Kráľ času

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 984 slov
Počet zobrazení: 3 047
Tlačení: 201
Uložení: 202
Kráľ času (Rozprávka)
Boli raz dvaja bratia. Hoci boli synovia jedného otca a jednej matere, predsa to nevyzeralo medzi nimi ako medzi bratmi. Starší bol lakomý a skúpy, a preto aj bohatý. Mladší bol chudobný, ale statočný, že nemal páru v celej dedine. Mladší brat neraz šiel prosiť bohatého staršieho brata o pomoc, lebo ho núdza často tak priprela, že nemal čo do úst položiť. Nepýtal mnoho, prosil si len dačo zajesť. Ale boháč akoby mu ani brat nebol. Vyvadil sa s ním: „Vari ja budem darebákov chovať?" A vystrčil ho von.

Raz ho tiež tak nemilosrdne odpravil. A práve vtedy bol mladší v takej biede ako ešte nikdy. Už si vonkoncom nevedel inak poradiť, šiel teda do hory, že si pohľadá aspoň dáke korienky.

Hľadal on, hľadal, motal sa po tej hore, ale nenašiel nič, iba plánky, napadané pod jabloňou. Nedbal, že sú kyslé a že mu od nich tŕpnu zuby, naobhrýzal sa ich do chuti. Potom sa prevalil na zem a zaspal, ani sám nevedel ako. A ako tak spal, prisnilo sa mu, že ho ľavá ruka svrbí a že vo svojej chalupe vidí oheň.

Keď sa prebudil, bol celkom premrznutý, triasol sa ako osika. A už sa aj zmrákalo.

Ach, kdeže sa ja neborák zohrejem? myslí si. Brat ma do svojho domu nepustí a v mojej chalupe už dávno nebol oheň.

Stojí, premýšľa, až mu odrazu svitlo: skúsim ísť na sklený vrch. Ľudia vravia, že tam jednostaj horí oheň. Keď sa tu nikto nado mnou nezľutuje, azda sa dakto zľutuje tam.

Zobral sa a šiel.

Už zďaleka videl na sklenom vrchu blčať veľký oheň. Okolo neho sedelo dvanásť čudných ľudí. Keď prišiel bližšie a zočil tých dvanástich, stŕpol od strachu. Ale pomyslel si, že už len bude, ako bude, a šiel rovno k nim. Prišiel, pozdravil sa a prosí:

„Dobrí ľudia, zľutujte sa nado mnou. Som chudobný človek, nik sa o mňa ani neobzrie. Strašne som premrzol a v chalupe nemám ani ohňa, ani dreva. Dovoľte mi zohriať sa trochu pri tomto vašom ohni."

Všetci dvanásti si ho poobzerali a vravia:

„Synak! Sadni si medzi nás a zohrej sa."

Sadol si medzi nich. Všetci mlčali, nuž bál sa i on prehovoriť. Len sa díval do toho ohňa a prizeral na tých dvanástich.

Ako sa tak prizerá, vidí, že si oni rad-radom premieňajú miesta. A keď obišli oheň dookola a každý bol zase na svojom mieste - zázrak nad zázraky! Z plameňa sa vyzdvihol starý človek so šedivou bradou až do pása a s plešivou hlavou a takto k nemu prehovoril:

„Človeče! Nekráť tu dni svojho života, usiluj sa a statočne ži! Naber si hoc aj tohto žeravého uhlia a choď si svojou cestou."

Tu hneď dvanásti povstávali, nasypali uhlia do hodného vreca a zodvihli mu ho na plece. On sa im pekne poďakoval a vykračoval si po chodníku s plným vrecom. Išlo sa mu ešte ľahšie, ako keď šiel naprázdno, lebo sa zohrial. A vrece sa mu zdalo celkom ľahké.

Príde domov. Naradovaný, že už bude mať aspoň toho ohňa, začal vysýpať uhlie naprostred izby. Ale aký zázrak! Každá iskrička, sotvaže doletela na zem, premenila sa na zlatý peniaz. Môžete si pomyslieť, ako mu bolo a že neprestal sypať, kým všetko nevysypal. Stála pred ním kopa peňazí a všetky boli jeho. Nechcel veriť vlastným očiam. Len keď si z nich nabral do hrsti, uveril, že je to predsa pravda.

Potom sa mu zachcelo premerať tú kopu peňazí, ale nemal čím. Išiel teda k bratovi a prosil ho, aby mu požičal mericu.

„Požičať mericu!" rozosmial sa boháč. „A čože s ňou budeš robiť, ty trhan?"

A on celkom pokorne odpovedal:

„Sused mi bol dlžen čosi žita a teraz mi ho vrátil. Nuž si ho chcem premerať."

Brat síce neveril, ale už mu len požičal tú mericu. No aby sa dozvedel, čo bude merať, natrel dno smolou.

Mladší brat ak meria, tak meria tie peniaze. Nameral ich mnoho, nuž nedával veľmi pozor, či v merici dačo nezostalo. Keď domeral, zaniesol mericu bratovi. Boháč hneď zbadal, že je na dne prilepených niekoľko dukátov, a s veľkým hnevom brata okríkol:

„Ty oplan! Chcel si ma oklamať, ale ti to nevyšlo! Nazdal si sa, že sa ulakomím na tvoje dukáty? Mal by som sa aj na čo! Ale mi naskutku prezraď, kde si vzal tie peniaze! Inak zaraz pobežím a obžalujem ťa, že si ich ukradol."

Mladší brat, ako statočný človek, mu teda všetko vyrozprával.

Teraz už mal i mladší brat dosť bohatstva. Kúpil si pole i dobytok a hospodáril, ako najlepšie vedel. Pri gazdovstve potreboval aj gazdinú, nuž sa oženil. Vzal si za ženu driečnu dievku a žil s ňou v pokoji a radosti.



Staršieho brata zožierala závisť. Hoci mal všetkého dosť, ba aj nazvyš, predsa sa mu žiadalo viac a viac. Čo teda neurobil! Vybral sa na sklený vrch, že veď môže aj on dobre pochodiť ako jeho brat.

Príde on na ten sklený vrch. Pristúpi k ohňu a začne sa prihovárať tým dvanástim:

„Dobrí ľudia, dovoľte mi, chudobnému, zohriať sa pri vašom ohni. Nočná zima ma celkom zdrobila, vonkoncom ďalej nevládzem a zohriať sa nemám kde."

Jeden z tých dvanástich mu odpovie:

„Synak, ty si sa narodil v šťastnú hodinu. Máš dosť bohatstva, ale si zlý a skúpy. Pred nami klamať nesmieš. Že si klamal, za to ťa neminie trest."

Do boháča akoby udrel hrom, tak sa preľakol. Sadol si medzi dvanástich, ale neopovážil sa už ani muknúť.

Dvanásti si zase premieňali miesta. Keď prišiel každý zase na svoje, vyzdvihol sa z plameňa starý človek so šedivou bradou až do pása a s plešivou hlavou a takto prehovoril:

„Zle sa vodí zlým ľuďom. Tvoj brat je človek statočný, preto sa dočkal zaslúženej odmeny. Ale ty si zlý, preto ťa neminie trest."

Vtom jeden z dvanástich pochytil milého boháča, ponadhadzoval ho v rukách a podal druhému. Druhý ho ešte horšie poobracal a hodil tretiemu. Tretí štvrtému, štvrtý piatemu, piaty šiestemu a tak rad-radom až do posledného. A posledný, keď ho dobre ponatriasal, hodil ho tomu starému človeku. Ten ho schytil a stratil sa s ním v plameni.

Dvanásti jedli žeravé uhlie, a keď kohút v dedine zaspieval, všetko zmizlo.

Na druhý deň hľadali boháča, vyvolávali, ale nebolo po ňom ani stopy. Mladší brat síce tušil, čo sa mohlo stať, no nepovedal nikomu ani slova.

Žil si mladší brat v pokoji so svojou ženičkou. Až si tak bláhali, ako im je dobre, a vďačne pomáhali aj iným chudobným. Ale ich šťastie netrvalo dlho.

Vybral sa on raz do poľa, a keď sa večer vrátil, nemohol nikde nájsť svoju milú žienku. Chodil sem i ta, volal, spytoval sa, o žene ani slychu. Utrápený ju hľadal a vyzeral deň po dni, všetko márne. Už ho nič netešilo a nemal nikde pokoja. Vo veľkom žiali sa vybral do sveta, že si svoju milú žienku vyhľadá, čo by kde bola.

Šiel on, chudáčik smutný, kde ho oči viedli. Šiel veľa dní, až sa napokon dostal k jazeru, kde stála jedna chalupa.

Tu si trochu vydýchnem, myslí si, a hádam sa dačo i dozviem.

Vošiel dnu. Ale tam ho veru zle privítali. V chalupe bola iba jedna žena. Keď ho zazrela, nastráchaná vykríkla:

„Jaj, človeče, čože ty tu chceš! Čože ty tu hľadáš? Ak sa ukážeš na oči môjmu mužovi, hneď ťa zje."

„A ktože je váš muž?" spytuje sa pocestný.

„Vari to nevieš?" odpovedala žena. „Môj muž je kráľ vody. Má vo svojej moci všetko, čo je mokré. Utekaj, utekaj, lebo keď príde, naskutku ťa zje."

„Ach, veď sa len zľutujte nado mnou, kdeže sa mám pustiť proti noci? Skryte ma dakde, kde ma nezbadá."

Tak prosil pocestný, až ju i uprosil, a ona ho skryla za pec.

Po chvíli prišiel kráľ vody. Ešte bol len predo dvermi, už kričal:

„Žena, človečina smrdí! Naskutku mi ju vystanov, lebo bude s tebou zle!"

Darmo by bola tajila. Voľky-nevoľky nešťastníka vydala. Ten sa, chudáčik, triasol ako prút. Vyhováral sa, že veď on nič zlé neurobil, že sa len prišiel opýtať, či tu nechyrovať o jeho žene.

„No, keď si taký statočný," zadudral kráľ vody, „už ti len odpustím. Ale pomôcť ti nemôžem, lebo o tvojej žene ani ja nič neviem. Iba čo som včera videl plávať po vode pár kačíc, hádam to len nebola daktorá z nich? Ale vieš ty čo? Choď k môjmu bratovi. On je kráľ ohňa, bude ti vedieť viac povedať."

Náš pocestný bol rád, že si po toľkom strachu mohol v pokoji oddýchnuť.

Hneď na druhý deň stúpal ďalej, až prišiel ku kráľovi ohňa. Ale ani ten mu nevedel nič povedať a napravil ho k tretiemu bratovi. To bol kráľ vetra. Pocestný prišiel k nemu a rozpovedal mu, kde ide, čo ide. Zamyslel sa kráľ vetra, pokrúcal hlavou, ale povedať mu nevedel nič. Naveľa mu nadštrkol, že sa mu marí, akoby podobnú ženu bol zazrel pod skleným vrchom.

Ako to náš pocestný počul, hneď sa vrátil tou istou cestou, ako prišiel. Lebo sklený vrch bol neďaleko jeho dediny. Domov ani nenakukol, len sa pobral hore popri potoku, čo tiekol popod sklený vrch. V tom potoku sa kúpalo mnoho kačíc a tie za ním volali:

„Dobrý človek, dobrý človek, nechoď ta, lebo zahynieš!"

Ale on sa nedal pomýliť a len šiel ďalej, až prišiel pod samý vrch.

Pod vrchom sa mu ukázala diera do zeme a on vošiel do nej. Šiel a šiel, až prišiel k akýmsi izbám. Rad-radom ich poprechodil a naostatok prišiel do tej najväčšej. Tu ho obstalo mnoho stríg a strigôňov a zo všetkých strán ho okrikovali:

„Čo tu chceš? Čo tu chceš?"

„Hľadám si ženu," vraví on. „Povedali mi, že ju tu videli."

„Ej, tu ti je, tu!" kričali strigy okolo neho. „Ale ju nedostaneš, iba ak si ju poznáš medzi sto ženami."

„Akože by som si ju nepoznal! Aha, veď je tu!" A ešte to ani dobre nedopovedal, už ju držal okolo hrdla.

I žena ho objímala a láskala. Obaja sa tešili, že sú zase spolu. A ako sa tak láskali, pošepkala mu žena do ucha:

„Teraz si ma síce poznal, ale neviem, ako bude zajtra, lebo nás bude dvesto rovnakých, rovnako poobliekaných. Ale vieš ty čo? Choď v noci na sklený vrch. Tam je kráľ času a má dvanásť sluhov. Spýtaj sa ich, ako by si ma mohol poznať. Ak si dobrý človek, pomôžu ti. Ale ak si zlý, tak tam zahynieš."

„Dobre, dobre," pošepkal jej i on do ucha, „pôjdem sa spýtať. Ale mi ešte povedz, prečo si mi tak nenazdajky ušla."

„Ja som neušla," vraví žena. „Jeden poľovník ma vyvábil na potok. A keď som ta prišla, pofŕkal seba i mňa vodou, hneď nám obidvom narástli krídla. On strepotal krídlami a už sme sa premenili na kačice. Potom som už voľky-nevoľky šla za ním, až ma doviedol sem. A tu ma zase premenil na ženu. Ale ja chcem odísť s tebou, len aby si ma zajtra spoznal."

S tým sa rozlúčili. Ona šla medzi druhé a on sa pobral na sklený vrch.

Sluhovia kráľa času sedeli zase okolo ohňa. Keď náš pocestný prišiel k nim, hneď ho poznali. Spýtali sa ho, čo tu chce.

„Rád by som sa dozvedel," hovorí, „ako by som zajtra spoznal svoju ženu medzi dvesto inými."

„Jaj, dobrý človek, v tom ti my neporadíme. Ale počkaj troška, azda to bude vedieť náš pán."

O chvíľu sa zdvihol z plameňa starý človek so šedivou bradou až do pása a s plešivou hlavou. A keď mu pocestný predniesol svoju žiadosť, odpovedal:

„Synak môj! Všetky budú rovnaké a rovnako oblečené. Ale tvoja žena bude mať v krpčeku na pravej nohe čiernu nitku."

Poďakoval sa pocestný za dobrú radu a ponáhľal sa dolu.

Na druhý deň si medzi dvesto rovnakými vyzeral svoju ženu a spoznal ju po čiernej nitke. Keď už raz uhádol, nemohli mu ju odškriepiť ani strigy. Nuž mu ju vydali a vypravili ich, ako sa patrí: dali im peňazí, obilia i kravu.

A tá krava mala zvonec, už je tej rozprávke koniec.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 8.7)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012