Dedko, rozprávaj!

Dedko, rozprávaj!

Nie každý má to šťastie mať dedka. Ja to šťastie mám a mám nielen dedka, ale dokonca 102-ročného pradedka. Je to najstarší občan v našom Šarišskom Jastrabí. Má veľmi, veľmi, veľmi veľa príhod, ktoré mi rozpráva a ja ho s radosťou počúvam. Tu je jedna z nich.

Bol rok 1941 – 2. svetová vojna. Môj pradedko bol povolaný do vojny, keď mal 21rokov. Bol veľmi mladý, ale zato odvážny. Nemeckí vojaci brali mladé ruské dievčatá na práce do Nemecka. Kým ich previezli, tak sa zatiaľ starali o vojakov. Varili im, prali, upratovali a robili im spoločnosť. V jeden večer sa dedko zarozprával s jedným z tých dievčat.

Bolo veľmi milé a sympatické. Zdôverilo sa dedkovi o jej trápení a strachu z toho, čo ju čaká v ďalekej krajine. Dedko premýšľal, ako by jej mohol pomôcť. V nasledujúci deň bol na stráži. V neskorú nočnú hodinu sa nenápadne dostal k dievčine a pomohol jej na slobodu. Kým odišla, stihla ho silno objať a vrúcne poďakovať za záchranu. Dedko sa rýchlo vrátil späť na stráž, aby si to nikto nevšimol. Pri srdci ho hrial príjemný pocit, že zachránil aspoň jeden ľudský život.

Prajem si, aby náš pradedko bol tu s nami ešte veľmi dlho a odovzdával nám svoju múdrosť, dlhoročné skúsenosti a predovšetkým lásku aj naďalej.