Môj život (Maturitný sloh)

Môj život (Maturitný sloh)

Stalo sa to pred pätnástimi rokmi, tesne pred polnocou. 27. január, to bol ten sudný deň, keď som prvýkrát na tomto svete, už vtedy s hrubým hlasom, plakal a ričal.

Môj život začal v novej nemocnici v Košiciach. Mamka mi hovorila, že keď a priniesli do jej náručia, vôbec som neplakal. Myslela si, že budem pokojné dieťa, le neskôr priznala, že sa mýlila. Už do roka som začal chodiť. Preto si mamka už tedy myslela, že budem športový typ. Nakoniec sa nemýlila, ale o tom až neskôr.

Do mojich troch rokov sme bývali ja, mamka, otec a už aj moja sestra, ktorá tedy mala len pár mesiacov, v dedinke pri Prešove. No začalo sa to komplikovať. Mamka sa s otcom stále hádali, otec ju aj párkrát udrel. Vyvrcholilo to tým, že mamka od neho chcela odísť aj s nami a následne sa rozísť.

On to ale nechcel a prenasledoval nás. Doteraz si to pamätám. Bolo to ako naháňačka v akčnom filme. Ďalšie dva roky po rozchode sme museli ja a moja sestra chodiť na stretnutia s ním. Nikdy som ho už nechcel vidieť po tom, čo nám spravil. Museli sme tam chodiť nasilu, až dokým neskončil za mrežami za haváriu, ktorú spôsobil.

Futbal je moja láska. Začal som ho hrať už od piatich rokov. Je to viac ako desať rokov, čo naháňam loptu po ihrisku. Môj prvý tím bola obec, v ktorej sme si kúpili malý dom, Rozhanovce. Stále tam držím rekord za najmladšieho hráča. Dali mi tam to najdôležitejšie, a to základy. Svoj talent som následne rozvíjal v ďalšom klube už v Košiciach. Volal sa Lokomotíva Košice.

V tom istom veku, keď som prestúpil, som začal chodiť aj do školy. Prvé štyri roky, čiže prvý stupeň, som strávil na Základnej škole v Rozhanovciach. Jediné, čo si pamätám, je, že ma naučili čítať a písať, aj to škaredo. Druhý stupeň som teda začal chodiť do novej školy v Košiciach.

Mamka mi chcela dať to najlepšie vzdelanie. Že vraj kedysi táto škola vyhrávala ceny najlepšej základnej školy na Slovensku, ale mne sa to na začiatku vôbec nezdalo. Zažil som šikanu na vlastnej koži a nebolo to nič príjemné. Dosť som plakal a uvažoval aj nad tým, že skončím s futbalom. Toto zlé obdobie ale našťastie prešlo a do kolektívu som zapadol. S novými spolužiakmi som bol v jednej triede do ôsmeho ročníka. Vtedy to všetko začalo. Stalo sa niečo, po čom som túžil celú kariéru. Prišla mi prvá ponuka do veľkého klubu.

Moju mamku kontaktoval skaut futbalového klubu Železiarne Podbrezová. Bola možno z toho ešte viacej natešená, ako ja. Písalo sa leto 2021 a ja som si po prvýkrát vybalil kufre na internáte. Bol to zaujímavý pocit. Ešte som nevedel, že to pre mňa bude nový domov.

Musel som najprv ale zvládnuť skúšky, ktoré som napokon spravil a trénerom som sa natoľko zapáčil, že ma posunuli hrať za o rok starších chalanov. Stvorili sme neskutočný kolektív. V klube sa mi hneď zapáčilo, a tak som tu aj ostal. Domov som začal chodiť len na víkendy, ale bol som už vtedy dosť samostatný, čiže nebol to pre mňa až taký problém, aj keď za mamkou je mi smutno samozrejme stále.

Následne počas prvej sezóny som podpísal svojho prvého agenta a taktiež som si vyskúšal aj reprezentovať Slovensko vo futbale. Síce s menšími ťažkosťami, ale zvládol som aj deviaty ročník, ktorý som musel odchodiť v Brezne na základnej škole. Narodili sa mi v Košiciach aj ďalší dvaja súrodenci, takže o zábavu bolo doma postarané.

Dnes už hrám v Podbrezovej druhú sezónu a hodlám tu ostať aj naďalej. Začal som aj chodiť na strednú v Podbrezovej, ktorú mám spojenú s internátom, čiže sa aj celkom slušne vyspím. Som na nej zatiaľ veľmi spokojný. Začiatky života som nemal ľahké, ale aj cez týranie a šikanu som sa dokázal dostať tam, kde som a som za to šťastný. Samozrejme bez mamky a starých rodičov by som to nedokázal.