Buď sám sebou (Rečnícky prejav)

Buď sám sebou (Rečnícky prejav) 

Milé učiteľky, Milí učitelia, drahí čitatelia.

Určite poznáte ten pocit, kedy ste sa snažili zo seba urobiť niekoho, kým naozaj nie ste. Dlho to nevydržalo však?

Nemôžete si zobrať len tak masku a tváriť sa, že ste niekto iný, pretože vždy vyjde najavo, kto sa skrýva za tou pozlátenou maskou. Prečo to ľudia robia? Hanbia sa za svoj výzor, svoje správanie alebo chcú iba na niekoho urobiť dojem? Najlepšie čo môžete urobiť, je priznať si svoje pravé ja. Len tak, môžu ľudia žiť vo vnútornej harmónií a bez zbytočného stresu.

Ľudia, ktorí si to bránia priznať, sa iba sami trápia. Nikto nechce žiť v neistote, nikto si nechce pokladať otázku typu: „Ako mám reagovať? Vážne to nechcem spraviť, nechcem vyzerať ako slaboch, inak si ostatní budú myslieť všeličo možné“. Najhoršie čo môžete urobiť, je takto žiť celý život. Ostatní síce budú vidieť to pozlátko na povrchu masky, ale pod maskou sa bude skrývať bolesť, neistota a smútok. Sme ľudia, všetci sme iní či povahovo, či vzhľadom a to z každého z nás robí jedinečnú bytosť.

Prečo by sme mali robiť veci, ktoré robiť nechceme, ale okolie si to žiada? Každý jeden z nás je slobodný jedinec, každý máme vlastný názor, a preto nám ho nemôže nikto vziať. Ak považujem že naše konanie je správne a ostatní to spochybňujú len kvôli moci alebo závisti, mali by sme si stáť za svojím. Tiež si ale musíme uvedomiť, či naše konanie neubližuje ostatným alebo, či naše konanie je naozaj správne a prospešné.

Určite každý z vás bol v situácií kedy ste niečo spravili v priestore plnom ľudí, mohlo to byť niečo trápne alebo ponižujúce a ľudia sa na vás začali dívať, možno vami opovrhovali, možno sa vám vysmievali, čo ste spravili? Tu nastane ten nepríjemný pocit neistoty a stresu. Jednoducho zdvihnite hlavu, vystrite sa a pozrite sa ľuďom do očí a povedzte si: „áno toto som ja, takýto som ja a je mi jedno čo si myslíte lebo vy ma takto nezmeníte, len sa na mňa dívajte, ja sa vám budem dívať do očí, až kým sa naše strany neobrátia a pocit neistoty nastane u vás“. Vážne chceme riešiť veci, kedy ľudia vami opovrhovali len kvôli možno nejakému trapasu v autobuse?

Sme ľudia, každý z nás raz umrie a keď to nastane tak chceme mať sebavedomé svedomie. Žime si svoj život, prijmime kritiku na zlepšenie, dajme si poradiť od skúsenejšieho, ale neprekopávajme základy našej povahy, pretože tie základy už boli raz položené a nikto s nimi nepohne. Tak ako vyzeráme, a tak akú máme povahu nezmeníme, ale čo môžeme zmeniť, je život, aký budeme žiť do konca svojich dní.

Sme iba ľudia, nikto nie je dokonalý, aj keď sa to tak môže zdať. Snívajme ako keby sme mali žiť navždy a žime tak ako keby sme mali zomrieť dnes.