Prečo nie som kresťanom? (Úvaha)

Prečo nie som kresťanom? (Úvaha)

Kresťanstvo je jedným z niekoľkých svetových náboženstiev, ktoré má veľké množstvo vyznávačov a stúpencov. Centrálnou kostrou jeho učenia je jadro učenia na základe Biblie, predovšetkým Nového Zákona, hlásajúce, že sme všetci hriešni a mzdou za ,, hriech" je smrť, ktorú sme si plným právom zaslúžili, ale z milosti božej prišiel Ježiš ako jeho syn, ktorý je v podstate Bohom sám v akejsi trojjedinosti( Trojica), ktorého poslal boh( žeby sám seba?), aby obetoval svojho nevinného syna ako obetu za naše hriechy s tým, že svojím preliatím krvi na kríži vykúpil naše hriechy s podmienkou, že aby sme boli z toho ozaj vonku, je, že musíme ho prijať za nášho osobného Spasiteľa ako aj jeho obetu za nás na kríži. Toto je v podstate jadro kresťanstva, ktoré zdieľajú napriek mnohorakým odlišnostiam mnohé svetové cirkvi ako aj iné menšie cirkevné hnutia príp. aj niektoré sekty, resp. inak povedané, tri veľké línie v kresťanstve, katolicizmus, pravoslávie a protestantizmus.

Nebudem sa tu však zložitým a nepriehľadným spôsobom zapodievať naraz v jednom článku rôznymi stránkami kresťanstva do veľkých hĺbok, lebo by hrozilo, že by sa stal zmäteným a chaotickým. Na druhej strane treba dodať, že rešpektujem ľudí, ktorí majú kresťanskú vieru, pokiaľ nie je vnucovaná a nijakým deštruktívnym pôsobom nezasahuje do slobody a súkromia druhých. To je však veľmi náročné posúdiť, kde sú tie styčné hranice, kedy ešte nejde už o nepatričnú manipuláciu. Ale poďme k pointe. Otázkou tejto úvahy je a to je dôvod, prečo to tu nezavalím nejakými zdrojmi a citáciami, je druh otázky: Prečo nie som kresťanom? Táto otázka je v podstate osobná a pokiaľ ide o úvahy, nevyžadujú si citovanie zdrojov ani literatúry, pokiaľ sa človek odváži písať svoje vlastné názory, postoje, argumenty, svoj pohľad na svet. Úvaha je subjektívna záležitosť, ktorá si neprivlastňuje status objektívnej Pravdy a teda by mohla znepokojiť len tých, ktorí nie sú schopní sa konfrontovať aj s inými pohľadmi a svetonázormi na svet a veci okolo nás.

Prečo nie som kresťanom? Sám sebe som skúsil položiť túto otázku. Alebo čo ak by mi ju položil niekto iný, ako by som asi odpovedal? Jedna vec je istá. Odpoveď na túto otázku je náročná a nedá sa odpovedať jednoduchým a prostým: Proste, lebo je to tak! :) Na túto otázku môžem odpovedať jedine viacerými vetami, nielen z jednej stránky vecí.

1. Osobné skúsenosti s ľuďmi - Zažil som, ako tí, ktorí deklarovali kresťanskú vieru, v skutočnosti činili opak a pálili mosty s druhými- priateľstvá, vzťahy a naopak videl čestnosť a poctivosť tam, kde šlo o ateistov. Je to zjednodušene podané a som si vedomý toho, že nie sú všetci rovnakí, jedna skupina zlá a druhá dobrá. Tieto skúsenosti však v človeku nemôžu nevyvolať isté otázky ako napr. Ako je to teda s morálkou, zaručuje náboženstvo, že sa človek bude správať a žiť morálne? Na základe vlastných skúseností a pozorovaní práveže nezáleží. Jednoducho nie je správne útočiť na ateistov práve v tomto smere spôsobom a tvrdiť , že ak neveria v boha , nemôžu byť morálni, morálne žiť alebo že nemôže ich morálka byť na niečom položená, pretože sa neopiera o boha a náboženstvo . Druhá vec, ktoré mi tieto skúsenosti ukázali, je, že človek je nesmierne komplexná, zložitá bytosť a sčasti i to je dôvodom, prečo nie som kresťanom, pretože škatuľkovať sa do určitej svetonázorovej pozície mi príde byť obmedzujúce, aj keď sa dá namietnuť, že predsa len to činíme v rôznych mimonáboženských oblastiach.

2. Základná kostra učenia kresťanstva - čo som už na začiatku zmieňoval, je pre mňa niečím, s čím sa nestotožňujem. Vyvolávalo to vo mne otázky ako: Naozaj nebolo možné zmieriť ľudstvo s bohom inak ako obetovaním svojho syna na kríži? Naozaj každý, kto ho neprijme za svojho Spasiteľa alebo ak odpadne od viery, bude neskôr večne zatratený? A mnoho, mnoho iných otázok som si kládol ako kresťan-katolík. Moje hľadanie a pátranie nebolo vôbec povrchné, lebo som sa snažil hľadať a nachádzať odpovede v knihách, v Biblíi, v Katechizme katolíckej cirkvi, dokonca sa snažil s otvorenou mysľou reflektovať ďalšie náboženstvá, nielen tú, v ktorej som som bol vychovávaný. A pre ne sa nedalo položiť si otázku, ktorá je taká smerodajná: Ak každé veľké náboženstvo je výlučné a tvrdí o sebe, že je tou pravou, najlepšou cestou k niečomu( k Bohu, k nirváne atď....), tak ako zistiš, človeče, ktoré je to správne? Štúdiom a porovnávaním týchto systémov? Veď sa môže stať, že človek nakoniec sa ani nedopátra, lebo jednotlivé náboženstvá majú mnoho spoločného, ale aj mnoho odlišného.

3. História kresťanstva - Tu sa dá namietnuť, že čo sa stalo, stalo sa a že nešlo o pravých kresťanov, ale čo ak sa títo ľudia mali za pravoveriacich a v mene boha činili zverstvá bez problémov? Dokonca ak to vtiahneme na rôzne náboženstvá, tým, že sú výlučné( niektoré viac, iné menej), v človeku môžu podporovať pocit elitárstva a výlučného postavenia, že práve on vlastní tú pravú Pravdu alebo k nej má prístup a tí mimo jeho náboženstva nie alebo pýchu skrývajúcu sa za pokoru nehovoriac o ľútosti nad tými, čo neveria. Navyše kresťanstvo má v jadre toľko prúdov, tak je rozdrobené na množstvo cirkví, hnutí a aj siekt, čo sa opierajú o Bibliu, že o nejakej jednote tam nemožno hovoriť. História kresťanstva síce ešte nie je markantným dôvodom, prečo som opustil danú vieru kedysi, ale štúdium histórie napriek tomu môže človeka podnietiť k pochybnostiam.

4. Samotné pochybnosti, myslenie - Som hĺbavý človek, introvert a melancholik. Často som nad mnohými vecami dumal a uvažoval, nikdy ma neuspokojili povrchné odpovede, jednoduché poučky a jasné veci. Tam, kde sú veci príliš jasné, jednoduché a prosté, to je proste pre mňa podozrivé. Sprvu som bojoval s pochybnosťami kedysi a trápil sa nimi, lebo sa klasifikujú ako hriešne, nie síce celé, pokiaľ vedú k prehĺbeniu viery, ale ak pokračujú ďalej a búrajú jej základy, tak sa klasifikujú ako hriech. Ale čo je zlé na tom, že človek túži hlboko poznať akúsi Pravdu, že sa snažil hľadať, že sa neuspokojoval s odpoveďami, ktoré mu boli ponúknuté? Nie je dôvodom, prečo sa deťom na náboženstve nedáva priestor k otázkam, práve ten, aby sa naplno neprejavila ich prirodzená zvedavosť? Nie je to práve dôvod, prečo sa snažia tam tvarovať myseľ do takých mantinelov, aby si nekládli žiadne otázky, akokoľvek rúhavo odvážne a provokatívne, podnecujúce však k premýšľaniu? Bolo by nesmierne zaujímavé a prínosné, keby sa vyučovalo v rámci nejakého predmetu už na ZŠ o rôznych náboženstvách, aby postupne sa rozširovali deťom obzory...no a jednoducho myslenie, prirodzená zvedavosť a kladenie si otázok boli pre mňa a sú dodnes čímsi bytostným, prirodzeným, kvôli čomu som viac a viac skúmal vieru, ktorú sa mi snažili na náboženstve a v rodine vštepovať, aby som si nakoniec uvedomil pri mnohých skúmaniach postupom času, že nedokážem prijímať tie veci, pretože som si začal vytvárať vlastné názory a pohľady na veci.

Dalo by sa pokračovať ešte mnohými bodmi, ktoré môžem časom hlbšie rozvinúť prípadne viac vysvetliť. V zásade však platí, že otázka neplatí len táto, dá sa povedať aj inak. Prečo nie som buddhistom, moslimom atď.? Dokonca sa nestotožňujem ani s ateizmom ako svetonázorom. Jednoducho život mi príde byť spolu s ľuďmi ako bohatý, plní rôznych vecí, pestrý v podstate.... aby sa dalo naňho nazerať cez optiku jedného náboženského systému ako zaručene jediného správneho.