborný krčiažtek, najkrajší, aký v dome mali. Keď došla na miesto a nahla sa nad studničku, ozval sa jej nad hlavou zvonivý hlas:

- A dala by si aj mne napiť?

Dievčina zodvihla hlavu, a kde sa vzala, tam sa vzala, stála nad ňou vznešená pani, v krásnom rúchu odetá. A bola to tá istá dobrá víla, čo sa predtým zjavila jej sestre. Premenila sa na kňažnú, lebo sa chcela na vlastné oči presvedčiť, či je dievčina naozaj taká zlá, ako o nej ľudia rozprávajú.

- A či som ja sem prišla na to, aby som vás napájala! - ozvala sa hrdopýška. - Doniesla som vám tento strieborný krčiažtek, ak vás smädí, naberte si vody sama!

- Láskavého slova sa od teba človek veru nedočká, - vraví jej víla. - Obdarujem aj teba po zásluhe. Za to, že si taká spurná, pri každom slove, čo vypovieš, vypadne ti z úst had alebo ropucha!

A vznešená pani ako prišla, tak aj odišla.

Matka doma vyzerá dcéru a už zďaleka jej volá:

- Ako sa ti vodilo, dcérka?

- Len tak! - odvrkla jej Fanchette a z úst jej vypadla zmija a ropucha.

- Preboha! - zhrozí sa matka. - Čo sa to s tebou porobilo?

Na vine je istotne Miette! Veď ja tej dám! - a s krikom beží za mladšou dcérou.

Tá neborká hľadala spásu v blízkej hore. Chodí dievčina po hore a ľútostivo narieka. Chodníkom blíži sa k nej na koni urodzený pán. Je to kráľovič, čo sa práve vracia z poľovačky.

- Čo sa ti stalo, krásna dievčina? - pýta sa jej.

- Ach, vznešený pane, matka ma bez príčiny vyhnala z domu.

Začudovaný kráľovič vidí, že dievčine pri každom slove vypadne z úst kvet alebo perla alebo diamant. Požiada ju, aby mu o všetkom porozprávala.

Ako mu dievčina rozprávala, kráľovič sa nevedel prenadívať na jej krásu a milotu. Tak sa mu zapáčila, že si ju odviedol do kráľovského zámku a vzal si ju za ženu.

Staršia sestra Fanchette sa nevedela zniesť ani s vlastnou materou a tá ju napokon vyhnala z domu.



V hore sa nešťastná dievčina stratila,

jej osud nikomu nie je známy...

V kráľovskej záhrade jej sestra spanilá

zlatými ústami rozsieva drahokamy.