Matušo popolvár

Matušo popolvár (Rozprávka)
V ktoromsi cárstve, v ktoromsi mocnárstve, na rovnom mieste v poli pri ceste, žil starček so starenkou. Mali syna a ten sa volal Maťušo. Rástol šuhaj nie zo dňa na deň, ale z hodiny na hodinu ako cesto v koryte, a rozumu mu pribúdalo ešte chytrejšie.

Keď už mal na pätnásty rok, začal prosiť otca a matku:

- Pusťte ma do sveta. Pôjdem si šťastie hľadať.

Zarmútili sa rodičia, zažalostili, ale nič sa nedalo robiť. Napiekli posúchov, rozlúčili sa a Maťušo sa vydal na cestu.

Nevedno, či šiel dlho, či nedlho, či zašiel blízko, či ďaleko, až sa ocitol v hlbokej, temnej hore. A práve sa začal veľký nečas. Lialo sa ako z krhly, padal ľadovec. Vyškriabal sa Maťušo na vysočizný dub, že sa schová pred búrkou, i zazrel na konári hniezdo. A v hniezde holániky pištia. Zima im je, ľadovec ich bije, dážď ich kúpe.

Uľútilo sa Maťušovi holánikov, vyzliekol kabát, prikryl hniezdo, i sám sa schoval. Nakŕmil vtáčence svojimi posúchmi.

Či to už trvalo dlho, či nedlho, búrka-nepohoda utíchla a zasvietilo slniečko. Ale vtom zase všetko vôkol potemnelo. Nastal hukot. Priletel velikánsky vták Magaj a začal milého Maťuša ďobať a biť. No holániky sa ozvali:

- Nebi toho človeka, mati! On nás svojím kabátom prikryl, posúchmi nachoval, od smrti zachránil.

- Keď je tak, - povedal vták Magaj, - prepáč mi, dobrý človek, že som ťa pokladal za oplana. Za to, že si moje deti nakŕmil a pred nečasom ukryl, dobrým sa ti odslúžim. Pod týmto dubom je zakopaný krčah, odpi z neho rovno tri dúšky a uvidíš, čo bude.

Zišiel Maťuško dolu, vykopal krčah a odpil z neho rovno tri dúšky. Vták Magaj sa spytuje:

- No čo, cítiš v sebe dáku premenu?

- Cítim v sebe takú silu, že keby tu bol zakopaný stĺp vysoký až do neba, chytil by som ho a prevrátil by som matičku-zem.

- No, teraz už choď, ale si zapamätaj: nechváľ sa podaromnici svojou silou, ani sa od nijakej roboty neodťahuj, a ak ťa núdza priprie, krčah s liečivou vodou hľadaj na tomto istom mieste.

A znovu všetko vôkol potemnelo, vták rozprestrel krídla, zdvihol sa nad horu a uletel.

Vyšiel Maťušo z hory a čoskoro zazrel pred sebou veľké mesto. Prešiel cez bránu, a tu naproti nemu kráča cársky šafár:

- Hej, ty neokrôchanec! Uhni z cesty!

Maťušo sa vystúpil, cársky šafár zastavil koňa a vraví:

- Čo ty, mládenec! Robotu hľadáš, alebo od nej utekáš? Ak robotu hľadáš, tak poď so mnou, budeš na cársky dvor vodu voziť.

I začal Maťušo voziť vodu. Od včasného rána do neskorého večera vozí vodu, ale spávať nemá kde: všetko je zapratané cárskym služobníctvom. Našiel si teda miesto na zadnom dvore, kde vysýpali smeti a popol.

A tak mu dali meno Maťušo Popolvár.

Cár nebol ešte ženatý a stále hľadal nevestu: tá mu nie je roveň a tá zas mu je nie dosť pekná. A tu prišiel chýr, že v sedemdesiatej siedmej krajine má cár Vachramej dcéru-bohatierku, a to takú krásavicu, že jej nieto páru na celom svete.

Chodili do Vachramejovho cárstva pytači, cároviči a kráľoviči, ale naspäť sa ani jeden nevrátil: všetci tam zložili hlavy.

Dopočul sa cár o zámorskej čarovnej a húta: „Keď ju dostanem, budú mi všetci cári a králi závidieť. Po všetkých krajinách a po všetkých mestách pôjde chýr, že moja cárica je najkrajšia na svete."

I prikázal vystrojiť loď. Potom zvolal kniežatá a bojarov a spytuje sa: - Kto chce ísť do sedemdesiatej siedmej krajiny pýtať pre mňa Nastasju Vachramejevnu?

Tu sa veľký začne schovávať za stredného, stredný za malého a malý čuší, ani nemukne.

Na druhý deň zvolal cár bojarských synov a vážených kupcov a poznove sa spytuje:

- Kto z vás pôjde do sedemdesiatej siedmej krajiny pýtať pre mňa Nastasju Vachramejevnu?

A zase sa veľký skrýva za stredného, stredný za malého a malý čuší, ani nemukne.
Na tretí deň zvolali na cársky dvor všetkých ľudí z mesta. Cár vyšiel na vysokú pavlač a vraví:

- Kto z vás, ľudkovia, pôjde do sedemdesiatej siedmej krajiny pýtať pre mňa Nastasju Vachramejevnu?

Našlo sa ich zopár, ale málo. A práve vtedy viezol tade Maťušo vodu. Cár naňho zavolal:

- Hej, Maťušo Popolvár, poď s nami za more pýtať pre mňa bohatierku Nastasju Vachramejevnu!

Maťušo odpovedá:

- Do hrubého dreva si zaťal, cárske veličenstvo! Aby si neobanoval!

Cár sa nahneval:

- Ty ma nemáš čo poúčať! Tvoja poddanská povinnosť je poslúchať!

Maťušo Popolvár nepovedal viac ani slova a nastúpil na loď.

Našlo sa ešte i viac ochotných a loď vyplávala z prístavu.

Plavia sa deň, plavia sa dva. Čas sa vydaril, je jasno a teplo.

Vyšiel cár na palubu, spokojný a veselý:

- Ach, ako je utešene! Keby tak bol kôň - pobehať si. Keby bol luk - zastrieľať si. Keby bol meč - zarúbať si. Keby bola krásna dievčina - pobozkať ju.

A Maťušo Popolvár mu vraví:

- Bude luk, ale nie do tvojich rúk, cárske veličenstvo. Bude meč, ale ty nebudeš ním rúbať. Bude bystrý kôň, ale ty nebudeš jazdiť na ňom. Bude aj krásna dievčina, ale nie pre teba.

Cár sa na tie slová ešte väčšmi rozhneval a kázal sputnať Matúšovi ruky aj nohy a priviazať k stožiaru.

- Keď sa po svadbe vrátime domov, dám ti odťať hlavu.

Plavili sa šesť týždňov, až došli do Vachramejovho cárstva. Loď
zaviedli do prístavu a na druhý deň sa cár vypravil do paláca.

- Vaše veličenstvo, som cár toho a toho slávneho mocnárstva a prišiel som k tebe v dobrej veci: chcel by som za ženu Nastasju Vachramejevnu.

- To je dobre, - povedal cár Vachramej. - Už dávno nebolo u nás ženíchov a Nastasji Vachramejevne je smutno. Len pozor! Je tu podmienka: moja dcéra je mocná, mohutná bohatierka. Ak si aj ty bohatier, a mocnejší od nej, splň tri úlohy - a môžeš si ju viesť na sobáš. Ale ak ich nesplníš, nuž nehnevaj sa: môj meč - tvoja hlava z pliec! Teraz si choď oddýchnuť a zajtra na svite príď aj s celou družinou. Dostaneš prvú úlohu: v mojom sade rastie velikánsky tristoročný dub. Dám ti bohatiersky meč, čo váži sto pudov. Ak tým mečom jediným úderom zotneš ten dub, budem ťa pokladať za ženícha svojej dcéry.

Cár-ženích sa vrátil na loď zachmúrený ako búrkový oblak.

Družina sa ho spytuje:

- Čože si sa, cár-hosudar, zachmúril, bujnú hlavu ovesil?

- Akože tu, deti moje, nesmútiť! Povedali mi, že mám zajtra stopudovým mečom velikánsky dub jediným úderom zoťať. Nadarmo sme sa ustávali do takej diaľavy, aj bližšie by sa bola našla nevesta, a nie horšia od tejto. Dvíhajte kotvy, s nočnou vodou odplávame.

- Nie, - vraví Maťušo Popolvár, - nepatrí sa nám po zlodejsky nocou bežať, hanbu si spraviť. Ja som ešte na mori povedal: „Bude meč, ale ty nebudeš ním rúbať." Vyšlo po mojom. Ale už dobre, ráno je múdrejšie ako večer. Ľahni si ty, veličenstvo, spať, a keď zajtra prídeme k cárovi Vachramejovi, len povedz: „S takýmto detským mečom nech sa poteší daktorý z mojich sluhov, mne sa ho nepatrí ani do ruky vziať."

- No, Maťušo Popolvár, ak mi pomôžeš v núdzi, nikdy ti to nezabudnem...! Hej, družina! Odviažte Maťuša Popolvára od stožiara, snímte mu železá a dajte mu za pohárik vodky.

A sám chodí po palube sťa kohút:

- Pekné je tu cárstvo a Vachrameja, čo mi je aj nie roveň, možno prijať za svokra.

Na druhý deň prišli k cárovi Vachramejovi a tam sa už zišlo veľa národa, aj Nastasja Vachramejevna sedí na pavlači. Keď ju Maťušo Popolvár zazrel, odrazu mu bolo dobre a veselo, akoby ho letné slniečko zohrialo.

Zaviedli ich k mohutnému dubu a traja bohatieri nesú meč.

Pozrel cár-ženích na meč a uškrnul sa:

- U nás sa s takými mečmi len malé deti hrajú. Nech sa s ním pobaví daktorý z mojich sluhov, mne sa ho nepatrí ani do ruky vziať.

Tu vystúpi Maťušo Popolvár a zodvihol meč jednou rukou:

- Veru, to je naozaj nie hračka do cárskej ruky!

Rozohnal sa, i roztrieskal dub na drobné triesky. A z meča ostala iba rukoviatka.

Carovná pozrela na Maťuša Popolvára a zapálila sa ako makový kvet.

A cár-ženích sa už celkom osmelil:

- Keby som nebol sem prišiel po nevestu, pokladal by som taký detský meč za výsmech.

- Vidím, vidím, - vraví cár Vachramej, - s prvou úlohou ste si poradili. Zajtra uvidíme, či ženích vie strieľať. Mám luk, čo váži tristo pudov, a šípy k nemu po päť pudov. Z toho luku treba vystreliť a zvaliť kopulu na starom paláci v cárstve môjho švagra Berendeja. Dnes ta pošlem bežcov, zajtra podvečer sa vrátia a povedia, či vieš presne triafať.

Cár-ženích zmĺkol, zachmúril sa. Na loď sa vrátil celý nesvoj:

- Dvíhajte kotvy, tu nemáme čo robiť! Aj cárstvo je smutné, aj nevesta nie dáka chýrna. Poďme preč!

- Nie, veličenstvo, - vraví Maťušo Popolvár, - nepatrí sa, hanba by bolo potajomky utekať.

- A čože budem robiť! Počul si, akú úlohu mi dal cár Vachramej! Nech sa prepadnú aj so svojím lukom a nevestou!

- A pamätáš sa, čo som ti povedal? „Bude luk, ale nie do tvojich rúk." Tak aj vyšlo. Nebolo ti treba rúbať vyššie, ako dočiahneš. Neposlúchol si - teraz sa už nedá nič robiť... Ale pre luk sa netráp. Keď prídeme zajtra do paláca, povedz: „Myslel som, že máte bohatiersky luk, a to je len taká babská zábavka. Možno, že sa daktorý z mojich sluhov neodhodí, ale mňa by to nectilo."

- Oj, Maťuško Popolvár, vari by si si poradil s takým lukom?

- Dáko si už len poradím. Cár sa rozveselil:

- Dajte hneď celej družine po pohári vína a Maťušovi Popolvárovi dva!

Od radosti si aj sám vypil, až mu udrelo do hlavy:

- Ach, veď je to len utešená nevesta: ten vzrast, tá postava, tá tvár! Ožením sa a nikto na svete nebude mať krajšiu cáricu ako ja. A tebe, Maťušo Popolvár, darujem mesto aj s predmestiami.

Počúva Maťušo Popolvár opitú reč a uškŕňa sa.

Ráno sa zase všetci vypravili do Vachramejovho paláca. A tam už plno národa. Na červenom tróne sedí cár Vachramej s Nastasjou Vachramejevnou a na schodíkoch poniže kniežatá a bojari.

Deviati bohatieri nesú luk a tri bohatierky tuľajku so strelami.

Cár Vachramej víta pytačov:

- No, verenec, daj sa do roboty!

Ženích pozrie na luk a vraví:

- A prečože sa zo mňa vysmievate? Včera ste mi dali detský meč a dnes akýsi lučok, babám na hranie, a nie bohatierovi na strieľanie. Nech si z neho vystrelí daktorý z mojich sluhov, taký slabší - mne je naň aj hľadieť nemilé. No poď hoci ty, Maťušo Popolvár, zabav národ!

Natiahol Maťušo Popolvár tetivu, zacielil a pustil strelu. Tetiva zazunela, strela zahučala, ako keď hrom zahrmí, a zmizla z očí.

- Odpracte lučok, to naozaj nie je zábavka pre nášho cára, ( - povedal Maťušo a hodil luk na kamennú dlažbu, že sa hneď na tisíc kusov rozletel.

Nastasja Vachramejevna zhíkla a spľasla rukami. A všetko vôkol zahučalo:

- Sú to len junáci, títo pytači Takých tu ešte nebolo!

Cár-ženích chodí hore-dolu, briadku si hladí a na všetkých zvysoka hľadí:

- Dajsamisvete, taký detský luk! A vaše cárstvo, čo je aj veselé, je veru primalé. Ľudia sú, ako vidieť, dobrí, prívetiví, ale oproti našim chatrní.

Tu cár Vachramej pozval pytačov do paláca:

- Prejdite, drahí hostia, do izby, chleba so soľou si zajesť. Za ten čas sa nebodaj vrátia aj bežci z Berendejovho cárstva.

Stolovanie sa ešte neskončilo, keď dobehli bežci od Berendeja:

- Strela vletela rovno do starého paláca a zhodila celú klenbu, ale ľuďom neublížila.

Cár Vachramej vraví:

- No, teraz už vidím, že pytači sú roveň mojej dcére: aj bohatierskym mečom vedia rúbať, aj sú strelci. Ďakujem vám, potešili ste nevestu, aj mňa starca, aj všetok môj ľud. A nech sa vám len páči, drahí hostia, jedzte! Toto nie je ešte svadobná hostina, ale iba hostinka. Svadobná hostina len bude! A teraz si choď, zaťko môj, oddýchnuť, lebo zajtra máš splniť ešte jednu úlohu, a to už bude posledná. V mojej maštali, za dvanástimi dverami a dvanástimi zámkami, stojí kôň, a nieto preň jazdca. Ktokoľvek sa podobral naň sadnúť, nik neostal nažive. Nuž toho koňa treba naučiť sedlu, aby ženích mal na čom ísť na sobáš.

Keď cár-ženích počul tieto slová, odrazu stíchol a začal sa lúčiť:

- Ďakujem za pohostenie, veličenstvo. Nám už treba ísť, aby sme ešte za svetla prišli na loď.

- No len chod, oddýchni si, naber síl, keď ti zajtra prichodí takého čertiska krotiť, - povedal cár Vachramej.

Zišli hostia do prístavu, a len čo odrazili od brehu, cár vraví:

- Len chytro, mládenci, rýchlejšie veslujte! Čím skôr sa dostať na loď a v noci odplávať! Vachramej mäkko ustiela, ale tvrdo sa na tom leží: čo deň, to nová hrôza. Zachcelo sa mu besného koňa sedlu učiť!

A Maťušo Popolvár vraví:

- Pamätáš sa, veličenstvo, ako som ti povedal: „Bude bystrý kôň, ale ty nebudeš jazdiť na ňom!" Zas vyšlo po mojom. Ale utekať preto netreba. Zajtra povedz takto: „Maťušo Popolvár, nože vyprobuj koňa, či unesie bohatiera!" A po mne už môžeš i sám pokojne naň vysadnúť.

- No a čo, ak ta ten čertisko zabije? Veď potom ani ja neujdem smrti.

- Nič sa neboj, ja koňa skrotím.

- No, Maťušo Popolvár, nikdy nezabudnem na tvoje služby. Doteraz si vozil vodu, ale keď sa vrátime, budeš cárskym vojvodcom. Darujem ti tri mestá aj s predmestiami a tri veľké dediny aj s osadami.

Pritom si cifruje po palube a vykrikuje:

- Čože si zamĺkla, družina moja? Všetkým po tri poháre vína! - Vypil i cár za pohár, vypil za druhý a začal sa chvastať:

- Veľa ženíchov už prišlo k Vachramejovi, ale ani jedného si tak neuctil ako mňa. Nenadarmo sa vraví, že odvážnemu šťastie žičí. Nastasja Vachramejevna oka zo mňa nespustila, len hľadela a hľadela. A cár Vachramej mi vďačne odovzdá celé cárstvo, len keby som tu ostal!

Potom už bol celkom opitý a zvalil sa spať.

Ráno Maťušo Popolvár vstal ešte pred slniečkom, umyl sa na bielučko a budí cára:

- Vstávaj, veličenstvo, už je čas!

A šli na cársky dvor.

Na červenom tróne sedí cár Vachramej s Nastasjou Vachramejevnou a poniže nich spríbuznené kniežatá a bojari.

- Poďte, drahí hostia, všetko je už pripravené. Koňa hneď privedú.

I vedú koňa dvadsiati štyria bohatieri, namiesto uzdy dvanásť hrubých reťazí. Bohatieri napínajú všetky sily, aby ho udržali.

Obzrel si cár-ženích koňa a kričí:

- Maťušo Popolvár, nože oprobuj, či koník unesie bohatiera!

Maťušo sa šikovne zvrtol a vyskočil na koňa. Bohatieri ledva
stihli odbehnúť, keď kôň už vyskočil povyše cárskych krovov a statný junák vyletel na ňom zo dvora. Vycválal na morský breh, pustil koňa do zvlnených piesčin a iba keď ho začne ťať reťazami po tuhých bedrách, rozsekávať mäso až do kosti. A bil ho do tých čias, kým kôň nepadol na kolená.

- Nuž čo, ty vlčia žranica, ty trávne vrece, ešte sa budeš protiviť?

- Kôň začal prosiť:

- Dobrý mládenec, nebi ma už, nekalič! Budem ťa vo všetkom poslúchať.

Zvrtol Maťušo Popolvár koňa a vraví:

- Vrátime sa na cársky dvor, osedlám ťa, a keď na teba vysadne mladý cár, vhupni do zeme až po členky, a keď bičom šibne, padni na kolená. Padni tak, akoby si mal na sebe ťarchu tristo pudov. Ak budeš vystrájať, ubijem ťa na smrť a hodím vranám.

- Urobím všetko, ako si povedal.

Pricválal Maťušo Popolvár na cársky dvor a cár-ženích sa spytuje:

- Tak čo, unesie koník bohatiera?

- Podo mnou sa drží, ale neviem, ako sa bude pod tebou.

- Dobre, sedlajte chytro, sám ho vyprobujem.

Osedlali koňa a ako cár-ženích skočil do sedla, kôň vhupol do zeme až po členky.

- Keď aj nie najchýrnejšie, ale drží sa podo mnou.

Potom šibol ľahučko bičom a kôň padol na kolená. Cár Vachramej, Nastasja Vachramejevna, kniežatá i bojari len tak zhíkli:

- To je sila neslýchaná!

Mladý cár zišiel z koňa a vraví:

- Nie, Maťušo Popolvár, nepatrí sa bohatierom nosiť na takýchto mitrhách; tie ešte tak vodu voziť. Odveďte mi ho z očí, lebo ho vyšmarím do pola, nech sa na ňom straky a vrany hostia!

Cár Vachramej kázal koňa odviesť.

Cár-ženích mu vraví:

- No, vaše veličenstvo, my sme si svoje vykonali, je načase sviečku zažať a našu vec zavŕšiť.

- Ja si stojím v slove, - odpovedal cár Vachramej.

A prikázal dcére hotoviť sa na svadbu.

Netreba v cárskom sídle ani pivo variť, ani víno kvasiť, u cára Vachramej a je všetkého nadostač.

Prihotovili bohatú svadobnú hostinu.

Zosobášili cára s Nastasjou Vachramejevnou a začalo sa stolovanie, veselé hodovanie.

Sedí Nastasja Vachramejevna za svadobným stolom a húta: „Vyskúšam ešte raz mužovu silu."

Stisla mu trošku ruku, len tak s polsilou. A cár nevydržal, krv mu vbehla do tváre, oči mu vyskočili navrch hlavy. „Ach, taký si ty teda bohatier mohutný," pomyslela si cárovná. „Ľsťou sa ti podarilo dostať ma za ženu, aj otca môjho si oklamal."

Ale nič nedá na sebe znať, vína nalieva a ponúka:

- Napi sa, cár-hosudar, muž môj drahý.

No pritom si myslí: „Počkaj, mužíček, to sa ti len tak neprepečie.

Deň či dva sa pozabávali, pohodovali a mladý cár sa začal lúčiť:

- Ďakujeme, svokrík, za chlieb a soľ, za láskavé prijatie. Čas je nám vrátiť sa domov.

Naložili nevestino veno, odobrali sa a loď vyplávala na more.

Nevedno, či sa plavili dlho, či nedlho, keď raz cár vyšiel na palubu a videl Maťuša Popolvára spať tuhým bohatierskym snom. Prišli cárovi na um Maťušove slová: „Bude meč, ale ty nebudeš ním rúbať; bude luk, ale nie do tvojich rúk; bude bystrý kôň, ale ty nebudeš jazdiť na ňom; bude aj krásna dievčina, ale nie pre teba," a vošla doňho strašná zlosť:

- Kto to kedy slýchal, aby nevoľník takto s cárom hovoril!

I zrodila sa mu v srdci oplanská myšlienka. Vytasil meč, odťal spiacemu sluhovi nohy od kolien a zvalil ho do mora.

Schytil Maťušo nohy do rúk a začal plávať k brehu.

Plával on, plával, nevedno, či dlho, či nedlho, a už bol na konci so silami. A práve vtedy sa privalila vlna a vyhodila ho na breh.

Oddýchol si troška a vtom mu prišiel na um vták Magaj: „Nebudem tu predsa naveky ležať. Čo by som sa mal kotúľať ani kotúľka, predsa musím dôjsť na miesto, kde je zakopaný krčah s liečivou vodou."

Tu vidí, že po brehu ide človek a na každom kroku sa potkýna. Maťušo Popolvár naň zakričí:

- Kdeže to ideš? Vari nevidíš, že je tam voda?

- Veď to je to, som slepý, nevidím na cestu. - Keď je tak, kráčaj za mojím hlasom!

- A ty si kto a čo tu robíš?

- Ja ležím a nemôžem chodiť, nohy mám od kolien odťaté.

Prišiel slepý k Matúšovi a vraví:

- Keď si ty vidomý, sadni si mi do kapsy, ja ťa ponesiem a ty mi cestu ukazuj!

A slepý posadil Maťuša Popolvára do kapsy.

- Počul som od starých ľudí, že voľakde je živá voda. Keby sme ju tak našli! Ty by si si nohy zacelil a ja by som si oči potrel a biele svetlo uvidel.

- Viem, kde je liečivá voda. Nes ma a ja ti budem cestu ukazovať.

A tak teda idú a idú. Chytro sa rozprávka rozpráva, ale pomaly sa dielo dokonáva, aj slepý s beznohým kráčajú pomaly. Keď ustanú, oddýchnu si, jahôd a húb si zajedia, kedy-tedy si aj diviny obstarajú a zase idú ďalej.

Prešli oni cez polia široké, cez hory hlboké, prebrodili sa cez bahná a močariská, až napokon prišli do tej hory, kde Maťušo Popolvár za búrky-nečasu holániky ochránil. Keď prišli k tomu dubu, sňal slepý kapsu z pliec. Zakotúľal sa Maťušo Popolvár pod strom a čoskoro vykopal medený krčah. Liečivou vodou potrel oči svojmu pobratimovi - a slepý prehliadol.

Plače i smeje sa od radosti:

- Ďakujem ti, dobrý človek! Do smrti ti to nezabudnem.

- Teraz pomôž ty mne zaceliť nohy.

Priložili nohy, ako bolo treba, pokropili živou vodou - a nohy sa zrástli.

- No, teraz sme už obaja v poriadku, - vraví Maťušo Popolvár. - Pôjdeme pozrieť, čo sa robí v našom cárstve. Cár sa mi za verné služby štedro odmenil, v spánku mi nohy od kolien odťal a do mora ma hodil. Patrí sa mi s ním stretnúť a odplatiť sa mu za všetko dobré.

Upili si po dúšku liečivej vody, a všetku únavu akoby z nich rukou sňal a sily cítili v sebe dva razy toľko ako predtým.

Vyšli už potom z tej hory a čoskoro zazreli pred sebou mesto. Pred samým mestom pasie sa na cárskych lúkach črieda kráv. Podišli bližšie, a tu Maťušo vidí, že čriedu pasie mladý cár. Opýta sa ho:

- Čie je to cárstvo?

Pastier zaplače:

- Och, dobrí ľudia, vy neviete o mojom nešťastí! Toto cárstvo bolo moje, ja som tu bol cárom, a teraz, hľa, kravy pasiem. Dlhé roky som vládol slobodný, a potom som šiel do sedemdesiatej siedmej krajiny vypýtať si za ženu dcéru Vachrameja, bohatierku Nastasju Vachramejevnu. Ale ona prišla na to, že vo mne nieto bohatierskej sily, rozkázala mi kravy pásť a sama začala vládnuť. Každý deň, keď doženiem kravy domov, hreší ma a nadáva, až tak všetko vrie, a jesť mi dáva len toľko, že som viac hladný ako sýty.

- A či sa pamätáš, čo som ti povedal: „Bude aj krásna dievčina, ale nie pre teba?" Vidíš, zas vyšlo po mojom.

Tu cár-pastier spoznal Maťuša Popolvára a zaplakal ešte žalostnejšie:

- Oj, Maťušo Popolvár, pomôž mi dostať naspäť cárstvo! Spravím ťa za to ministrom a tvojmu pobratimovi darujem vojvodstvo.

- Láskavý a štedrý si ty na sľuby, keď ťa núdza pritisne. Vari si už zabudol, ako si sa mi odmenil za moje verné služby? Mal by som ťa zahlušiť, ale nechcem si ruky babrať. Ujdi z tohto cárstva, aby neostalo po tebe ani šľaku! Ak mi ešte raz prídeš do cesty, sebe pripíš za vinu!

Ako cár-pastier počul tie slová, na smrť sa zľakol a vzal nohy na plecia. Nikdy viac ho nevideli.

Maťušo Popolvár i jeho pobratim prišli do mesta a pýtali si nocľah u chudobnej starenky.

Starká sa zahľadí na Maťuša Popolvára:

- Voľakde som ťa vídala, dobrý mládenec! Nevozil si ty dakedy vodu na cársky dvor?

Maťušo Popolvár prikývol:

- Hej, stará mati.

- Ach, šuhajko dobrý, vrátil si sa živý a zdravý! A tadeto prešiel chýr, že si zomrel. Ten, čo teraz vozí vodu, nikomu nenaleje do kanvice, a ty si všetkým chudobným a chorým dával vody, koľko potrebovali. Preto ťa všetci spomínajú a za tebou banujú.

A starká začala zhľadúvať po chyžke. Dobrých mládencov nachovala, napojila, kúpeľ im pripravila.

Hostia sa z cesty umyli, poparili a ľahli si spať. A starká šla na cársky dvor a vraví:

- Maťušo Popolvár sa vrátil.

Chýr došiel až do cárskych komnát. Cárica hneď poslala chyžnú:

- Zavolaj chytro Maťuša Popolvára!

Prišiel Maťuško Popolvár na cársky dvor. Ako ho Nastasja Vachramejevna zazrela, po strmých schodoch zbehla, za biele ruky ho chytila:

- Ten mi nie je súdený, čo kravy pasie, ale ten, čo pre mňa všetky úlohy splnil! Myslela som, že si už mŕtvy. Klamár cár mi povedal, že si sa na lodi opil a do mora spadol. Plakala som za tebou, sužovala sa a jeho som vyhnala kravy pásť.

Maťušo Popolvár jej všetko vyrozprával: ako mu cár spiacemu nohy od kolien odťal a do vody ho zvalil.

- O tom pastierovi viacej ani slova. Už sa stratila aj jeho stopa. Neopováži sa nám ten ukázať na oči.

Cárica zaviedla Maťuša Popolvára do komnaty, doniesla na stôl všelijakých jedál a nápojov a ponúka ho:

- Jedz, môj milý-premilý!

Najedol i napil sa Maťušo Popolvár a už vstáva:

- Treba sa mi poberať rodičov pozrieť. Nastasja Vachramejevna rozkázala pripraviť hintov.

- Len choď a dovez čo najskôr otca i s materou, nech žijú s nami.

Doviezol Maťušo Popolvár svojich rodičov a potom hostinu pripravili, svadbu vystrojili.

Maťušo Popolvár začal vládnuť a svojho pobratima vymenoval za ministra. A tak si hádam aj dosial nažívajú, dobroty užívajú, zlému sa vyhýbajú.