Grizelda

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 6 981 slov
Počet zobrazení: 2 330
Tlačení: 255
Uložení: 249
Grizelda (Rozprávka)
Na úpätí pohoria, kde pramení rieka Pád a naširoko rozlieva svoje vody po nivách blízkeho okolia, žil raz mladý udatný kráľovič. Ľudia ho mali radi, lebo nebesá ho obšťastnili najvzácnejšími darmi: múdrosťou a rozvahou, krásou a prívetivosťou, chrabrosťou a milotou. Len veľkých kráľov a obľúbencov zahŕňajú bohovia toľkou štedrosťou. Princ vynikal krásou ducha i tela, bol mocný, vrtký, vyznal sa v remesle boha yojny Marsa, no horel v ňom aj božský plameň záľuby v umení. Rád zápolil, miloval víťazstvo, smelý rozlet, hrdinské činy a všetko, čo robí muža hodným, aby sa vpísal do pamäti dejín. No jeho nežné a šľachetné srdce najväčšmi bilo pre spokojnosť a šťastie ľudu.

Kráľovič dobre a múdro vládol svojej krajine, vo voľnom čase sa venoval svojim záľubám a radovánkam a všetko nasvedčovalo, že mu nič nekalí šťastie. A jednako, hoci si to ani sám nepriznal, hovel neblahému rozmaru, ktorý mu ako mrak zastieral dušu. Videlo sa mu, že každá bytosť, ktorá patrí ku krásnemu pohlaviu, je neverná a zradná. Aj skvelú a šľachetnú ženu podozrieval z pokrytectva a pýchy. Vraj sa v nej tají krutý nepriateľ, čo jednostaj baží po tom, aby zvrchovane vládol nad nešťastníkom, ktorý sa mu vydal napospas. A pretože aj svet rád vidí v manželoch mužov pod papučou a paroháčov, ešte väčšmi sa utvrdil vo svojej nevraživosti. Neraz sa zaprisahal, že keby mu milostivé nebesá stvorili priam druhú Lukréciu, do manželského jarma by sa veru nedal zapriahnuť.

Deň plynul za dňom, týždeň za týždňom, mesiac za mesiacom a život na kráľovskom hrade sa uberal pomalým, ustáleným tokom. Raňajší čas venoval kráľovič vladárskym povinnostiam: vypočul ponosy poddaných, biednym vdovám a sirôtkam prisúdil právo a robil poriadok s daňami, ktoré kedysi zaviedla neblahá vojna. Popoludní však opúšťal pevné múry hradu, vyšvihol sa na koňa a na čele družiny cválal do lesa, kde si mohol voľne povystierať údy a oddať sa, slastiam poľovníckej vášne. Lež ani ľúta zver, diviaky či medvede, s ktorými sa nebojácne púšťal do zápolenia, mu nenaháňali toľko strachu ako slabé nežné pohlavie, a radšej sa mu zďaleka vyhol.

Poddaní však nedobrým okom hľadeli na pánovu osamelosť, lebo im ležal na srdci osud kráľovstva a kráľovského rodu. Ich jasnozrivosti neušlo, že na zajtrajší deň treba myslieť už dnes, a jednostaj dohúdali princovi, aby pomýšľal na ženbu a na potomka.

Raz prišli do paláca zástupcovia ľudu a naposledy sa pokúšali prehovoriť kráľoviča. Vybrali spomedzi seba múdreho, rozvážneho a statočného muža, aby vládcovi úprimnými slovami vyjavil, aká starosť ich zmára. Radi by vraj videli výhonok jeho rodu, šťastné potomstvo, čo by milým džavotom naplnilo ponuré siene hradu, a dakedy, keď naplní sa čas, prevzalo žezlo nad ríšou, aby naďalej pod múdrou vládou prekvitala. Rečník povedal princovi aj to, že videl vo sne rodiacu sa hviezdu, ktorá vzišla z jeho cnostného manželstva, hviezdu žiarivú a krásnu, že pri nej zbledla aj luna, a taká hviezda vraj býva dobrým znamením.

Princ láskavo hľadel na svojich poddaných a ich pokorná prosba mu hlboko zaznievala v duši. Stíchnutým hlasom riekol:

„Vidím, že ste ku mne prišli s úprimným slovom a nesmierne ma teší, keď vidím, ako vám osud ríše leží na srdci. Ani mne nie je ľahostajný a verte, hneď zajtra by som vám rád urobil po vôli. Lež do manželstva neradno sa náhliť, ten krok si treba náležite rozmyslieť. Veď sa len obzrite vôkol seba, koľko je všade sklamaných a zatrpknutých manželov. Kým je dievča v rodičovskom dome, je samá cnosť a dobrota. Úprimnosťou a studom až tak kypí a v trpezlivosti jej nik nie je roveň. No sotva zloží svadobný závoj a v mužovom dome sa usalaší, už Každá začne rožky vytŕčať. Kdeže je stud a trpezlivosť? Kam podela sa dobrota? Hneď inú pesničku si každá nôti a všetko robí po svojom. Jedna sa stane svätuškárkou, pánbožka z neba ťahá za nohy, namosúrená líha, vstáva, a nič jej nie je po vôli. Daktorá ešte rada kričí, že vreskom rozlieha sa dom, z inej sa vykľuje klebetnica, čo dňom-nocou kadekoho ovráva. A čo ešte potom radodajka, čo milencov sa nevie nabažiť? Ďalšia sa zdivela do umenia, na všetko pozerá sa zvysoka, kritizuje, haní bez prestania, že pred jej prísnym súdom neobstojí nik. Od takej mudrlantky zavaruj ma, bože! Veľkým potrestom je aj kartárka, ktorú hráčska vášeň drží v pazúroch. Veď taká manželovi prešustruje všetko: peniaze, šperky, prstene, nábytok drahocenný, veno, dom - a sukňu poslednú napokon.

Rozmanité sú chodníčky, ktorými kráča duša ženy, no na jednom sa stretnú všetky: chcú rozkazovať! Panovať! Vládnuť vôľou druhého. A práve to je koreň nesúladu. Niet šťastia tam, kde rozkazujú dvaja.

Poddaní moji! Ak teda veľmi chcete, aby som potomkom zabezpečil kráľovský svoj rod a prijal sviatosť manželstva, choďte a hľadajte: dievčinu mladú a krásnu, no pokornú, odovzdanú, ktorej neprieči sa muža poslúchať, družkou mu byť vernou a trpezlivou a nepadne jej ťažko sa aj vlastnej vôle zriecť. Ak nájdete ju, rád sa ožením."

Princ skončil mravokárnu reč, sťa šíp sa potom hodil na koňa a s blčiacim zrakom letel za družinou, ktorá ho čakala v lese. Uháňal nivami a lúkami, až našiel svojich lovcov, ako sa z dlhej chvíle vyvaľujú na tráve. Keď uzreli svojho pána, ihneď vyskočili, a už čulo dvíhajú k ústam rohy. Dunivý hlas sa tiahlo nesie lesom, zver v húštinách nastražuje uši a vybieha zo svojich brlohov. Psy so štekotom vyrážajú dopredu, kľučkujú krovinami, vetria na všetky strany a znovu sa vracajú na svoje stanovište, duriac poľovníkov.

Keď princovi povedali, že je už všetko pripravené a psy sú zveri na stope, ihneď vydal rozkaz, aby ich pustili za jeleňom, a kývol družine, aby sa lov začal. Znovu zazvučali rohy, zdupotali kone, psy ozlomkrk vyrazili za korisťou. Radostný hurhaj zaplnil les, ozvena ho niesla dolinami a nebolo úboče či rúbane, kam by nebol doľahol jasavý zvuk loveckého ruchu.

Princ sa nevdojak pustil odľahlým chodníkom a čoraz hlbšie sa vnáral do stíchnutého lesa. Nik zo sprievodu nešiel s ním, sám sa predieral húštinami, až napokon zašiel tak ďaleko, že nepočul ani psí štekot, ani vravu lovcov, ani lahodný hlas rohov.

Nevedno, či ho v tie končiny viedla náhoda a či neodvratný osud. Miestečko, kde sa ocitol, ho očarilo. Horská bystrina napĺňala zákutie šumom a trblietavým jasom, temnosýta zeleň trávy a lístia núkala pútnikovi blaživý chládok. Príroda sa tu obnažovala v prostej cudnej kráse, až princa schvátila akási tajuplná bázeň a v duši nastokrát žehnal nebesám, že zablúdil. Mohutné stromy, krištáľový potôčik a svieže lúčinky ho napĺňali hrejivým blaženstvom a oddal sa sladkému sneniu.

Odrazu precitol, akoby ho bol zasiahol blesk. Pohľad mu zmeravel a srdce na chvíľočku prestalo tĺcť. Obďaleč zazrel čarovný zjav - najsladšie, naj spanilejšie, najľúbeznejšie stvorenie, aké kedy nosila zem. Mladučká pastierka s kŕdľom ovečiek kráčala popri potôčiku, v rukách držala vreteno a idúcky usilovne priadla. Pred jej nevídanou krásou by bolo skrotlo aj najvzdornejšie srdce. Nachovú pleť, bielu a skvúcu ako kvet ľalie, akoby chránila tôňa listnatých hájov, v ústach sa tají pôvab dieťaťa a z očí, ktoré vrúbi oblúk rias, sa rinie toľko blankytného jasu, že väčšmi nežiaria ani nebesá.

Princ sa pritajil za hrubými kmeňmi stromov a ukradomky hľadel na oslnivé zjavenie, čo v ňom vzbúrilo toľkú mätež citov. Hoci úzkostlivo striehol, aby sa neprezradil, pastierka začula slabunký šramot a zdvihla oči. Keď videla, že sa niekto na ňu díva, tvár jej prudko zahorela rumencom a spanilé líca sa zaskveli ešte živším jasom. Hanblivo sklopila oči a celú ju ovládol víťazný dievčenský stud.

Kráľovič bol dobrým znalcom ľudí a hneď spoznal, čo sa skrýva za čistým závojom jej ľúbeznej hanblivosti: prostota, jemnosť, úprimnosť a neha. Nikdy by si nebol myslel, že v žene sa môžu tajiť aj tieto cnosti, a teraz videl, že nimi zázračne oplýva jediná bytosť. Pocítil v srdci nepoznaný strach, ostýchavo vykročil k pastierke a chvejúcim sa hlasom jej povedal, že sa stratil svojej družine, a pýtal sa, či nevidela nablízku poľovníkov.

„Nik tu nebol, pane! Na túto samotu dnes nevkročila cudzia noha, okrem vás, pravdaže. Ale upokojte sa! Vyvediem vás z lesa a potom už známym chodníčkom potrafíte domov."

Princa očarila prostá, ľúbezná reč dievčiny a takto jej odpovedal:

„Ani neviem, ako mám žehnať osudu, že ma sem zavial. Neraz blúdievam lesom, no podnes som netušil, aký poklad skrýva."

Vzápätí podišiel k potôčiku, aby si načrel čerstvej chladnej vody a uhasil si smäd.

„Pane, pozhovejte chvíľu," riekla dievčina a rezko ani srnka prebehla lúčkou k chalúpke. Vrátila sa s pekným krčiažkom, pôvabne sa uklonila a s milým úsmevom ho podávala neznámemu lovcovi.

Koľko už vzácnych čaši prešlo jeho rukami! Krištáľové, zlaté, zdobené striebrom či drahými kameňmi. Stvorili ich umné raky majstrov-umelcov a neraz im vdýchli prázdnu nádheru. No v tejto chvíli mu najdrahší a najvzácnejší bol hlinený krčiažtek, ktorý mu podávala krásna pastierka.

Princ sa plnými dúškami napil a vydal sa so svojou sprievodkyňou na spiatočnú cestu. Hľadali najschodnejší chodník cez húštiny, ostré skaliská a zurčiace bystriny, ktoré sa podchvíľou strácali a menili smer. Princ si však vštepoval do mysle každú skalku, každý strom či halúzku, lebo ľúbosť je vynachádzavá a dôvtipná, a on už teraz s mapou lásky v pamäti myslel na návrat.

Keď prešli spolu hodný kus, pastierka zastala v tônistom háji a spopod konárov stromov ukázala lovcovi mesto, kde sa v žiare slnka jagali zlaté strechy kráľovského paláca. Princ sa slovami úprimnej vďaky rozlúčil s pôvabnou spoločníčkou. Keď osamel, pocítil slastnú bolesť, ktorá mu ako šíp zraňovala srdce, no zároveň blažila nádejou na opätovné stretnutie. Rozochvieval sa spomienkou na sladké dobrodružstvo, ktoré ho ako dar nebies obšťastnilo v lone hlbokého lesa.

Kráľovič sa vrátil domov a celý nesvoj blúdil dvoranami kráľovského paláca. Bezcieľne sa potuloval sem i tam, vyhľadával dáku zábavku, až napokon si, ukonaný, ľahol na lôžko a láskavý sen mu zlietol na viečka. Ani na druhý deň nenachádzal nikde pokoja. Skľučoval ho ťažký zármutok a nepoznaný bôľ sa mu ako osteň zabodával do srdca. Len čo mu zvýšil čas, znovu sa vybral na lov, vo vhodnej chvíli vrtko umkol družine a nedočkavo cválal hlbočizným lesom. Vrcholce stromov a obrysy vŕškov, ktoré si len toť vtláčal do pamäti, ho verne sprevádzali na roztúženej púti, no ešte istejšie ho viedol hlas srdca. Sto rozmanitých prtí a chodníčkov mu križovalo cestu, ale on išiel tým, čo sa spúšťal do údolia k príbytku krásnej pastierky.

Keď ju potom z diaľky uvidel, ako si z kroka na krok ide s kŕdľom po lúke, radosťou mu zaplesalo srdce. Popohnal koňa a o chvíľu sa už zvítal s dievčinou, ktorá mu neschádzala z mysle. Dozvedel sa od nej, že sa volá Grizelda a sama žije s otcom v skromnej chalúpke. Živia sa vraj mliekom svojich ovečiek a tie im dávajú aj vlnu na odev. Sami si ju spradú, sami háby zhotovia, vo všetkom sa dobre opatria a v ničom nie sú odkázaní na mesto.

Tak slovko k slovku umne ukladala pastierka a kráľovič mlčky načúval. No čím dlhšie na dievčinu hľadel, čím dlhšie vnímal jej lahodný hlas, tým väčšmi sa v ňom rozháral cit prvej ľúbosti. Blažilo ho vidieť, koľko vzácnych darov skrýva v sebe toto prosté stvorenie, a pochopil, že ľúbeznosť jej spanilého zjavu a žiarivý jas očí znásobuje duše krásota. No najväčšmi sa tešil, že plamienok lásky, ktorej toľké časy mužne vzdoroval, rozhára sa v pravý čas, a nemienil už ďalej otáľať. Ešte v ten deň zvolal svojich dvoranov a takouto rečou sa im privravel:

„Vážení ministri, radcovia moji verní, i vy ostatní, zástupcovia ľudu, vzal som si k srdcu vaše slová a dnes vám s potešením môžem oznámiť, že v krátkom čase, skôr než sám by som sa bol nazdal, chcem v chráme prijať sviatosť manželstva. Moja nevesta nie je z cudzích krajín, pochádza od nás, z počestného rodu, múdra a dobrá, že iste sa vám pozdá a radi ju uvítate ako kráľovnú. Aj naši predkovia tak robievali, keď spomedzi seba si vyberali mladuchu. Nuž i ja sa tejto obyčaje pridŕžam a dobré zvyky svojím príkladom chcem upevniť. Len v jednom vás poprosím o strpenie. Devu milovanú, budúcu vašu paniu, vám ukážem, až svitne ten veľký a slávny deň, ktorý bude mojím dňom svadobným."

Chýr o blízkom princovom sobáši sa chytro rozniesol po paláci, po meste i po celej krajine. Ani vypovedať nemožno, ako sa každý tešil a aká radosť a spokojnosť všade zavládla. Najväčšmi sa vynášal rečník, ten, čo princa nahováral na ženbu. Len jemu a jeho výrečnosti môžu vraj ďakovať, že sa takto šťastne zvŕši dobré dielo a že v celom kráľovstve sa ľudia veselia.

A čo ešte krásky v šírom okolí? V každej jednej zažíha sa malá iskierka: čo ak práve ona je tou vyvolenou nevestou? Ktorá pred ktorou sa pretekajú v cudnosti, ktorá pred ktorou sa tvári ako stelesnená nevinnosť. Veď princ neraz o ženách sa vyslovil a každý vedel, aké dievča by si cenil najvyššie. V duchu sa už každá vidí kráľovnou, ako s princom ruka v ruke kráča pred oltár. Razom mizne z dievok všetka paráda a každá oblieka si prostý šat. Aj na hlavách im badať veľkú premenu. Nikde, ani keby lampášom bol hľadal, nenašiel by nikto našuchrené účesy, iba hladké vlasy zdobia šije dievčenské. No a vnady mladíc - ňadrá a či holé ramená - až po hrdlo cudné rúcho prikrýva. Zázrak veru, ak spod sukne vidno čo len malíček.

Na uliciach vládne zatiaľ čulý ruch. Každým dňom sa blíži chvíľa sobáša a princ rozkázal mesto vynoviť a prikrášliť. Remeselníci a umelci sa s chuťou berú do práce. Tu chystajú skvostné koče nevídaných tvarov, dômyselne vyzdobené a pristrojené, že človek nevie, na čo sa prv dívať. Tamto dvíhajú dlhé lešenia, aby ľudia mali kde stáť a zblízka sa prizerať na svadobný sprievod a na všetku tú neslýchanú parádu. Inde stavajú víťazné oblúky na slávu princa - premožiteľa nepriateľov - a na počesť lásky, jedinej víťazky, ktorá kráľoviča premohla. Na voľnom priestranstve vojaci pripravujú ohňostroj, ten veľkolepý vynález, pri ktorom za obrovského treskotu, ako keď za búrky zaburáca hrom, vzlietne k nebu tisíc malých ohníčkov a sťa hviezdy zdobia potom oblohu. Tamto sa nacvičujú veselohry a v rytme hudby hopkajú baletky. Ani speváci sa nechcú zahanbiť. Z budovy, kde sídli opera a ktorú zdobia krásne sochy talianskych majstrov, sa v ľúbom súzvuku rinú úchvatné melódie.

Konečne svitol slávny deň. Sotva sa na brieždení zapálili zore a pozlátili blankyt oblohy, ženy sa prebúdzajú zo sna a už sú skokom na nohách. Nik nechce prespať veľkú chvíľu, keď si princ povedie neznámu krásku pred oltár. Ľudia náhlivo vybiehajú z domov, ulice šumia radostnou vravou, tu i tam vzniká stisk a stráže s hromžením uvoľňujú cestu. Zovšadiaľ zaznieva rezká hudba, trúbky, flauty, hoboje a gajdy vyludzujú najľúbeznejšie tóny, doďaleka sa rozlieha dunenie bubnov a krik.

A už zazvučali poľnice a z paláca v sprievode dvoranov prichádza princ. Tisíce rúk sa zdvihlo na pozdrav, z tisícich hrdiel zaznelo volanie na slávu, tisíce očí zvedavo hľadí, v ktorú stranu si ženích pôjde po nevestu.

Lež čo to?

Ulicou zašumel údiv a ľudia neveria vlastným očiam. Kráľovič zvrtne tátoša, divým cvalom uháňa von z mesta, a tak ako inokedy, aj teraz mieri k lesu. Vari aj dnes ho strhla stará vášeň a väčšmi túži za lovom než za milou? I dvorania a rytieri sa čudujú pánovi, ktorý sťa na krídlach letí von z mesta a nedočkavo mieri k mladej dúbrave. Hľa, už je v lese, a zasa je mu sprievodcom i radcom srdce, ktoré ho vedie stráňou k chalúpke, kde na úpätí vrchu býva Grizelda.

Chýr o kráľovej svadbe zavítal aj do lesnej samoty a mladá pastierka sa vychystala do mesta. Zatúžila zájsť si medzi ľudí, slovíčko stratiť so známymi, a najmä na tej paráde a sláve si trochu oči pokochať. Už sa bola obliekla do sviatočného rúcha a pekná ako obrázok na prahu dvier zastala, keď zazrela, že princ práve zastal na dvore a so sprievodom sa dnu uberá.

„Kamže, kam?" pozrel sa kráľovič na ňu s úľubou a zastal jej cestu. Keď mu Grizelda celá zapýrená riekla, že by rada vidieť kráľovskú svadbu, princ povedal:

„Nože sa nenáhlite, krásna dievčina, a vráťte sa do svojej chyžky. Na svadbe, ktorú chcete vidieť, som ja ženíchom, a vy na nej budete nevestou. Nuž uznajte, že sa nemôže konať bez nás. Vás som si vyvolil spomedzi tisícich, vás ľúbim celým svojím srdcom. Pri vašom boku by som rád strávil zvyšok svojho života, ak, pravda, privolíte a splní sa moja najvrúcnejšia túžba."

„Ach, pane, ušiam neverím," odvetila v rozpakoch pastierka, „že práve mne by osud dožičil byť korunou tej slávnosti. Akiste z dlhej chvíle vám na um zišiel tento žart."

„Nie, nie je to žart, rozmar dlhej chvíle," bránil sa kráľovič a vzápätí ju ešte túžobnejším hlasom presviedčal:

„Úprimne myslím všetko, čo som povedal. Aj otec je mi naklonený a nič nenamieta proti sobášu. Na vaše slovo čakám, drahá Grizelda, stačí riecť áno a niet šťastnejšieho muža pod slnkom. Len jednu prosbu dovoľte mi ešte predostrieť - pre súlad našich duší, pre mier v manželstve, aby bol zväzkom trvácnym. Sľúbte, zaviažte sa mi prísahou, že moja vôľa bude aj vašou vôľou a že mi nikdy v ničom nebudete robiť protiveň."

„Ak vás len to trápi, pane, tak sľubujem, že sa vašej vôli rada podvolím. Keby bol mojím mužom ten najväčší bedár, aj toho by som vďačne slúchala, s radosťou niesla jarmo poslušnosti. O to s väčšou ochotou, ba slasťou vyhoviem každému želaniu, ak sa mojím pánom, manželom zákonitým, stane kráľovič."

Takto odvetila Grizelda princovi a tým sa aj pytačky skončili. Teraz už nič nestálo v ceste slávnosti, iba ak obliecť nevestu do svadobného rúcha a ozdobiť ju šperkmi a všetkým ostatným, čo v takýto deň prislúcha kráľovnej. Dvorné dámy vynakladajú všetok svoj um a dôvtip, aby spod ich rúk zažiarila každá maličkosť. Pritom si zvedavo obzerajú skromný príbytok a neprestávajú sa čudovať, ako vie čistota sťa skvostným plášťom zastrieť chudobu a koľko pôvabu ňou možno vyčariť. Vrchárska chalúpka, učupená v tôni obrovského platana, im prichodila ako rajský kút.

Keď sa vo dverách zjavila pristrojená nevesta, zaznel jej v ústrety radostný potlesk. Dvorania i rytieri schvaľujú voľbu svojho vladára a milým okom hľadia na budúcu kráľovnú. Svadobné rúcho sa jej trbliece v lúčoch slnka, drahokamy svietia, no nad všetky ozdoby a šperky žiari pôvab krásnej pastierky.

Na mladý pár už čaká parádny hintov, celý zo zlata a slonoviny. Nevesta vchádza do koča prvá a všetci s úľubou hľadia na každý jej krok. Nik jej neuprie dôstojnosť, akoby od mala rástla sťa urodzená šľachtičná. Kráľovič si hrdo sadá vedľa mladuchy a necíti sa o nič menším víťazom, ako keď po vyhratej bitke so slávou tiahol z bojového poľa.

Za snúbencami išli ostatní svadobčania: radcovia, kráľovskí hodnostári, dvorné dámy, princova družina, grófi, kniežatá, rytieri. Podľa stavu, hodnosti a rodu sa radili za sebou a uzatvárali svadobný sprievod.

Ľud sa medzitým vyhrnul z mesta na lúky a polia a netrpezlivo čaká na kráľoviča. Aj sem už priletel chýr o neveste, aká je krásna, dobrá a skromná, a všetci túžobne hľadia k lesu, kedy stadiaľ vycvála kráľovský záprah.

A, hľa! Zlatý koč sa zjavil na zakvitnutej stráni, už sa blíži k zástupu, poddaní volajú princovi aj neveste na slávu a predierajú sa k hintovu. Kone vyplašil nezvyklý zhon a huriavk. Vzpínajú sa, erdžia, a iba z kroka na krok postupujú dopredu.

Konečne sa sprievod ocitol v chráme. V žiare sviec a za vyzváňania zvonov si snúbenci pred oltárom sľúbili, že ich bude spájať večné puto vernosti a lásky a že od tejto chvíle ruka v ruke pôjdu púťou spoločného osudu.

V paláci už čakal svadobčanov skvelý hodokvas. Tisíce radovánok núkali hosťom siene a nádvoria, hrám, tancom, turnajom a všakovému zápoleniu nebolo konca-kraja. A keď sa pomaličky schýlilo k večeru, plavovlasý boh manželstva Hymen zasypal mladuchu i ženícha darmi cudnej nežnosti.

Len čo stíchol svadobný ruch, hrnuli sa do paláca zástupcovia stavov z celej krajiny. Blahoželali kráľovi i kráľovnej a zo srdca im priali, aby na ich zväzku spočívalo požehnanie nebies.

Grizelda chytro privykla na život v paláci a hravo sa ujala úlohy kráľovnej. Ak si v niečom nevedela rady, pomohol jej cit. Čoskoro poznala šľachtické obyčaje a správala sa ako rodená princezná. Nikdy ju nič nevyviedlo z miery a na všetko mala naporúdzi odpoveď. Vedela, kedy sa ako komu prihovoriť, i ako vydávať rozkazy. Každý jej s radosťou chcel vyhovieť a dvorným dámam čoskoro vládla ako doma kŕdľu svojich ovečiek.

Sotva sa zvŕšil rok, dobrotivé nebo požehnalo kráľovskému manželskému zväzku: Grizelda povila dievčatko. V paláci i v krajine by radšej boli privítali kráľoviča, no maličká princezná bola taká ľúbezná a spanilá, že kráľ sa nevedel na ňu vynadívať a podchvíľou bežal do kolísky nazerať. Najväčšmi však žiarila radosťou matka a z utešenej dcérenky nespúšťala oka. Keď chceli dieťatku priviesť dojku, prudko sa ohradila:

„Či by som nebola najväčšou nevďačnicou, keby som maličkej odoprela mliečko, ktorého sa krikom domáha? Veď som jej dala život a milujem ju nadovšetko na svete."

Mladý kráľ s potešením hľadel na kráľovnú i na nemluvňa v jej náručí, no po čase mu akási skrytá nevôľa začala hlodať dušu. Čoraz častejšie sa sám seba pýtal, či sa kráľovná nerobí cnostnou len navonok a či svoju dobrotu nepredstiera. Nevedno, či to bolo preto, že v ňom pohasol plameň prvého ľúbostného ošiaľu, a či sa v ňom prebúdzala dávna nevraživosť. Podozrievavosť mu zaslepila oči, šírila sa sťa požiar, ktorého dym mu zastieral zmysly a kaličil dušu. Nič sa mu na kráľovnej nezdalo dobré, úprimné, vo všetkom videl mámenie a každá jej cnosť mu ako osteň prebodávala srdce. Zmätene pobiehal dvoranami a komnatami, natŕčal uši klebetám a v každom jej úsmeve či radosti by bol rád videl zradu. Možno aj tušil, že má chorú dušu, že si ju jedom podozrenia otrávil, no liek si hľadal na nepravom mieste. Ustavične za ženou sliedil, každý jej krok skúmal z tej i onej strany, a kde len mohol, jej robil protiveň: sužoval ju, kričal na ňu a jednostaj podozrieval z pretvárky.

„Ak je naozaj cnostnou ženou," hovoril si kráľ, „poľahky znesie všetky ústrky. Len v bolesti a utrpení sa zušľachťuje naozajstná cnosť."

V paláci sa konali zábavy a radovánky, no kráľovná sťa väzeň sedávala v komnate, skadiaľ jej manžel nedovolil vykročiť. Samučká tu trávi dni a noci, ba aj lúč slnka k nej zriedkakedy zablúdi.

A kráľ len ďalej snuje svoje pochabé výmysly. Žena sa vraj od prírody chce páčiť, preto sa krášli, zdobí, parádi. Jedine v tom vraj nachádza pravé potešenie. Nazdal sa, že ak kráľovnej vezme šperky, spôsobí jej nevýslovný zármutok. A len čo si to v chorej mysli vydumal, bez otáľania bežal do jej komnaty a surovo si pýtal nazad rubíny, perly, prstene a náušnice, čo jej bol kedysi v návale horúceho citu daroval.

Grizelda žila bez poškvrny v duši, a ani teraz jej kráľova prosba nepadla zaťažko. Krotko pozrela na manžela, sňala si z belostnej šije i rúk drahocenné šperky a úprimne, s vďakou v očiach mu ich podala. Keď videla, ako spokojne si ich od nej berie, tešila sa väčšmi než vtedy, keď ich dostala.

Kráľovná znovu osamela a pohrúžila sa do trudných myšlienok. Nič nezazlievala manželovi, ani ho nevinila zo zlých pohnútok. „Iba ma skúša," vravela sama sebe, „ako sa v ohni skúša drahý kov. Pravá cesta cnosti nevedie cez pokoj, pohodlie a nečinnosť, tam jej hrozí iba záhuba. Preto ma manžel sužuje a trápi, aby som neochabla v dobrote a vernosti. Veď koľko nevedomých nešťastníkov holduje svojim vášňam, chúťkam, záľubám, a pritom ani netušia, že stoja nad priepasťou. Kráľ, sudca spravodlivý, však nekráča tou cestou, no ani nezavracia tých, ktorí sa slepo dali chodníčkom prázdnych radostí. Iba mňa, ako dieťa nevedomé, ktoré má z celej duše rád, mňa jedinej sa dobrotivo ujal a otcovsky ma na dobro napráva. Nuž načo súdiť jeho prísnosť? Otcova ruka zavše trestá, no za trestom sa často skrýva dobrota."

Takéto dumky spriadala Grizelda v zastrčenej izbe a voči manželovi necítila ani zamak trpkosti. Kráľ videl, že Grizelda počúvne každý jeho rozkaz, a márne čakal, že sa raz vzbúri a prestane ho poslúchať. Isteže je to preto, tak rozhutoval, že ma už nemá rada. Len preto padá každý úder do prázdna. Kdežeby cnosť! Všetko je číra pretvárka! Ja sa však nevzdám. Istotne nájdem miesto, zastrájal sa kráľ, kde pocíti bolesť. Zlomím ja tú jej predstieranú pokoru.

Dieťatko! - zišlo mu vtom na um, a už sa cítil víťazom. Malá princeznička! K nej sa kráľovná utieka v samote a nešťastí a všetku nežnosť materského srdca vkladá do svojej dcérenky.

Vezmem jej dieťa! - rozhodol sa kráľ. Teraz sa už iste vzoprie mojej vôli a dcérku si bude ratovať.

Priam posadla ho túžba pokoriť ju, zdeptať svojou mocou, a ak bude treba, hoc aj násilím. Ani viac neotáľal. Panovačným krokom sa náhlil do komnaty, kde v odlúčení od sveta a jeho radovánok bývala kráľovná. Práve sa skláňala nad kolískou a celá žiariac materinskou slasťou chystala sa dieťa nadájať.

„Vidím, že dcérku milujete," oslovil ju kráľ, „no vyšší záujem káže, aby ste sa s ňou rozlúčili. Je z kráľovského rodu a kráľovsky ju treba vychovať. Pri vás by nebodaj privykla zlým mravom. Našiel som vzdelanú a múdru paniu vyberaných spôsobov a bystrého ducha, tej zverím dcérku na výchovu, aby sa priučila všetkým cnostiam, ktoré majú zdobiť princeznú. Dieťa treba privykať od malička a neradno viac strácať čas. Nuž rozlúčte sa s dcérkou, lebo o chvíľu vám ju prídu vziať."

Tak riekol kráľ a potom chytro vybehol z izby. Hoci mu zloba zatemnila rozum a v srdci zhasol všetok cit, netrúfal si byť svedkom bolestnej rozlúčky. Neľútostným zrakom nerád by bol videl, ako Grizelde berú jedinú zástavu ich lásky a ako jej dieťa vytrhávajú z náručia.

Nečakaný úder zasiahol kráľovnú v najhlbšej hĺbke duše. Schúlila sa ani zasiahnutá bleskom a po lícach jej začali tiecť prúdy sĺz. Nebúrila sa, nekričala, neriekla márne slovíčko, len odovzdane čakala na hroznú chvíľu, ktorá mala zavŕšiť jej nešťastie. A už sa dvere otvárajú a do komnaty ako temný posol zloby vchádza minister, ktorého na kráľovskom dvore pre spupnosť nikto nemá rád. Keď už po dieťati naťahuje ruky, Grizelda prosto riekne:

„Urobte, čo rozkázal vám kráľ."

Potom vezme dcérku do náručia, túli si ju k sebe, bozkáva, pohládza vlásky ani hodváb, horúcimi slzami jej skrápa rúčky a mlčky sa s ňou naposledy zhovára.

Ach! Kto opíše bolesť materského srdca? Kto precíti trpkú trýzeň rozlúčky? Odňali dieťa ubolenej matke, no jej sa zdalo, že jej srdce vytrhli.

V paláci nik netušil, kam sa podela princeznička, lebo kráľ sa postaral, aby po nej zmizli všetky stopy. Dal ju odniesť do starobylého kláštora neďaleko mesta, kde žili cnostné panny a matka predstavená bola naďaleko vychýrená svojou zbožnosťou. Najatí ľudia za bohatú odmenu priniesli dieťa do starostlivej opatery mníšok, no pod prísnym trestom zatajili, že pochádza z kráľovského rodu. Tu, v tichu kláštorných múrov, kam nedoľahol ruch a zloba sveta, sa dníček za dníčkom míňali mesiace a roky malej princeznej.

Kráľ po krutom čine však nikde nenachádzal pokoja. Kade chodil, tade sa v ňom ozýval neúprosný hlas svedomia. Márne ho chcel zahlušiť, márne sa pred ním skrýval, keď cvalom letel do lesa a sťa nepríčetný sa hnal za vyplašenou zverou. Bál sa prísť na oči manželke, ako sa poľovník bojí ukázať tigrici, ktorej vzal mláďa, no Grizelda sa naďalej správala k nemu nežne a láskavo ako v dňoch najhorúcejšej lásky. Keď ju kráľ videl takú oddanú, pokornú a milujúcu, sám pred sebou sa hanbil a prišlo mu jej ľúto, no vzápätí ho strhla stará nevraživosť, znovu ju chcel ráňať a podrobiť ešte ťažšej skúške.

Neminuli ani dva dni, keď jej s predstieraným zármutkom prišiel povedať, že ich dieťa, ľúba dcérenka, podľahla ťažkej chorobe a nie je už viac medzi živými.

Nečakaná zvesť zasiahla kráľovnú ani blesk, div pod ťarchou mučivého smútku neklesla. No keď pozrela na kráľa, ako od zármutku celý zosinel, zabudla na seba a od tej chvíle jej jedinou starosťou bolo, ako v ťažkom žiali utešiť manžela.

Grizeldina dobrota, láskavosť, manželská oddanosť a priateľstvo kráľa načisto odzbrojili. Prenikla ho úprimná ľútosť, srdce sa mu zachvievalo nežnosťou a už-už chcel žene povedať, že ich dieťatko žije, že je zdravé a dobre sa mu darí, no v poslednej chvíli sa v ňom znovu vzbúrila žlč a v slepej zlobe si rozkázal, že Grizelde nič nezradí a naďalej bude mlčať. A od toho dňa, keď tak neľútostne doráňal zlou zvesťou manželku a ona sa mu odvďačila dobrotou, znovu sa k nim navrátila láska a ľúbili sa vrúcne ako milenci.

Čas sa neúprosne míňal a deň za dňom pomaličky plynul do mora večnosti. Pätnásťkrát odmeralo slnko svoju púť, rovnomerným krokom kráčalo po dvanástich komnatách roka, z jari do leta, z leta do jesene a z jesene do zimy putujúc. Kráľ s kráľovnou si nažívajú v zhode, len občas z dlhej chvíle či roztopaše sa kráľ durdí, podpichuje Grizeldu, robí jej prieky, no hneď sa s ňou aj udobrí a vrúcnym objatím všetko stonásobne odčiní. Muž so ženou - ako deti pod stenou: hneď smiech a hneď plač majú naporúdzi. Veď poharkanie iba utužuje lásku a drobná slza ju osvieži ako ranná rosa kvet.

Princezná zatiaľ dorastala v devu - sladké, ľúbezné stvorenie, v ktorom sa šťastne snúbili najlepšie vlastnosti rodičov. Po matke zdedila dobrotu, nežnosť, úprimnosť a od slávneho otca dostala do vienka hrdú vznešenosť. Bola múdra, rozumná a vtipná, no najväčšmi na nej žiarila krása. Kade kráčala, tade sa vôkol rozlieval jas, ako keď sa na nočnej oblohe zatrbliece hviezda.

Išiel raz okolo kláštora mladý šľachtic z kráľovského dvora a uvidel cez mreže princeznú. Na prvý pohľad k nej zahorel a očarený hľadel na ľúbezné zjavenie, no vtom aj dievčina razom pochopila (ten dar vnuknutia sama príroda dala ženám do daru), že blesk, ktorý ju celú prenikol, je šípom lásky a zároveň aj sladkým vyznaním. Chvíľu ešte zapýrená stála a mlčky oči klopila, no potom sa aj ona na junáka vrúcne pozrela.

Mladý šľachtic žil na kráľovskom dvore a kráľovi sa už dávno pozdával. Bol udatný, smelý, vznešeného rodu, odvážny v činoch, jemný v správaní, nuž nečudo, že kráľ by ho rád prijal za zaťa. Keď počul, že sa šľachtic zaľúbil do kláštornej chovanice a že aj ona opätuje jeho cit, veľmi sa tomu potešil. No keď sa mu neskôr všetko rozležalo v hlave, začal spriadať plán - skúšku pre milencov, aby im šťastie, prelietavý vták, nezlietlo len tak lacno, z ničoho nič do lona. Nech si ho zaslúžia utrpením a na vlastnej koži okúsia, že veľké a trvácne veci nemožno dostať darom, ale že ich treba dačím vykúpiť. Nech sa naučia čeliť zlobe, nech vedia, ako chutí blen, lebo len potom spoznajú, či je ten druhý hoden lásky, ak v ohni skúšky dobre obstojí.

Kráľ si zároveň zaumienil, že aj svoju ženu, ľúbiacu a vernú manželku, ešte raz, naposledy, vyskúša. Už nepochyboval o jej oddanosti, teraz mal niečo iné za lubom. Svetu chcel vystaviť na obdiv jej cnosť, aby sa v plnom lesku zaskvela jej múdrosť, trpezlivosť a dobrota a aby sa každý s pokorou a úctou sklonil pred jej tichým hrdinstvom.

Verejne dal vyhlásiť, že nechce, aby kráľovstvo ostalo bez následníka trónu, a preto sa mieni znovu oženiť. Ďalej dal všetkým na známosť, že dcérka z prvého manželstva pri narodení zomrela a bol by nerád, aby jeho rod ostal bez výhonku a aby sa nemal čomu tešiť na staré kolená. Vyhliadol si vraj dievča zo vznešeného rodu, ktoré v bázni a nevinnosti vyrastalo v neďalekom kláštore. V každom ohľade je to deva hodna jeho lásky a chce s ňou pre blaho ľudu i pre svoje šťastie predstúpiť pred oltár.

Keď sa kráľ raz rozhodol, nerád strácal čas. Ihneď sa vybral za Grizeldou a chladnokrvne jej oznámil, že sa musí s ním rozlúčiť a odísť z paláca, skôr než sa stane nešťastie. Ľud sa vraj búri proti jej nízkemu pôvodu a žiada, aby uzavrel manželstvo so ženou, ktorá by mu bola roveň.

„Už som vám kázal prichystať pastierske šaty, v ktorých ste pásli ovce. Vráťte sa do svojej chatrče, tam bolo a je vaše miesto. A navždy zabudnite, že kedysi ste boli kráľovnou."

Grizelda mlčky vypočula svoj ortieľ a pokorne sklonila hlavu. Ťažký zármutok jej neubral z krásy, aj v žiali bola ľúbezná a spanilá, iba prúd sĺz jej vytryskol z očí a hojne stekal po lícach, ako keď zjari príde nečakaná spŕška, no slniečko aj ďalej žiari na nebi. A hoci sa o ňu pokúšajú mdloby, statočne sa vzchopí a slovko za slovíčkom takto vetí kráľovi:

„Vy ste môj manžel, môj pán a môj vládca. Ťažko mi padlo vypočuť váš rozkaz, no vedzte, že mojím šťastím, ba najväčším blahom je vo všetkom vás oddane a verne poslúchať."

Ihneď sa zdvihla a neistým krokom odišla do svojej komnaty, vyzliekla si drahocenné rúcho a pokojne, hoci s doráňaným srdcom, odela si biedne hábočky. Potom sa vrátila ku kráľovi a takto ho oslovila:

„Pane, nerada by som odišla skôr, než vás poprosím o odpustenie, že som sa vám zneľúbila. Nevedela som o tom a mrzí ma, že som vám spôsobila starosti. Nehnevajte sa na mňa, ťažko mi padne vidieť váš hnev a zármutok. No ak mi prepáčite, spokojne budem žiť so svojím žiaľom, vzdávať vám v srdci úctu a verne vás aj ďalej milovať."

Kráľ nečakal pod chatrnou odedzou takú veľkodušnosť. Pokorné Grizeldine slová v ňom vznietili plameň dávnej lásky, už oľutoval, že ju vyháňa, už k nej spravil krok, že ju objíme, zotrie slzy zo spanilých líčok, no v polceste zrazu zastal. Nepoddaj sa citu! - velil mu panovačný hlas, a kráľ namiesto útechy sa na Grizeldu tvrdo oboril:

„Na to, čo bolo, sa nepamätám, teší ma, že sa kajáte, ale teraz už nestrácajte čas!"

Grizelda viac ani nemeškala. Išla si po otca, ktorého medzitým obliekli do jeho starých šiat, a utešovala ho, keď videla, ako mu trpkosť zviera srdce a ako horekuje nad nečakaným vyhnanstvom.

„Neplačte, otče! Vrátime sa spolu do lesa, na tichú samotu a do našej opustenej chalúpky. Uvidíte, nebude nám ľúto za nádherou paláca. U nás, pravda, nie je taký blahobyt, no zato tam vládne pokoj, statočnosť a nevinnosť."

Keď sa doma ako-tak ohriali, Grizelda sa čulo chytá roboty, po starej obyčaji berie do rúk vreteno a ide priasť k potôčiku, kde ju kedysi prvý raz zazrel kráľovič. V tichých dumkách jednostaj myslí na manžela a bez trpkosti, s úprimnou mysľou mu vyprosuje hojnosť šťastia, bohatstva a slávy. Z celej duše mu žičí všetko najlepšie a v srdci jej ďalej horí tichý plameň ľúbosti.

Kým si Grizelda tíško nažíva so staručkým otcom v lone hôr a v mysli verne opatruje manželov obraz, kráľ chystá pre ňu novú skúšku. Po Čase si ju dal zavolať a povedal jej, že sa žení s mladučkou princeznou z vysokého rodu a želá si, aby sa celý palác skvel nádherou. Grizelda sa vraj vo všetkom dobre vyzná, nech teda dozrie, aby sa svadba vydarila.

„Postarajte sa, aby tu všetko bolo v najväčšom poriadku, aby nevesta nenašla na mne ani na vás nijakej pohany. Pekne ma pristrojíte k sobášu, aby som sa mladuche páčil. Na všetko tu láskavo dohliadnite, veď vy už viete, čo kde treba. Na ničom nešetrite, neskuhrite, nech prebytok a hojnosť svedčia, aký som zaľúbený. No najväčšmi vám kladiem na srdce vyzdobiť nevestinu komnatu, nech sa v nej cíti ako v raji. Pri všetkom majte na pamäti, že princeznú z tej duše milujem. No aby sa vám lepšie pracovalo, hneď teraz prikážem, aby vám mladuchu ukázali."

Vtom sa už dvere otvorili a do komnaty vošla princezná. Ako keď sa pri brieždení rodí do dňa zornička, tak sa všetko vôkol rozjasalo jej pôvabom. Grizelda pozrela na dievčinu a odrazu k nej pocítila materinskú prítulnosť. V srdci sa jej bôľne zachvela spomienka na dieťatko.

„Dcérenka moja," ozval sa v nej podvedomý hlas, „keby ma boli nebesá vyslyšali, aj ty si dnes mohla byť práve toľká a môžbyť aj taká krásna ako táto princezná." A v tej chvíli zahorela k mladučkej neveste láskou a túžbou ochrániť ju od všetkého zlého. A načúvajúc tomu nutkaniu sa ihneď pobrala za kráľom a takto mu povedala:

„Vypočujte, pane, moju úpenlivú prosbu a vezmite si k srdcu moje úprimné slová. Majte, prosím vás, na pamäti, že princezná, ktorá sa už zajtra stane vašou ženou, vyrástla v blahobyte, obklopená pohodou a láskou, a preto akiste nevie, že okrem teplého slniečka je aj krutý mráz. Ešte k nej nezadul studený vietor nelásky a nepozná jej smrtonosný dych. Preto by sotva vydržala, ak by ste ju začali sužovať a trápiť a podrobovať všakovakým skúškam. Ja som vyrástla na tvrdom chlebe, od mala som privykla chudobe a práci, a predsa mi ťažko padlo zdolieť toľkú neprávosť, pretrpieť trpké muky srdca. Ale ona nevie, čo je zármutok, a istotne ju skláti už aj tvrdé slovo. Zaprisahám vás, pane, nebuďte k nej prísny a zahrňte ju dobrotou."

Kráľ zachmúrene načúval, aké ponaučenia mu dáva bývalá manželka, a potom sa na ňu spupne oboril:

„Ako sa budem správať k princeznej, mojej budúcej žene, to je moja starosť. Prišli ste sem slúžiť, nie rozkazovať. Kto vám dovolil rozumy mi dávať? Vari ste zabudli, že ste obyčajná pastierka? Hľaďte si svojej roboty!"

Na kráľovu tvrdú reč Grizelda sklopila oči a mlčky odišla.

Sotva svitlo ráno, do paláca sa hrnú hostia - kniežatá, rytieri, dvorania a mešťania - vchádzajú do vyzdobenej siene a čakajú, kedy slávnostne zažnú pochodne a začne sa obrad. Keď už boli všetci na svojich miestach, kráľ predstúpil pred zhromaždenie a s vážnou tvárou sa svadobčanom prihovoril:

„Vážení hostia, drahí moji poddaní! Vítam vás z úprimného srdca a ďakujem vám, že ste prišli spolu so mnou osláviť môj sobáš. No prv než sa poberieme do chrámu, rád by som vám povedal niečo, čo mi už dávno leží na srdci.

Dobre viete, aké je všetko v živote vrtkavé. Okrem nádeje, ktorej sa človek neraz klamne úfa, aj veľa iných vecí sa inak javí navonok a iné sú v skutočnosti. Ä hneď tu na mieste vám ukážem nejeden taký príklad.

Nože sa pozrite na princeznú, s ktorou už o chvíľu predstúpim pred oltár. Navonok by sa zdalo, že žiari šťastím a radosťou jej plesá srdce, no ja vám vravím, že vás klame zrak. Alebo pozrite sem, na tohto mladého šľachtica, chrabrého bojovníka, ktorý sa rád opája hurhajom boja a slávou. Vari si myslíte, že ho teší dnešný deň, hoci ho v turnajoch na počesť novej kráľovnej čaká víťazstvo? Ja vám vravím, že nie je tomu tak.

Veľmi by sa mýlil aj ten, kto by si myslel, že Grizelda si v spravodlivom hneve a ponížení zúfa a plačom máča tvár. Trpezlivo sa podrobuje mojim rozkazom a každému úderu pokorne nastavuje dlaň.

A kto by napokon neveril, že ja, kráľ, nie som šťastný? Veď o chvíľočku pri mojom boku zastane krásna princezná a kňaz požehná nášmu manželskému zväzku. No ja vám vravím, že ak by som sa naozaj oženil s týmto mladučkým stvorením, nemý bôľ by mi zhrýzal srdce a bol by som tým najnešťastnejším kráľom na svete.

Zaiste by ste ťažko uhádli, kam mierim svojou rečou a aká záhada sa za ňou ukrýva. Nemienim vás však dlho napínať. Stačí, ak poviem dve slová, a všetky pochybnosti a neistota sa rozplynú sťa mrak.

Nuž, vedzte, drahí hostia, vážené svadobné zhromaždenie, že ľúbezná dievčina, o ktorej si myslíte, že svojím čarom zvábila môj zrak, je moja a Grizeldina dcéra. Nerástla v rodičovskom dome, lebo pre pýchu srdca som ju odlúčil od matky a dal vychovať do kláštora. Tam ju v záhrade zazrel tu, hľa, ten mladý šľachtic a zahorel k nej láskou. Jemu ju teraz dávam ako nevestu, lebo aj v jej srdci vzklíčila ľúbosť. Nech si dnes sľúbia vernosť a pred oltárom prijmú sviatosť manželstva.

Verejne pred vami ďalej vyhlasujem, že som ublížil svojej dobrej, múdrej a vernej Grizelde, keď som ju nezaslúžene vyhnal z domu ako tuláčku. Rád by som napravil všetky staré krivdy, a preto ju volám späť do paláca, aby naďalej so mnou žila a vládla ako manželka a kráľovná. Sľubujem, že sa navždy zriekam žiarlivosti, podozrievania a nedôvery a že stonásobne odčiním všetko príkorie, zármutok a bolesť, ktoré nevládali zlomiť jej statočné srdce. Splním jej každú túžbu, čo jej uvidím na očiach, aby odteraz už nažívala v pokoji a v ničom si viac na mňa nemusela ťažkať. Nech si potomci navždy uchovajú v pamäti jej meno, lebo cnosť oddanosti a vernosti hrdinsky ovenčila slávou, keď mlčky trpiac v svätej pokore by bola bez reptania išla hádam aj na smrť."

Kráľ dohovoril. V slávnostnom tichu sa začali rozjasnievať stŕpnuté tváre, v očiach hostí sa zažíhala veselosť a sieňou preletel radostný šum. Ako keď na zamračenej oblohe zo všetkých strán tiahne čierňava a kraj sa norí do zlovestného šera, no odrazu mocne zaduje vietor, rozoženie mraky, slnko zošle na zem prvý teplý lúč a všetko zrazu zažiari radosťou a krásou. Aj kráľove slová hriali a tešili ako slniečko.

Prvá sa z prekvapenia spamätala princezná. Prudko sa k otcovi rozbehla, vrhla sa mu k nohám a vďačne mu objímala kolená. Kráľ zdvihol dcéru zo zeme, otcovsky ju objímal a láskal, napokon ju chytil za ruku a viedol k užasnutej matke.

Grizelda ledva stála na nohách, tak ju vzrušila nečakaná správa. A hoci prv statočne niesla všetky príkoria, teraz ju zdolal nápor radosti a pokúšali sa o ňu mdloby. Ledva si vládala objať milované dieťa, ktoré jej nebesá dobrotivo navrátili späť. Mlčky si vinula dcérku na srdce a po lícach jej stekal príval sĺz. Kráľ sa dojato díval na manželku i dcéru a potom ich láskavo oslovil:

„Dosť sa ešte natešíte spolu a vynahradíte si, o čo som vás ukrátil, no teraz sa, Grizelda, oblečte do slávnostného rúcha, aké prináleží kráľovnej. Nezabúdajte, že dnes vydávame dcéru a svadobní hostia nás už čakajú."

O chvíľu sa sprievod pohol k chrámu a princezná s mladým šľachticom, ktorý od radosti ani nevedel, či to nie je iba sen, si sľúbili, že v dobrom i zlom zotrvajú jeden pri druhom a že ich môže rozlúčiť len smrť.

Len potom ešte všade zavládla radosť a veselosť. Turnajom, hrám, tancom, spevu a hudbe nebolo konca-kraja. Hostia za bohato prestretými stolmi dvíhajú čaše a pripíjajú na šťastie mladým manželom, no zraky všetkých sa jednostaj upierajú na Grizeldu. Každý do neba vychvaľuje jej trpezlivosť, pokoru vernosť a poslušnosť. Už nik nezazlieva kráľovi niekdajší rozmar a vrtošivosť, lebo len vďaka jeho krutosti sa Grizelda stala nehynúcim vzorom cnosti. Ako žiarivý príklad bude svietiť budúcim pokoleniam na večné časy.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu