Metro

Metro

Znovu som sa prebudil na tom starom a zatuchnutom mieste ako pred chvíľou. Irina stále sedela schúlená v rohu tunela. Podľa pravidelného nadvihovania sa som usúdil, že zaspala. Necítil som sa dobre, niečo mi nahováralo, že tento pokoj, ktorý tu panoval až podivuhodne dlho, nebude trvať dlhšie ako pár nasledujúcich minút až hodín.

Postavil som sa, zobral do ruky môj verný samopal, prehodil si ho cez plece a potichu som sa vybral ku vchodu alebo východu (nazvite si to ako chcete) tunela. Čím som bol bližšie, tým pocit, že tma je stále hustejšia, intenzívnel a o chvíľu som si nevidel ani na špičku zbrane. Obklopil ma zvláštny pocit stiesnenosti. Prešiel som ešte pár krokov, keď som začul ťahavé a sípavé zvuky prichádzajúce z mojej pravej strany, kde sa tunel rozdvojoval a pokračoval ešte niekoľko kilometrov k najbližšej stanici. Najtichšie, ako som dokázal, som sa rozbehol naspäť za Irinou. Od strachu som nemohol dýchať. Aj keď sme sa

zložili na oddych v tuneli, ktorý sa dá označiť za slepú uličku, v metre si človek nikdy nemôže byť istý svojou či priateľovou bezpečnosťou. Dobehol som k nášmu táborisku, kde mi na chvíľu zamrelo srdce, kým som si všimol, že Irina sa len zošuchla dole a teraz leží tvárou na dlážke. Podišiel som k nej a jemne ju zatriasol za plece. Vydala neurčitý zvuk ale neprebudila sa.

„Irina, vstávaj, ihneď, vonku pred tunelom niečo je a sám nás oboch nezachránim!“

Pomrvila sa a konečne otvorila oči. Pár sekúnd jej trvalo, kým spracovala to, čo som jej povedal. Okamih, kedy pochopila, čo jej hovorím, som rozpoznal veľmi rýchlo. Zreničky sa jej od strachu náhle rozšírili a chmatom pre ňu typickým zdrapila svoj maličký glock. Smutne som sa pousmial na jej hračku, ktorá ju v čase núdze veľmi neochráni, ale cítila sa s ňou istejšia, tak som nič nepovedal a ticho som sa postavil. Okrajom oka som zachytil jemné mihotanie svetla z našej olejovej lampy. Na chvíľu som sa zamyslel a už som ju šiel zhasnúť, keď ma Irina zaťahala za rukáv a pokrútila hlavou.

„Ak ju zhasneš, nebudeme vidieť, čo prichádza.“

Pozrel som jej pochybovačne do očí, ale musel som uznať, že má pravdu. Problém je však v tom, že rovnako, ako my môžeme vidieť prichádzajúcich, prichádzajúci nás môžu vidieť stáť v slepej uličke. Keď sa nad tým spätne zamýšľam, strategicky horšie miesto na oddych sme nemohli vybrať. Ak sa tie stvorenia, či už to budú ľudia alebo nie, vyberú priamo sem, s Irinou nemáme kam ujsť. Ak sa pohneme dopredu, bližšie k východu, nebudeme krytí od chrbta. Tunely v sebe ukrývajú mnohé prekvapenia. Človek si tu už nemôže byť istý ničím. To, čo platilo včera, nemusí platiť aj zajtra. To, že za nami doteraz bol koniec tunela, kde sme si bez ujmy mohli odpočinúť, neznamená, že taký pokojný bude aj nasledujúcu minútu.

Príkladom toho je aj tunel vedúci smerom na stanicu Moskevskaja. Z nevysvetliteľných príčin sa tam strácajú ľudia, lenže problém je v tom, že nie vždy je tomu tak. Jeden deň cezeň prejdete bez najmenších ťažkostí a, keď sa chcete vrátiť na druhý naspäť, zmiznete bez stopy. Tunel je tmavý a chladný a tma v ňom je hustá. Možno to je nejakou vyššou mocou, alebo to má logické odôvodnenie, ale táto tma neprichádza pravidelne. Intervaly jej príchodu sa líšia, či už svojím trvaním alebo časom, v ktorom je prechod relatívne bezpečný, kým sa znovu objaví. Miestni tento jav nazvali príhodne: polárna noc. Príhodne preto, lebo nikdy neviete, či na konci „noci“ budete stále žiť, alebo o vás už nikto nikdy nebude počuť. Irina ma znovu poťahala za rukáv a ja som sa prebral zo zamyslenia.

„Arťom, pozri.“

Z tónu v jej hlase mi prebehol po chrbte mráz. Pozrel som sa smerom, ktorý mi ukazovala a pochopil som. Tunel bol v strede mierne zahnutý a v slabom a pomaly zhasínajúcom svetle lampy som uvidel na stenách tiene zhrbených postáv. Prichádzajú...