Psí život

Psí život

Bol škaredý daždivý deň. Po ulici sa túlalo špinavé a mokré šteniatko. Nie, nestratilo sa. Na ulicu ho vyhodil nejaký zlý človek. Bolo celé ustráchané a hladné. Každý večer, keď sa zotmelo, naháňali ho zlé strašidlá. Boli obrovské, mali veľké svietiace oči a vydávali strašný zvuk. Vždy, keď sa mu podarilo pred nimi utiecť, triaslo sa od strachu schúlené v klbku v priekope.

Inokedy sa zasa zatúlalo k nejakému domu a myslelo si, že si tam nájde nejakých kamarátov. Cez plot videlo veľa psíkov, ktorí mali svoju búdu a šťastne pobehovali po záhrade. Väčšinou ho však od plota nejaký človek vyhodil. A navyše vždy držal v ruke pichľavú príšeru, ktorá keď sa dotkla jeho kožúška, strašne pichala.

Blížila sa zima a vonku sa ochladilo. Šteniatko prestávalo veriť, že aj ono bude mať niekedy svoj domov. Jedného dňa ho ale našli pri škole deti. Odniesli ho a pustili do záhrady pekného domu. Keď sa vo dverách objavil človek, od strachu zatvorilo oči.

Zrazu však zistilo, že kožúška sa dotýka ruka, ktorá ho hladí, a nie pichľavá príšera. Dostalo jesť a konečne sa mohlo v teple vyspať. Postupne rástlo. Uvedomilo si, že strašidlá, ktoré ho večer naháňali, boli autá a treba sa im vyhýbať. Pichľavá príšera v rukách človeka bola zasa metla, ktorá slúži na zametanie a nie na bitku. A tiež, že nie každý človek je zlý.

Volám sa Bady, priatelia, a už 11 rokov som ten najšťastnejší pes na svete. Aj ja už šťastne pobehujem po záhrade a strážim rodinu, ktorá ma prichýlila. A konečne verím ľuďom.