Narodeniny

Narodeniny

Spomínam si na to, akoby to bolo včera. Moje dvadsiate narodeniny som oslavovala s priateľmi v našom obľúbenom podniku. Bol piatok večer. Po záverečnej sme sa vybrali na autobusovú zastávku. Cesta viedla aj okolo jednej herne. Nechcela som do nej ísť, no po dlhom prehováraní a naliehaní kamarátov som nakoniec išla.

Bolo tam veľa hracích automatov, s ktorými som nevedela zaobchádzať. V ten večer sa mi nakoniec podarilo vyhrať sto eur. Videla som v tom možnosť rýchleho zárobku. A vtedy to všetko začalo. Do herne som chodievala každý deň. Stala som sa závislá. Spočiatku sa mi darilo. Za prvý týždeň som si z herne odniesla viac ako tisíc eur. O takých peniazoch sa mi predtým mohlo len snívať.

Po asi troch týždňoch sa situácia zmenila. Začala som prehrávať. Dá sa povedať, že to, čo som za obdobie úspechu vyhrala, som zrazu v priebehu štyroch dní stratila. Ocitla som sa s prázdnou peňaženkou a na mojom bankovom účte taktiež svietila nula. Túžba po hraní bola taká silná, že nastal čas pôžičiek.

Najprv som skúsila osloviť banku, no vzhľadom na môj vek bola moja žiadosť zamietnutá. Nakoniec mi peniaze požičala nebanková spoločnosť. Výška úroku pre mňa nebola podstatná, pretože som si myslela že sa mi znovu začne dariť a ja budem opäť vyhrávať. Opak bol však realitou. Nemala som z čoho platiť pôžičku, a tak prišli prvé exekúcie.

Najprv mi zobrali auto a postupom času aj byt, ktorý mi darovala moja stará mama. Stále som však cítila nutkanie ísť hrať. V mojej situácii by mi už žiadna nebankovka nedala pôžičku. Veď som bola bez domova, bez práce. Prespávala som v odomknutých vchodoch bytoviek alebo na stanici. S priateľmi som sa stretávala stále menej.

Raz som sa však vybrala za kamarátom Mišom, či by mi nepožičal aspoň pätnásť eur. Čudoval sa že som vyzerala veľmi biedne, čo pri mne bolo nezvyčajné, no zbytočne sa nevypytoval. Peniaze mi požičal úplne bez problémov. Nevedela som však, že ma v ten deň sledoval. Videl, že som bola v herni, ale zdržala som sa tam veľmi krátko.

Vtedy mu to všetko došlo a na ulici ma zastavil: „Čo sa s tebou deje? Prečo nechodievaš s nami von? Čo si robila v herni? Ako to vyzeráš?“ Mišo ma zahrnul kopou otázok. Najprv som mu to nechcela povedať, no napokon to zo mňa všetko vyšlo von. Ako som mu to rozprávala, uvedomovala som si, že to nie je v poriadku. Mišo mi kládol ďalšie otázky a ja som sa cítila veľmi zle. Bolo to ako na výsluchu.

V ten deň ma Mišo Prichýlil k sebe, keďže som nemala kde bývať. Na druhý prišiel skoro ráno za mnou do izby: „Musíme sa porozprávať a vyriešiť tvoju situáciu.“ Súhlasila som, veď nič iné mi nezostávalo. Po dlhom rozhovore som si uvedomovala, že sa z toho sama nedostanem. Mišo mi ponúkol, že môžem pri ňom ostať bývať pod podmienkou, že sa pôjdem zo svojej závislosti liečiť. Ďakovala som mu, že mi chce pomôcť zbaviť sa závislosti. Ešte v ten mesiac som nastúpila na liečenie.

Po pol roku, keď som sa vrátila, som mala pocit previnenia. Hanbila som sa za seba. Mišo mi opäť ponúkol bývanie, kým si nenájdem niečo vlastné. Nakoniec sa však situácia vyvinula inak a s Mišom sme začali tvoriť pár. Uvedomila som si, že mám toho najlepšieho priateľa. Keby ma v ten večer nezobral k sebe, možno by som tu už teraz nebola. Som mu veľmi vďačná za to, že mi podal ruku v pravý čas. Nikdy mu to nezabudnem.