Karikatúra autobusu

Karikatúra autobusu

Len čo ráno otvorím oči, srdce mi zaleje nežné šťastie. Zas ma čaká moja obľúbená cesta do školy v sardinkovej konzerve zvanej autobus.

Vstávam, raňajkujem a nie veľmi s ochotou sa psychicky pripravujem na môj ťažký každodenný súboj v autobuse. Teším sa, ako mi ďalší bojovníci okopú nohy, spôsobia pomliaždeniny, takže budem vyzerať ako nie veľmi úspešný boxer. Keď už som psychicky pripravený, klope mi na hlavu fyzická príprava. Tá je dôležitá pred ťažkým súbojom.

Keď som hotový, začnem sa kotúľať na zastávku autobusu, ktorá je vzdialená milióny kilometrov v zemi – nezemi. Keď po atletickom behu cez prekážky ako – tak stihnem dobehnúť na autobus včas, tak ma takmer trafil blesk z čistého, jasného neba.

Autobus praskal vo švíkoch, akoby tam rozdávali banány zadarmo. Sem – tam z okna vytŕčala ruka. S neochotou, ako keby som vchádzal do levovej tlamy, som nastúpil do tej kraksne. Poslušne priložím dopravnú kartu na stroj a ten mi s pískaním, vŕzganím vytlačí lístok a boj sa začína.

Pritlačím sa s odporom do radu, aby som uvoľnil miesto pre ďalších utrápencov nútených cestovať autobusom. Ako sa autobus rozhýbal, ľudia sa začali z každej strany na mňa tlačiť. Mal som pocit, že všetky vnútornosti sa mi stlačili do jednej a že mi oči povybiehali z jamiek. Pochlapil som sa a surovo som si vydobyl svoj kúsok miesta pod strechou autobusu a na jeho dlážke.

Spoza chrbta som počul frflanie nejakého deda, ktorý nadával na dnešnú mládež. A hľa, konečne som uzrel moju zastávku. Víťazoslávne a s úsmevom na tvári som si začal prerážať cestu k dverám ako tank. Pod nohami som cítil neznáme predmety, no nevšímal som si ich. Dvere autobusu sa začali otvárať ako nejaké vráta stredovekého hradu.

Po desiatich minútach pobytu v autobuse som sa konečne nadýchol vzduchu. Ako svetový šprintér som trielil od autobusu ďaleko preč na ďalšie pekelné miesto zvané škola.