Deň pred Vianocami

Deň pred Vianocami

Zo snov ma prebudil zvuk budíka. Ako len nenávidím ten zvuk. Otvorila som oči a pozrela sa na mobil, kde ukazovalo 6:30. Dnes je deň pred Vianocami a moja rodina sa rozhodla, že tieto Vianoce strávime aj s babičkou a dedkom u nich doma.

Bývajú ďaleko od nás, a preto musíme vyraziť čo najskôr, aby sme prišli v čas. Horko ťažko som sa dostala z postele. Podišla som k oknu, odhrnula závesy. Hneď ako som ich odhrnula, oslepilo ma svetlo. Všetko bolo zasnežené, muselo snežiť celú noc a ešte stále neprestalo.

V diaľke som videla deti, ako sa sánkujú na neďalekom kopci. Zabalila som sa do županu, dala si teplé papuče a išla do kuchyne. Z kuchyne som cítila vôňu jedla. Vošla som do kuchyne, kde bol otec s mamou a mojou malou sestrou. Raňajky, ktoré tak rozvoniavali, boli už pripravené na stole.

„Dobré ráno,“ vytrhla som ich všetkých z nejakej konverzácie. „Dobré ráno, raňajky už máš pripravené.“ Sadla som si za stôl a pripojila sa do konverzácie. „To počasie sa mi vôbec nepáči. Od včera veľa nasnežilo, hádam nebude zlá cesta,“ povedal ocko.

O hodinu sme už všetci sedeli v aute. „Máme všetko?“ pýtala sa mama otca. „Hádam áno.“ Po ceste sme si spievali vianočné pesničky. Niekoľkokrát sme stáli v zápche. Už sme cestovali 4 hodiny a všetci sme boli hladní, a tak sme zastavili v reštaurácii pri ceste. Stále však neprestávalo snežiť, bolo ťažké aj niečo vidieť. V reštaurácii sme sa najedli a mohli sme pokračovať v ceste.

Už sa pomaly stmievalo. A teraz prichádzal ten najhorší úsek z celej cesty a tou bola cesta cez les. V aute sme sa rozprávali a už sme sa nemohli dočkať na to, kedy dorazíme. Keď v tom zrazu sme zastali. „Čo sa stalo?“ spýtala sa mama. „Zapadli sme,“ odpovedal jej otec. „Čo teraz?“ „Skúste všetci vyjsť von a potlačiť ma“ Tak sme všetci vyšli a začali tlačiť, bolo to ale úplne zbytočné, pretože sa nič nestalo.

Auto bolo na tom istom mieste a sneženie neprestávalo. Išla som zavolať na pomoc, no nemala som žiadny signál. „Čo teraz?“ spýtala som sa otca. „No nič budeme musieť dúfať, že po nás niekto príde.

Nič na blízku tu nie je. Ešte nás skúsim vyhrabať. Posadajte si do auta, nech neprechladnete.“ V aute sme hrali hry a rozprávali sa, no po dvoch hodinách stále nič. Ale vedeli sme, že po nás niekto príde, lebo im bude čudné, že sme ešte stále nedorazili.

Po ďalšej hodine a pol sa objavili svetlá. Prichádzalo k nám veľké auto. Zastalo pri nás. Vyšiel z neho nejaký muž. Môj otec ho hneď rozpoznal. Bol to sused babky a dedka. Vďaka svojmu autu nás dokázal vytiahnuť a už sme mohli pokračovať v ceste. Keď sme dorazili, babka s dedkom nás už vyzerali na verande. „Už sme si mysleli, že ste niekde zapadli,“ povedal dedko. „Veď sme aj zapadli, ale vďaka vášmu susedovi sme dorazili.“ Poďakovali sme susedovi a vošli do vnútra, kde nás už čakal čaj s večerou. Išli sme si ľahnúť a už sme sa nemohli dočkať na ďalší deň.