Môj život na základnej škole

Môj život na základnej škole

Moje začiatky boli veľmi zlé, pretože som si nevedela zvyknúť na nový štýl života, ale rýchlo sa všetko dostalo na správnu cestu. Po pár preplakaných dňoch a týždňoch v školskej jedálni na obede som konečne dostala rozum. Zistila som, že aj keď sa tam necítim najlepšie, je to môj vnútorný pocit a že škola nemusí byť vôbec zlé miesto. No po pár rokoch vzdelávania sa hrou prišla krutá a ťažká realita. Učenie sa začalo stupňovať a začalo byť viac komplikované.

Samozrejme, že čím som bola staršia, tým sa mi viac nechcelo nič robiť a veľa vecí som si nechávala na poslednú chvíľu. Hoci som prišla na to, že to nie je veľmi dobrý štýl života a štýl učenia, moja lenivosť bola stále silnejšia a stále som sa musela prekonávať. Postupne som prichádzala na to, že je ťažké sa učiť niečo, čo vás vôbec nebaví. Všetko by hneď išlo ľahšie, keby ma ten daný predmet niečím zaujal a ja by som len nesedela na hodine, pretože musím.

Aj keď som nebola až taký veľký flákač, tiež som to nemala vo všetkom ľahké. Predsa len, pripravovať sa na hodiny je strašne náročné, pretože nikdy neviete, čo máte čakať a čo sa vám prihodí. Tak isto to bolo aj s učiteľmi. Ak vám niekto osobnostne nesadne, je ťažké si k nemu nájsť cestu. A preto bol pre mňa siedmy ročník najnáročnejší a necítila som sa v ňom veľmi komfortne. Bolo v ňom veľa informácií, ktoré detský mozog vstrebáva veľmi, veľmi ťažko. A aj prístup učiteľa nebol na tú dobu najvhodnejší. Ale ten rok nakoniec prešiel rýchlo a mali sme všetko z krku. Posledné dva roky prešli ako voda. Skončili sa tak rýchlo, že si to človek ani nestihol uvedomiť a zrazu na neho čaká nová etapa života.

Ale ako sa hovorí, jedny dvere sa pred vami zatvoria, ale druhé sa otvoria.

Môj život na základnej škole

Ako aj mnoho ostatných detí a tínedžerov, ani ja som základnú školu spočiatku veľmi nemusel. Táto nenávisť ku škole zväčša pramenila zo strachu, nechuti k učeniu či dodržiavaniu istých pravidiel. Každý by chcel mať kopec voľného času a slobody, no život bez školy by nebol taký, akým je. Aj keď občas nudne, škola nás učí veci, ktoré by sme mali, či už v práci alebo v normálnom živote, vedieť. Netvrdím, že všetky veci, ktoré sme sa na základnej škole naučili, sú potrebné, ale predsa je to nejaký základ toho, čo by človek mal poznať.

Najhoršie na školách je neustále učenie. Množstvo poznámok, každodenné skúšanie, samé nové témy. Áno, je tu možnosť vyhýbania sa učeniu a hľadania ciest, ktorými by sa to dalo urobiť čím rýchlejšie a jednoduchšie, najlepšie s rovnakým výsledkom. No táto forma si zväčša berie inú stratu, či už v podobe horších známok, neustálych problémov a podobne. Učitelia nechcú učiť žiakov, ktorí do učenia nedávajú žiaden čas či vôľu.

Každý žiak aspoň raz v škole využil takzvaný ťahák. Je to pomôcka pri skúšaní, zväčša napísaná na papieri alebo ruke či inej časti tela. Tento ťahák sa stal raz osudným aj mne. Bolo to tuším v ôsmom ročníku pri písomke z chémie. Test som mal odfotený od inej triedy, ktorá ten istý test písala skôr. Ťahák som si pripravoval celý deň, až som nakoniec dokonca vedel aj veci, ktoré som nepotreboval. Prišla hodina chémie, samozrejme sme dostali ten istý test.

Zrazu som si uvedomil, že som vlastne ten ťahák napísaný na papieri ani nepotreboval. No už bolo neskoro, správal som sa podozrivo, samozrejme, učiteľka mi ťahák našla. Ale to ešte nebolo to najhoršie. Totižto v ten deň sme mali triedny aktív. Nedopadlo to dobre a vďaka tejto situácii som si uvedomil, že musím školu brať vážne, keď chcem v živote niečo dosiahnuť.

Škola nie je iba o známkach a neustálom učení. Škola je z veľkej časti o kamarátstvach a o vzťahu medzi žiakmi v triede. Aj keď sa naša trieda veľakrát menila, vždy sme sa dokázali spojiť za spoločnú vec. Budem veľmi rád spomínať najmä na bláznovstvá, ktoré sme robili.

Na základnú školu budem mať množstvo spomienok a dúfam, že dobré veci, ktoré sa mi stali na základnej škole, sa udejú aj na tej strednej.