Výlet

Výlet

Prebudil ma slnečný lúč, ktorý sa predieral pomedzi rolety. Keď ma tento lúč donútil otvoriť oči, zistil som, že v izbe nie je ocino. Zdola som začul tlmenú hudbu z rádia a v tej chvíli som si uvedomil, čo je dnes za deň. Áno, bol to ten deň D.

Ten deň, na ktorý som sa tešil celý svoj život. Otvoril som dvere do izby. V tej chvíli mi do nosa zaviala sladkastá vôňa . Keď som zbehol dole po schodoch, zbadal som otca, ako mi pripravuje lievance. Cítil som sa ako v nebi. Kým som raňajkoval, otec sa šiel prezliecť. Pomerne rýchlo som sa najedol. Využil som čas a zamieril som ihneď do kúpeľne. Nebudem predsa v najlepší deň môjho života neupravený a smradľavý.

Trvalo to dlho. Práve, keď som vychádzal zo sprchy, otec mi kričí: „Kubo, už si, lebo budeme musieť ísť.“ Začal som panikáriť. Čo budem teraz robiť? Myslel som len na to najhoršie, ale vtom ma otec zastavil a povedal, aby som sa šiel obliecť. Tak rýchlo som sa v živote neobliekol a už sme bežali na autobusovú stanicu.

Dobehli sme a nikto tam nebol. Vtom sa mi začali hrnúť slzy do očí. Bol som sklamaný, až do momentu, pokým som nevytiahol mobil.

„Otec, ale veď máme ešte hodinu čas!“ Pozrel sa na vežu a zistil, že mám pravdu. Hodiny na veži ukazovali ten istý čas, ako som mal ja na mobile. Takže sme mali ešte hodinu čas do odchodu autobusu. Bol som taký šťastný, že som celou cestou nemohol v autobuse ani zaspať.

Autobus zastal v Londýne. Vystúpil som a ovial ma jemný vánok, čo bolo veľmi neobvyklé pre Londýn. Otec navrhol, že najprv by sme mali navštíviť ten najkrajší park v celom meste. Keď sme tam prišli, mal pravdu, bolo to niečo neskutočné. Ja som ostal v nemom úžase, aká môže byť príroda úžasná aj napriek tomu, že sme v takom veľkom meste.

Keďže bol otec nejaký unavený, zastavili sme sa na kávu v jednej kaviarničke, ktorá bola priamo v parku. Poslal ma, aby som mu objednal kávu, nech ukážem, ako viem angličtinu. Bol som sám zo seba prekvapený, ako som to zvládol.

Keď dopil kávu, vybrali sme sa konečne si pozrieť Buckinghamský palác. Čím bližšie sme boli, tým znela hudba hlasnejšie. Až kým sme nedošli úplne pred palác, kde hral starý pán na gitare. Bolo to to najkrajšie, čo som kedy počul a do toho pohľad na Buckinghemský palác ma robil najšťastnejším človekom na svete. Neveril som, že existuje krajšia chvíľa ako táto.

Po obzretí paláca ma ocino začal viesť od jedného mostu ku druhému. Až som mal pocit, že sme prešli všetky mosty v Londýne!

Po programe nám ešte ostali dve hodiny času. Navrhol som otcovi, aby sme si šli obzrieť futbalový štadión. Po desiatich minútach sme to vzdali. Ani pomocou mapy sme nemohli žiadny nájsť. Bol som sklamaný, ale ocino ma cestou na stanicu ešte zobral obzrieť si Buckinghanský palác, lebo vedel, že sa mi veľmi páčil. Bohužiaľ, ostávalo mi len pár minút, aby som si ho vychutnal.

Po tých pár minútach sme sa pomaličky vybrali na autobus. Ešte stále úžasnutí z toľkej krásy. Zobudil som sa z nej až teraz, keď si zničený ľahám do postele. Po tých tridsiatich kilometroch, čo sme nachodili za celý deň, je to pochopiteľné. Ale každý krok ma robil nesmierne šťastným. Som vďačný môjmu otcovi, že mi splnil môj sen. A už teraz viem, že si rande s Londýnom určite zopakujem.