AIDS

AIDS

Je to skutočne tak? Naozaj sa nedá zdravie kúpiť ? Dnes ešte nie. Ak sa zamyslím nad hodnotami terajšej spoločnosti, tak v prvom rade ide každému o peniaze.

Každý sa naháňa za majetkami, mocou a prestížou. Ten kto má peniaze má moc, môže si kúpiť aj prestíž, lenže zdravie si kúpiť nemôže.

Naše zdravie by sme si mali chrániť a mali by sme si uvedomovať situácie ako sa touto chorobou môžeme nakaziť, stačí málo a môže sa nám zrútiť celý svet.

Strach nie je k ničomu, musíme vedieť, ako sa chrániť pred chorobami a zvlášť pred chorobouAIDS.

Strach z AIDS má určite každý. Je to rozšírená choroba po celom svete a sprevádza zo sebou strach. Strach je negatívna emócia a ako ochrana pred AIDS veľmi neúčinkuje. Strach z ľudí, ktorí sú nákazou postihnutí, spôsobujú nedorozumenie a nepriateľstvo medzi zdravými a postihnutými ľuďmi. Strach z ochorenia pritom ovplyvňuje žiaducim smerom správanie človeka len do určitej miery.

Ak nie je podporovaný dostatkom poučenia, môže v nás vzbudiť inú nežiaducu emóciu. AIDS predstavuje jednu z najzávažnejších chorôb minulého a tohto storočia. Pri tejto nákaze zlyháva imunitný systém človeka. Pre tento vírus stačí málo aby sa rozšíril. Stačí ak niekto má malú otvorenú ranu alebo mu ide krv a nainfikovaný človek sa ho dotke a poruší povrch kože už je nakazený ale najčastejšie sa prenáša nechráneným pohlavným stykom. Takýto ľudia v nás vzbudzujú strach.

AIDS sa dotýka nás všetkých. Žiadna iná choroba neprináša toľko obáv, strachu, odporu, zdravotníckych a spoločenských problémov ako táto. Človek môže žiť dlhé roky ale už mu nič nepomôže ak je nakazený. AIDS sa prejavuje ako chrípka, bolesti brucha, kĺbov...

Je mi ľúto malých detí, ktoré sa len narodia a už sú nakazené. Oni za to nemôžu. Myslím si, že každým rokom stúpa počet nakazených ľudí mladých či starých alebo detí. Mali by sme brať naše zdravie vážne a nie len tak na ľahkú váhu. Náš život je najdôležitejší prvok vo vývoji Zeme a preto by sme si ho mali vážiť a chrániť. Neviem a ani nechcem si predstaviť, že by niekto z mojej rodiny alebo okolia trpel touto chorobou. Pre mňa by to bolo strašné a už nehovorím o niekom kto by bol nakazený. Ten človek by sa cítil hrozne.

Bolo by mu to ľúto a už by nemal „chuť do života“. Dával by si pozor aby nenakazil iných ľudí alebo naopak, robil by to naschvál aby nebol jediný a aby sám netrpel. Určite by sa zamýšľal nad tým ako sa to mohlo stať a kládol by si otázku prečo vlastne on. Nakazených ľudí neodsudzujem. Niektorí ani za to nemôžu, že sa nakazia. Je smutné, že lekári doteraz nevynašli liek proti tejto chorobe.