Počúvajme príbehy ľudí, ktorí vojnu zažili...

Počúvajme príbehy ľudí, ktorí vojnu zažili...

Volám sa Emma a som vďačná Bohu, že som sa narodila až „teraz“. Teraz ako teraz. Myslím to tak, že som nezažila skutočnú vojnu. Ako malá som veľa času trávila s chlapcami. Hrávali sme sa na vojakov a našou najobľúbenejšou hrou bola strieľačka. Vyrábali sme si pištole zo štipcov a z konárikov bazy, mali sme praky z konárov stromov. Hádzali sme po sebe kamene, hrudy stvrdnutej zeme a niekedy sa aj slivka zo stromu prihodila. Z úst nám vybiehali rôzne zvuky, akoby sme hádzali pravé granáty. Po „nesmrteľných“ hrách, po ktorých som bola vždy vyčerpaná, moje cesty viedli k starkej. Ona jediná ma vedela zaujať svojimi príbehmi. Najviac ma však zaujímali tie z čias vojny.

Keď som k nej docupkala, čakal ma na stole tanier plný tých najlepších bryndzových halušiek na svete.

Každučký deň som ju prosila, aby mi chvíľu, keď som do seba tlačila jedlo, ktoré mi pripravila, spríjemnila nejakým jej príbehom. No v ten deň to bolo zvláštne. Nemusela som jej nič hovoriť, starká začala sama od seba.

Sadla si za mnou, popriala mi dobrú chuť a všimla som si niečoho zvláštneho. Nikdy, keď mi rozprávala príbehy, nikdy nedržala v ruke patričky. Chvíľu som bola do nich zahladená premýšľajúc, prečo ich drží v zovretej pästi práve teraz, no nevenovala som im pozornosť príliš dlho.

Rada by som vám prerozprávala príbeh, ktorý ma z jej všetkých príbehov zaujal asi najviac. Bol z čias, druhej svetovej vojny.

Žila raz jedna malá rodinka na okraji lesa. Babicovci. Snom ženy nebolo drahé auto či bohatstvo. Mala len jedno prianie. Chcela dcérku, Hanku. Keď sa im narodilo dievčatko, vychystali v rámci možností veľkú hostinu.

Neboli bohatá rodina, ale zato veľmi skromná. Dievčatko rástlo do výšky a s výškou pribúdala aj krása. Keďže žili pri lesíku, bolo ťažké zohnať niečo pod zub. Raz za tri dni chodila matka Hanky pre potraviny do neďalekého mestečka. Prechodila hory, doly ba aj cez koľajnice chodila. Nebola to najkratšia cesta, a tak prichádzala domov až navečer. Doma ju vždy čakávala Hanka a jej milujúci manžel. Takto sa opakoval nie jeden týždeň.

Raz sa ale čosi stalo. Matka sa nevracala a doma začal panovať strach. Hanička sa celý večer pýtala otca, kde je mamka, no odpoveď sa k nej nedostala. Vonku bola čoraz väčšia tma. Niečo sa stalo. Niečo, čo nečakal nikto z nás. No stať sa to asi malo. Nadránom im ktosi na drevené dvere zabúchal. Otec prevzal list, ani slovko nevydal a sadol za stôl. Otvoril list a s roztraseným hlasom čítal. ,,Pán Babica. So zármutkom Vám oznamujeme, že dňa 1.7. 1939 nás navždy opustila...“ List skrčil. Hlavu sklonil tak, aby Hanka nevidela slzy tečúce po jeho tvári. Darmo sa chodil vypytovať ľudí, čo sa stalo, prečo je už jeho žena na druhom svete. Odpovede sa nedočkal.

O niekoľko dní neskôr sa znovu ukázal pri jeho dverách ten istý chlapík, ktorý mu doniesol oznámenie o smrti jeho ženy a matky Hanky. Vraj mu prišiel povedať niečo bližšie o nešťastí, ktoré sa mu nedávno prihodilo.

,,Pán Babica. Viem, nie je to teraz pre vás ľahké.“ začal. ,,Všetci dobre vieme, že vaša žena chodila každý tretí deň do neďalekého mestečka po jedlo. V ten deň bol ale pre ňu osudným. Keď sa vracala späť domov, prechádzala cez koľajnice. Ako prechádzala, zakopla a taška plná potravín sa jej pretrhla. Nepočula prichádzať vlak...“

,,Stačí! Je srdcervúce to ďalej počúvať!“ So zovretou päsťou buchol po stole.

Lenže to ani zďaleka nebolo všetko prečo ten pán prišiel. ,,Ako iste dobre viete, nedávno sme dostali varovný výstrel. Určite vám nemusím vysvetľovať, od koho, prečo a za akým účelom. Bude to veľké nešťastie, pri ktorom prežijú len tí najzdatnejší. No takí, čo po vojne zostanú živí, dostanú nemalé peniaze. Sľubujem!“ Otec bol nešťastný, lebo Hanka mala len jeho. No peniaze potrebujú a bez zaváhania to podpísal.

Nastal deň, ktorého sa všetci obávali. 1.9. 1939. Počuť bolo len výstrely z masívnych zbraní, samovražedné lietadlá a kanóny tankov.

O Hanku bolo postarané. V medzivojnovom období bývala u svojej tety, ktorá mala ešte dve dievčatká.

Rozumeli si spolu akoby to boli sestry. Čas plynul, dievčatá rástli a pomaličky to všetko utíchlo. Mužov vyplácali cestou domov. Boli to veľmi veľké peniaze. Keďže už dievčatá neboli dievčatkami, dovŕšili dospelosť, vybrali sa do mesta za účelom nájsť si svojho otca. Dievčatá, u ktorých Hanka bývala, si svojho otca našli pomerne rýchlo. Pán Sokolík, teda otec dvoch dcér, bol veľmi dobrý kamarát pána Babica, otca Hanky. Hanke bolo divné prečo nešiel aj jej ocko s ním, no nechcela si to pripustiť. Deň sa krátil, stmievalo sa a dievčatá sa museli vrátiť domov.

Rodina Sokolíkova, Hankina teta a ujo sedeli za stolom. Akonáhle dievčatá prišli, Hanka si prisadla a pýtajúc sa so slzami v očiach povedala. ,,Kde je?!“ Bolo ticho. Nebola malé dievča, a tak všetko pochopila. Celú noc presedela v kuchyni, kde sa utápala v slzách.

Bolo to pre ňu ťažké. Matku si viac-menej nepamätala, a otec? Otec bol pre ňu všetkým. Teraz jej zostáva len dúfať, že im už nič nechýba. Teší sa na moment, keď ich znovu uvidí, objíme a povie im, ako moc ich ľúbi.

Tak čo... Aké máte pocity? Keď mi starká dorozprávala tento príbeh, pochopila som, prečo nemá nikde fotky so svojimi rodičmi. Prečo nikdy nehovorila o zážitkoch s nimi, a taktiež, prečo držala celú tu dobu v rukách ruženec.

Možno, keby si ju jej teta neosvojila, možno by teraz ani nebola mojou starkou.