História bicyklovania

Najprv si spravíme krátky výlet do histórie. Bicykel ako dopravný prostriedok má omnoho dlhšiu históriu ako športový nástroj. Ako všetci dobre vieme, koleso bolo vynájdené a začalo sa používať na prelome 4. a 3. tisícročia pnl. Práve tento objav bol predpokladom pre vznik bicykla. Prvú zmienku o bicykli môžeme datovať približne do roku 1350 pnl. V hrobke egyptského vládcu Tutanchámona je totižto vyobrazené pohyblivé zariadenie s dvomi kolesami, na ktorom sa jazdec, takpovediac staroveký cyklista, pohyboval odrážaním nôh od zeme. Pravdaže nemožno ešte hovoriť o bicykli, aký ho poznáme zo súčasnosti. Tento prapredok bicykla sa očividne neujal, veď uplynuli skoro 3 tisícročia, kým sa objavil v náčrtkoch jedného z najväčších géniov ľudstva Leonarda da Vinciho. Žiaľ, ani táto vízia nikdy neopustila rysovaciu dosku svojho majstra.

Najstarší predchodca bicykla nazývaný velocipéd predstavoval mnoho rôznych typov dopravných prostriedkov na ľudský pohon. Jeden z nich, skútrovitý "dandy horse" od Francúza menom Comte Médé de Sivrac, datovaný v roku 1790, bol dlho uvádzaný ako najstarší bicykel. Vyrobil prvý drevený bicykel (tzv. celerifera). Skladal sa z dreveného rámu, o ktorý boli pripevnené kolesá. Vozidlo nemalo žiadne kormidlo a jazdec sedel na vankúši. Bicykel sa poháňal a riadil odrážaním nôh od zeme.

Mnohí historici sú dnes presvedčení, že tieto neovládateľné výtvory domácich majstrov pravdepodobne nikdy nejestvovali, ale boli vytvorené francúzskym bicyklovým historikom z 19. storočia menom Louis Baudry de Saunier.

Okolo roku 1816 zostrojil nemecký vynálezca Karl Friendrich von Drais stroj takmer navlas podobný bicyklu. Doterajšiu konštrukciu bicykla vylepšil tým, že vyrobil jednoduché riadidlá, ktorými ovládal predné koleso, a tým menil smer pohybu, a zároveň udržiaval rovnováhu. Zistenie, že riadidlami sa dá udržať stroj vo zvislej polohe znamenalo zásadný prelom. Tento vynález si dal patentovať pod názvom drezina. Niekoľko z nich dodnes existuje, napríklad jeden v múzeu Paleis het Loo v Apeldoorn v Holandsku.

Prvý ozajstný bicykel zostrojil v roku 1839 škótsky vynálezca Kirkpotrick Macmillan, ktorý sa delí s Draisom o autorské zásluhy tým, že v roku 1840 pridal pedálový mechanizmus, ktorý umožnil zdvihnúť jazdcove nohy od zeme počas jazdy. Jeho bicykel mal hriadeľ spájajúci zadné koleso s pedálmi. Parížsky zámočník Pierre Ernest Michaux zostrojil podobný mechanizmus ako v roku 1861. Aj jeho bicykel mal pedále, no boli priamo pripojené na predné koleso. Jeho krajan M. Thévent urobil ďalší významný krok tým, že na kolesá pripevnil gumené obruče, hrubé 5 cm.

V roku 1845 Sas Mylius upravil draisinu tým, že na predné koleso namontoval kľuku a pedále. Vývoj bicyklov pokračoval strojmi s extrémne vysokými prednými kolesami, velocipédmi, keďže bolo poháňané predné koleso a konštruktéri sa snažili, aby sa s čo najmenšou námahou podarilo prejsť čo najväčšiu vzdialenosť. Nebolo zriedkavosťou, keď predné koleso malo priemer aj 2 metre. Naučiť sa jazdiť na takom bicykli si vyžadovalo veru poriadnu dávku námahy a zručnosti. O mnohom vypovedá samotný fakt, že spolu s bicyklom sa predávala aj fľaštička s dezinfekčným prostriedkom, ktorý slúžil na promptné a rýchle vyčistenie rán spôsobených pádmi z takéhoto bicykla. Tento druh bicykla bol priamo nevhodný na dlhé cesty a v prípade dopravnej nehody neposkytoval takmer žiadnu ochranu. Jazdec bol vystavený počasiu, pohybu do kopca a proti vetru, takže z toho bolo usúdené, že nie je možné s ním vyjsť do terénu.

K ďalším objavom patrilo vynájdenie guľkového ložiska v roku 1869, ktoré zmenšovalo trenie medzi nábojom kolesa a jeho osou. O ďalšie vylepšenie kolesa sa pričinili páni Cowper a Starley, ktorí začali využívať koleso s drôteným výpletom. Vtedy poznali len výplet typu slniečko - teda slnečný výplet. V tejto dobe sa postupne nahrádzal pôvodný konštrukčný materiál - drevo, pevnejším železom. Niektorým bicyklistom možno vyhovovalo, že sa zo svojho "kostitrasu" môžu na ostatných pozerať zhora. Iným, a tých bolo iste viac, nerobili dobre pády z výšky. Prvé nízke bicykle s prevodom na zadné koleso začal vyrábať a predávať James Starley v roku 1885, ktoré sa chytili tak veľkého predaja, že sa začali zaujímať o tento svetový prevrat aj ostatní výrobcovia, aby spojili svoje sily a vytvorili niečo dokonalé. Za prvé pneumatiky vďačíme Johnovi Dunlopovi, ktorý trojkolku svojho syna vylepšil tým, že z obyčajnej hadice na polievanie vyrobil vzduchom plnené pneumatiky. Natiahnutá pevná guma na drevené koleso mala dokopy vyše tisíc pripínačiek, ktoré držali nafúknutý vzduch.

Nový pôžitok z jazdy priniesla voľnobežka, tú vynašiel na začiatku 20. storočia Erich Sachs. Bicykel sa začal rýchlo rozširovať po celom spriemyselnenom svete. Kým ešte v roku 1896 stál bicykel asi trojmesačnú priemernú mzdu robotníka, v roku 1909 jeho cena klesla pod úroveň jednomesačnej. V Európe dosiahol bicykel obrovský rozmach v čase medzi svetovými vojnami. Nielenže ženy ovládali takýto pre nich nový dopravný prostriedok, ale už aj malé deti sa zaujímali o vzrušujúcu jazdu z kopcov, ktorá pre ne znamenala veľkú zábavu.

Nová technológia výroby, ako aj ponuka nových zliatin (dural) a využitie prevodu s preraďovačom, priniesla na trh vysokokvalitné a ľahké bicykle. Iná bola situácia v Amerike, jeho popularita sa postupne znižovala, až sa začal považovať iba za hračku. Každý ho už mal dosť. Potrebovali niečo lepšie, pevnejšie a vojna im neposkytovala priestor na rozvoj. Ale druhá svetová vojna znamenala prevrat. Už v prvom desaťročí po jej skončení sa počet automobilov v Európe strojnásobil, a predaj bicyklov prudko poklesol. Naopak v Amerike zaznamenala cyklistika postupnú renesanciu. V 70. rokoch bol rozmach v plnom prúde a začal sa vracať aj naspäť do Európy. Taktiež uprostred 70. rokov kalifornský cyklisti, ktorí uprednostňovali terénnu jazdu, skombinovali široké pneumatiky s technológiou ľahkých konštrukcií. Zrodil sa horský bicykel - trvanlivý ľahký stroj, ktorého víťazné ťaženie v súčasnosti mení celý charakter svetovej cyklistiky.

História dnešných horských bicyklov (MTB - Mountain Bikes) sa začala písať v roku 1973, keď v Kalifornii dvaja nadšenci cyklistiky Gary Fisher a Joe Breeze začali na svojich bicykloch jazdiť na neupravených horských cestách. Používali staré stroje s balónovými pneumatikami a mohutným oceľovým rámom. Bolo ťažké ovládať bicykel svojím telom, ak presahoval váhu 20 kg. V roku 1976 sa začali tradovať prvé preteky na neupravených terénoch, ktoré dostali názov "repack" z výrazu, ktorým sa označovala oprava zadnej protišliapacej brzdy. Táto brzda bola po každom preteku prakticky zničená nadmernou záťažou. Staré bicykle však sužovali aj ďalšie problémy, ako praskanie rámu, prednej vidlice, pedálov a riadidiel. Gary Fischer a Joe Breeze však prišli s technickými inováciami, ako pridanie zadnej bubnovej brzdy, montáž motocyklových riadidiel, neskôr pribudla prehadzovačka a zadné päťkoliesko.

Stále však bol problém ovládať prehadzovačku, ktorá v tých časoch bola montovaná na rám. Odstránil to Gary Fisher, ktorý ovládanie prehadzovačky namontoval na riadidlá. Priateľ Joa Breezeho, Charlie Kelly ako prvý navrhol stavbu mohutných rámov, ktoré vydržali extrémne zaťaženie.

Koncom roku 1979 zakladajú Fisher a Kelly firmu na predaj rámov, ktoré vyrábal remeselník Tom Ritchey na základe Garyho nákresov, a nazývajú ich Mountain Bikes. Stala sa veľkým prevratom v Amerike. Nastala éra raketového nástupu popularity MTB, ktoré boli najprv vyhradené terénnym extrémistom, neskôr sa stali štandardom. Postupne dochádza k masovému rozvoju MTB, z dôvodu veľkej žiadanosti, a klasické cestné bicykle sa dostávajú na okraj záujmu a stávajú sa artiklom vyhradeným pre úzku skupinu ortodoxných cestných cyklistov. Obrovská obľuba u obyvateľstva viedla k rozvoju pretekov horských bicyklov a k zaradeniu ako jednej z foriem závodnej cyklistiky. Viedli sa terény cez les, skaly, pohoria, vodné plochy a rôzne zákutia sveta, ktoré sa tradujú dodnes.

Jednotlivé štýly bicyklovania

Dôležitým predpokladom bezpečného putovania cykloturistov pri poznávaní krás nielen našej krajiny sú značkované cyklotrasy, vo svete bežné, ktoré sa začali aj u nás vyznačovať od r. 1994, kedy vznikol Slovenský cykloklub (SCK) združujúci občanov so záujmom o aktívny pohyb na bicykli. Základným predmetom činnosti klubu je budovanie siete značených cyklotrás systémom jednotného cykloturistického značenia na celom území Slovenska a ich ďalšou údržbou. Vyznačujú sa legálne cyklotrasy, pri ktorých sú zohľadnené záujmy ochrany prírody, dopravnej polície, vlastníkov lesov a pozemkov, miest a obcí. Tieto sa zakresľujú do vydávaných cyklomáp a turistických máp, ostatné sú prezentované ako odporúčané trasy. Z hľadiska náročnosti sa trasy delia na ľahké - vhodné pre začiatočníkov, rodiny s deťmi, stredne ťažké - vyžadujúce dobrú fyzickú kondíciu a ťažké - vyžadujúce vynikajúcu kondíciu, ovládanie bicykla a skúsenosti z jazdenia v exponovanom teréne. Pri značených cyklotrasách sa používa jednotný systém značenia na Slovensku, aplikovaný Slovenským cykloklubom.

Trial vznikol na konci 70. rokov v Španielsku a do Československa ho priviezli na prelome 70 - 80 rokov českí jazdci motocyklového trialu, ktorý prišiel vhod ako dobrá preprava. Od tej doby uplynulo veľa času a z trialu sa stal plnohodnotný individuálny šport, kde musí jazdec na špeciálne upravenom bicykli prekonať rozmanité, prírodné alebo umelo vytvorené kontrolné úseky behom určeného časového limitu, s čo najmenším počtom trestných bodov. Ide vlastne len o to, aby ste sa nedotkli zeme nohou a hlavne, aby ste nespadli. To je na triale možno najťažšie, ale možno aj najzaujímavejšie.

Trial je individuálnym športom a patrí k viacerým disciplínam modernej cyklistiky.

Trial na horských bicykloch sa odvodil od cyklotrialu, ktorý sa od neho podstatne líši. Bicykel je odlišný od klasických MTB, úplne odlišný od cestných a krosových bikov a celkom podobný BMX bicyklu. Trialový bicykel má 20´´ (palcové) kolesá, nízky rám a malé, poprípade i žiadne sedlo. Používajú čeľusťové brzdy, hydraulické.

Bike nemá twister ani pegy, tieto veci má freestylový bike. Cyklotrial vyžaduje omnoho väčšiu koordináciu a psychické sústredenie. Pri súťažiach sa jazdí niekoľko sekcií. Každá sekcia má 12 - 35 m a obsahuje prekážky. Jazdí sa aj v hale, s tým rozdielom, že všetky prekážky vyzerajú ako v prírode. Trial má niekoľko tried: začiatočníci, pokročilí, experti a profesionáli. Medzi najznámejších profesionálnych trialistov patrí Štefan Pčola.

Speedtrial sa ničím neodlišuje od klasického trialu. Takisto zdoláva prírodné a umelo vytvorené prekážky, ale v časovo určenom limite. Je to dosť veľký rozdiel a pri závodoch, pri súťažení, vyžaduje oveľa väčšiu koncentráciu, psychickú zdatnosť, rýchlosť a dokonalé použitie bicykla. Jazdci si nemôžu dovoliť spraviť chyby.

Druh štýlu, ktorý sa jazdí na podobnom bicykli, aký je BMX. S využitím najmodernejšej technológie sa tento druh bicyklovania stáva čoraz populárnejší. . Najdôležitejšia vec, ktorá sa využíva pri flatlande je peg. Je valcovitého tvaru, najčastejšie vyrábaný z hliníka, alebo duralu a býva umiestnený na osiach kolies. Ďalej je to freecoaster. Nachádza sa na osi zadného kolesa a pri pohybe dozadu sa vám netočia kľuky ako u MTB, ale ostávajú na svojom mieste. Dôležité pri zoskakovaní z triku. Neodmysliteľnou súčiastkou takýchto bicyklov je twister, umiestnený na volante. Riadenie na flatland je tvarované tak, aby sa vám nohy čo najmenej plietli, keď dáte nohu na predný peg. Je dosť široké, okolo 65 cm. Tieto dôležité súčiastky sú nevyhnutné pre zvládnutie trikov.

Bicykel tohto druhu umenia má ťažisko posunuté dozadu asi o 5 - 10 cm, čiže nie je v strede, ako je to u flatlandovských freestyle-oviek. U tohto typu je viacej možností jazdenia, preto je viac uznávaný medzi bikermi.

Rozdeľuje sa do 2 hlavných skupín:

a)street

b)vert

a) Ako už samotný názov naznačuje, jazdí sa predovšetkým na ulici, kde sa preskakujú prírodné aj umelo postavené prekážky, ako sú napríklad obrubník, alebo schody. Jazdci majú neobmedzené možnosti so svojím bicyklom. Vyhľadávajú miesta, pre ktorých sú nezdolateľné.

Využívajú svoje pegy na grindy (šmýkanie sa po obrubníkoch, kvetináčov, zábradliach), skáču po lavičkách v rámci normy. Veľa ľudí si myslí, že to ohrozuje a obťažuje občanov. Preto sú vybudované umelé prekážky, ktorých sú dnes desiatky. Najväčšiu radosťou pre nich je skatepark, poskladaný z rámp, zábradlí a funboxov. Hlavnou podmienku je, aby prekážky neobsahovali ostré hrany.

b) Vert sú v preklade rampy. Ide však len o jeden druh, ktorý sa volá U - rampa. Teoreticky je U - rampa vlastne polovicou veľkej rúry, ku ktorej priliehajú plošiny. Rampy sú vystužené oceľovou kostrou, takže sa nie je čoho obávať. Môžu na nej jazdiť aj dvaja súčasne. U - rampu považujú za kráľovskú disciplínu nielen diváci, ale aj samotný jazdci.

Jazda v štýle freeride je voľná, ničím neviazaná, ani ohraničená. Názov môžeme odvodiť ako free - voľný a ride - jazda. Najviac používaným bicyklom je horský a využívajú sa prvky freestylu a trialu. Jazdci radi preferujú rýchlosť a výšku.

Priaznivci dirtjumpu majú v obľube hlinu, kopce. Jazdci používajú pre skoky trochu mohutnejšie bicykle ako iní, prevažne bicykle do náročného terénu. Dirtjump je hlavne pre odvážlivcov, ktorí sa neboja výšok a rýchlosti zároveň, a ktorým fantázia nechýba.

Tiež povedané strmý zjazd. Preteky v zjazde získavajú stále väčšiu popularitu medzi pretekármi a medzi divákmi. Kombinácia rýchlosti, skokov a prípadných pádov sa stala divácky vďačným športom. Pretekári dosahujú na niektorých tratiach rýchlosť takmer 100 km/h a v zjazde majú unikátny, neobvyklý priebeh. Výrobcovia vyrábajú bicykle na zjazdy a stále sa pokúšajú zvýšiť rýchlosť jazdy. Celá rada je určená k základnej ochrane pri pretekoch, ktorá je nutná. Tak, ako hlavu chráni prilba, špeciálne rukavice chránia jazdca v prípade nehody. Okuliare chránia oči pred vetrom a prachom. Integrované helmy nie sú povinné, ale majú ich skoro všetci. Chrániče kolien a lakťov sú dnes pri zjazde podmienkou všade. Preteky nie sú len rýchle zjazdy, ale v nich je tiež zahrnutá celá rada technických zatáčok a efektívnych skokov, aby sa preverila skúsenosť pretekára a nielen jeho rýchlosť.

Fourcross je disciplína pre štyroch na hlinitých kopcoch. Pre nich dôležitú úlohu hrá čas. Snažia sa držať bicyklom pri zemi, aby nestratili nadmerné sekundy, ktoré zavážia pri víťazstve. Jazdci nie sú rozdelení do kategórií, takže amatérski závodníci a juniori majú možnosť si zasúťažiť s profesionálmi. Zaregistrovaných jazdcov môže byť až 60, ale nakoniec zostanú iba dvaja. Vždy idú na trať dvakrát, raz na ľavej a raz na pravej strane. Víťaz je ten, kto je v oboch jazdách lepší.

Tento štýl sa koná na snehu. Nie je o nič okrátený, ako klasický fourcross, ibaže je tu nadmerne veľa snehu a veľká zima. Celá akcia je v 2 kategóriách, Junior a Muži open.