Aké povolanie?

Aké povolanie?

Povolanie? Čo to je? Ďalšia škola v mojom živote, práca, ktorú sa budem učiť robiť? Som deviatak, a tak som už aj ja v období, kedy si začínam vyberať cestu vo svojom ďalšom živote. Vyberám si, vlastne hľadám si povolanie, ktoré ma baví a dnes by som v ňom dokázal trochu aj robiť. Ale čo tak o päť, o desať rokov? Uvidíme.

Čím by som chcel byť? Populárne povolanie – lekár – je úžasné. Pomáhať chorým, slabým, venovať im aj deň aj noc, zmierňovať bolesť, vidieť radosť v očiach. Mám však na to? Necítim sa.

Učiteľ? Dva mesiace prázdnin! To by bolo! Ale mať takých puberťákov a bláznov, ako sme my? Veď to nie je povolanie, to je potom trest a naozaj len učiteľ s veľkým „U“ to dokáže – nevzdať sa a urobiť z nás ľudí.

Šofér – priveľká zodpovednosť.

Kuchár – je v teple, má sa dobre, môže robiť v zahraničí, prácu si nájde aj u nás. Musí byť však v práci, kým iní sa zabávajú.

Stolár – vie robiť krásne veci z dreva – stôl, stoličky, okná či dvere. Ale ja mám akési drevené ruky. Ešte sa pomýlim a skončia ako doska.

Čo si idem vybrať ja? V podstate neviem. Rozmýšľal som nad ekonomikou. Tam je potrebná matematika a jazyky. Neviem, či zvládnem prijímacie skúšky na gymnázium. Ako náhradu som si zvolil hotelovku. Doma chytili šok. Nevidia ma ani v kuchyni, ani pri prestieraní stola. Je to však moderné a idú tam viacerí kamaráti. Uvidíme, možno zabudnem aj na počítač.

Čo je to povolanie?

Aká je to asi práca, zamestnanie, v ktorom človek nie je za trest, lebo nemá inú možnosť? Je to práca, ktorú človek robí rád, prináša mu radosť a radosť robí aj druhým. A je úplne jedno, či je to práca klampiara, pekára či právnika. Všetci sme dôležití jeden pre druhého.