Normálny deň

Normálny deň

Celé to začalo v jeden krásny jesenný deň, ktorý nevyzeral, že by bol niečím výnimočný. Môj dom vyzeral normálne, okolie vyzeralo normálne, neďaleký lesík vyzeral normálne a, samozrejme, aj ja som vyzeral normálne. Aby bolo všetko úplne obyčajné, to som ešte nezažil – mal som vedieť, že sa to skôr či neskôr pokazí.

Ale ja hlupák som bol celý šťastný a zabudol na ostražitosť pred abnormalitami, ktoré sú podľa mojej odbornej príručky „na každom kroku a nevšimol by si ich asi iba slepec“. Mimozemšťania otravujúci jazerá, kradnúci obilie (zhodou okolností práve v zaujímavých tvaroch, označovaných ako znamenia) a rôzne inak znepríjemňujúci ľuďom život ale z neznámych dôvodov chcú zostať utajení. Inak by si ich všimli všetci, ale zatiaľ o nich viem iba ja.

Išiel som do obchodu plného maskovaných ufónov snažiacich sa nakaziť ľudské potraviny a povedal som si, že keď už som tam, kúpim čokoládu – tá jediná vyzerala nepoškodená. Predavačka (ďalší ufón) sa mi snažila predať nejaké tajné vzorce na takom tenkom lístočku s rôznymi číslami, ale ja som jej odvetil: „Prepáčte mi, ale ja som normálny pozemšťan. S niekým ste si ma splietli. Opýtajte sa na vašom marťanskom veľvyslanectve.“

Keď som dorazil domov s čokoládou, všimol som si, že ufóni sa asi zdržujú iba okolo obchodu – doma bolo všetko normálne, rovnako ako ráno. Pomyslel som si, že ma asi konečne nechali na pokoji, a s radosťou som otvoril čokoládu. Obsahovala taký zelenkastý krém, pripomínajúci pistácie. Celkom mi chutil, a tak bol čas zjedenia čokolády dosť malý. Len škoda, že som samotár, v takýchto šťastných normálnych chvíľach sa mi až žiada s niekým to osláviť.Potom som príjemne prežil zvyšok dňa – a ako som už povedal na začiatku, vôbec som si neuvedomil, že takýto skvelý deň musí mať nejaký háčik. Totiž, zatiaľ sa to nezačalo prejavovať.

Ani na ďalší deň ráno som si nič nevšimol, aj keď okolo môjho domu sa potulovali nejakí marťania. Pokojne som išiel do práce (bol som zamestnaný ako upratovač, t.j. ničiteľ dôkazov existencie prisťahovalcov z vesmíru na Zemi). Keď som tam prišiel, stále som si nič nevšimol, čo už vlastne bolo aj trochu čudné. Až pri rozhovore s mojím kolegom som pochopil skúmavé pohľady okolitých ľudí – vyjavil mi, že svetielkujem.

Ihneď som pochopil, že marťania si vymysleli hnusný trik, ako ma s pomocou čokolády odrezať od zvyšku ľudstva, lebo iba ja môžem zachrániť Zem pred hroznou záhubou. Predavačka z obchodu sa ma určite snažila varovať a dať mi chemické vzorce protijedu, ale ja som ju nepochopil, a to všetko kvôli tomu, že som ten deň považoval za úplne normálny.

Musel som rýchlo konať – keď ufóni uskutočnili ich plán, určite sa chystali na niečo veľké. Práca nepráca, teraz išlo o záchranu ľudstva. Vyrazil som do prísne tajného marťanského centra, aby som vyzvedel, čo chystajú. Bezpečnostný systém ma ale klasifikoval ako podozrivého, a tak som sa musel podrobiť kontrole a odhalili moju príslušnosť k rodu homo sapiens.

Myslel som si, že všetko je stratené, ale jeden z mojich strážcov vytiahol revolver a všetkých mimozemšťanov uspal (sú totiž veľmi odolní a pištole ich iba spomalia). Bol to skutočný človek (na rozdiel od ufónov, ktorí iba tak vyzerali), a tak som mu začal rozprávať, čo sa deje. On sa volal Džejmz a bol to nejaký superšpión.

Bol bystrý a pochopil, že pravdepodobne budeme musieť zničiť všetky zariadenia v ufónskej základni, kde sme sa nachádzali.Postupne sme sa pustili do práce a neboli sme ani v polovici, keď som odhalil počítač, kde bolo veľkým červeným písmom napísané „Ničenie Zeme 12%“. Vypol som to, čím som prekazil všetky marťanské plány. Dokonca som prestal svetielkovať – otrávená čokoláda asi stratila účinok.

Všetci sú úplne čudní – stále mi neveria, že existujú mimozemšťania. Dokonca ani ti, s ktorými som toto fascinujúce dobrodružstvo prežil, mi neveria. Môj kolega tvrdil, že s tým svetielkovaním iba žartoval, predavačka vraj mala iba účet a Džejmz sa záhadne vyparil – asi išiel zachraňovať svet niekam inam. Ale raz celý svet zistí, že som mal pravdu!