Utorok, 23. mája 2017, meninyŽelmíra, zajtra Ela
Dnes prezretých 1811 študentských prácOnline: 776 mladých ľudí

:: Prihlásenie

Odporúčame

:: Slovenský jazyk » Slohové práce

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

I malé meškanie môže spôsobovať veľké problémy (Rozprávanie)

Autor: Dievča KlaudiQa (23)
Typ práce: Referát
Dátum: 22.03.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 741 slov
Počet zobrazení: 16857
Tlačení: 423
Uložení: 381
Maturitný sloh - téma: I malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy (Rozprávanie)

V dobe technologického rozkvetu genetické inžinierstvo pokročilo natoľko, že sa začali rodiť ľudia s displejmi vyrastajúcimi z brucha v oblasti pupka.
Tento displej zobrazoval čas. Keď tento čas uplynul, spôsobil, že človek zomrel. Raz za rok si mohli ľudia čas darovať tým, že sa objali. Trinásteho mája 2183 sa ľudia v meste Bristol na západe Anglicka zobudili do slnečného rána. Zvoniaci budík sa o šiestej ráno rozozvučal v malej chlapčenskej izbe, v ktorej na chatrnej posteli spal George Peake.

George bol sedemnásťročný chlapec, študent genetického inžinierstva.
Zobudil sa a rozhliadol sa po izbe. Zrak mu spočinul na zrkadle, v ktorom sa odrážala jeho mladá tvár. Mal hnedé krátke vlasy, no teraz ich už mal o čosi dlhšie. Na zemi našiel včerajšie nohavice, na ktorých sa črtali vypárané diery. Obliekol si ich a potom sa chvíľu hrabal v skrini, odkiaľ po chvíli vytiahol bielo-modrú košeľu a obliekol si ju. Takto oblečený si sadol na stoličku a obul si trochu opotrebované topánky. Vyhrnul si košeľu a zadíval sa na displej, ktorý mu ukazoval, že mu zostáva už len jeden mesiac, šesť hodín, tridsaťdva minút a desať sekúnd. Na jeho tvár sa usadil výraz rezignovaného človeka. Už dávno vedel, že tu nebude dlho, no táto desivá myšlienka ho prenasledovala čoraz častejšie.

"Ach, už si hore. Akurát som ťa išla zobudiť," ozvalo sa od dverí. V nich stála jeho stará mama, Amanda. Amanda Poulová bola staršia nízka žena zavalitej postavy, ktorej na hlave žiarili strieborné vlasy. Odhadom by mohla mať asi 80 rokov, no v skutočnosti mala 246 rokov. "Áno, už idem. Dnes máme trojhodinovku výskumu," vstal zo stoličky a vtisol bozk starej mame na líce.
"Opatruj sa a správaj sa slušne," zvolala za ním stará mama a zakývala mu. George vybehol do slnečného dňa a náhlil sa k autobusovej zástavke. Takmer ihneď prišiel autobus a George nastúpil. Sadol si a rozhliadol sa. O pár minút už vystupoval a ocitol sa pred Jordanovou strednou školou genetického inžinierstva. Hodiny boli rovnako nezáživné a nudné, ako predtým. Stále preberali štruktúru deoxyribonukleovej kyseliny.

Nebavilo ho to. Pozrel sa cez presklenú stenu do prednáškovej miestnosti, kde premietali film malým deťom. Prezentovali im postavu, na ktorej bol vyobrazený displej, ktorý vyrastal z brucha v oblasti pupka. Keď čas na displeji uplynul, postava zomrela. Deti si vyhrnuli tričká a začali skúmať displeje, ktoré zobrazovali rôzne údaje. Premietanie pokračovalo. Dvaja ľudia sa objímali. Na jednom z displejov čas ubudol, na druhom pribudol. Takto zobrazili, že raz za rok si ľudia môžu darovať čas. Týmto spôsobom vyučovali deti, ako to v tomto modernom svete chodí. George zamietavo pokrútil hlavou a pozrel sa doľava, von oknom. Hlavou mu prebiehali myšlienky, ktorých obsah sa týkal hlavne toho, ako by sa George zbavil tejto technologickej chyby implantovanej v DNA človeka, ktorá spôsobuje túto strašnú situáciu.

Pätnásteho júna 2183 George pracoval na výskume,
keď zrazu jeho displej oznámil, že mu zostávajú už iba dve hodiny. Nechal poznámky na stole a zbalil sa, aj keď mal už výsledok na dosah. Prešiel chodbou a vybehol z átria do letného slnečného dňa. Prišiel na zástavku a nastúpil na autobus, ktorým chodieval domov. Sadol si a displej mu oznámil, že mu zostáva už iba hodina a pol. Premkol ho zlý pocit. O chvíľu na to sa ocitli v dopravnej zápche. Hodina, trištvrtehodina, polhodina.. Keď konečne dorazili na autobusovú zástavku, zostávali už len dve minúty. Rezkým krokom kráčal po ulici smerom k babkinmu domu. Minúta. Zrazu zbadal na konci ulice kráčať jeho starú mamu. Tá mu veselo zakývala a usmievala sa naňho.

"Dnes ubehol rok odvtedy, čo mi tvoj starý otec daroval čas! Konečne ti môžem dať aspoň päťdesiat rokov!" veselo mu kričala z konca ulice. George sa rozbehol. Desať sekúnd. "Stará mama, ľúbim ťa a ďakujem za všetko, čo si pre mňa urobila!" kričal George a stará mama sa k nemu tiež rozbehla. Tri sekundy. Už len desať krokov. Dve sekundy. Boli takmer pri sebe. Stará mama radostne roztvorila náruč. V tej chvíli odbila posledná sekunda, ktorá potvrdila desivý fakt - že jej jediný vnuk zmeškal. Zachytila jeho telo, ktoré pred pár sekundami opustila Georgeova duša. S tichým vzlyknutím ho pohľadila po chrbte uvedomujúc si, že ho stratila.

Výskumný tím nakoniec z Georgeových poznámok získal vakcínu,
ktorá odstraňovala chybný kód v genetickej štruktúre. Stará žena žijúca v chudobnej štvrti mesta však bude navždy spomínať na svojho vnuka. Na hrdinu, ktorý meškal iba sekundu, no stálo ho to život.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.5)
0.014