Náramok

Náramok

Aké veci patria k najväčším hodnotám ľudského života? Pre niekoho je to mobil, počítač, auto, iní povedia, že je to láska, rodina, priatelia... Rôznorodé tvrdenia, ktoré väčšinou závisia od okolností, v ktorých sa človek nachádza. Ak by niekto položil podobnú otázku mne určite by som mu nedokázala odpovedať jednoznačne. Nie je to preto, že som mladá a moje myšlienky sú rozlietané kade-tade. Moja odpoveď by bola rovnaká nielen v desiatich, sedemnástich, ale aj v päťdesiatich rokoch. Zažila som situáciu, ktorá ma poznačila na celý život a aj mi ho výrazne zmenila.

Pre mňa má najväčšiu hodnotu života náramok, ktorý zhmotňuje previazanosť troch generácií – starej mamy – mojej mamy – a mňa. Hodnota, ktorá nezmení, nestratí prvenstvo v rebríčku mojich hodnôt. Pri pohľade naň si vždy uvedomujem krehkosť a pominuteľnosť života. Bola streda, mama akási divná. Nebola to chrípka alebo podobný vírus. Vedela som, že mamina je dlhšie chorá. Nepýtala som sa na nič. Videla som na nej, že veľmi trpí a má výrazné bolesti. Stará mama mi dovolila pri nej sedieť na okraji postele a keď otvorila oči – zľakla som sa.

Jej sklený pohľad ma strašne vydesil. Ukázala mi na ruku, ktorú som jej podala. Ani neviem ako omotala mi okolo zápästia náramok so zelených guliek. Zelená – farba nádeje, nádeje, že sa uzdraví. Pre mňa od nej posledné posolstvo do môjho šťastného života – života bez nej. Moja mamička v ten večer zomrela. Nevedela som pochopiť a nechápem doteraz prečo mi Boh zobral to najdrahšie, čo som mala. Moja mamička bude vždy patriť v mojom živote na najvyšší stupienok hodnôt pre ktoré žije. Je to možno divné, ale verím, že nado mnou bdie a pozerá sa na mňa zhora, ako si žijem tu na tomto svete bez nej. Netuším, či cítila, že ma v ten večer opustí. Zostal mi iba náramok, ktorý denno- denne nosím na svojej ruke a ním som na ňu prepojená. Pri pohľade naň sa mi objaví mamino pohľadenie, bozk, vrúcne objatie alebo slová:

„Milujem Ťa...“ Dala by som čokoľvek za to, aby som ju mohla aspoň raz objať, pobozkať. Bohužiaľ, nie je to možné. Viem však, že v podobe náramku je mamina stále so mnou. Za ním a za maminou stojí dnes 7O ročná stará mama, ktorá si ma zobrala do opatery ako 10 ročné dievčatko. Tá sa o mňa stará, objíme ma, pohľadí, povie: „Mám Ťa rada, bojím sa o Teba...“ Vždy vie zmazať smútok z môjho srdiečka a rozveseliť moju dušičku.

Hodnoty môjho života... Moja mamička, stará mama a niečo čo ma s nimi zväzuje – náramok zo zelených guličiek. Bude ich dosť pre môj šťastný život? Zvládnem zmaturovať a vyštudovať vysokú školu, aby som sa uplatnila v živote? Budem aj ja raz šťastná?

Mami – ja to dokážem!