História futbalu

História futbalu
 
1. Úvod
Futbalová ríša je najväčšia na svete. Je ríšou bez hraníc. Ríšou, ktorá všetkých spája vášnivou láskou k futbalu. Bola ňou v dobách mieru, v časoch vojen i v rokoch, kedy politické pomery rozdelili svet železnou oponou prinajmenšom na svety dva. Futbal sa stal vášňou a fenoménom 20. storočia. Jeho neopísateľné kúzlo, ktoré pochopí len ten, komu sa aspoň raz v živote pošťastilo „guľatým nezmyslom“ trafiť bránku a napnúť sieť za chrbtom brankára, zaplavilo zemeguľu. V mene tejto vášne sa nehrá len o ligové body, o poháre a medaily, kvôli gólom sa šermuje päsťami a dokonca i zabíja, čo je tá najtmavšia stránka nádherného športu. Kvôli futbalu sa už aj viedli vojny.
Na tribúnach futbalových štadiónov sedávajú vedľa spoločensky bezvýznamných, inak pravdaže pre kulisu futbalu nevyhnutných, obyčajných ľudí tiež hlavy štátov, prezidenti, králi, predsedovia vlád, ministri a poslanci. Sú pri tom buď z úprimného záujmu o hru, alebo napríklad iba preto, aby získali sympatie verejnosti, aby zbierali hlasy pri volebnom boji. Na každom významnom futbalovom zápase je medzi návštevníkmi štátnik, politik. Neexistuje veľký svetový koncern, ktorý by sa nepokúsil o zviditeľnenie reklamnou kampaňou prostredníctvom futbalu.

Futbalová ríša je deň za dňom mohutnejšia. Svetovú futbalovú federáciu zakladali v roku 1904 zástupcovia siedmich európskych krajín, v súčasnosti má táto organizácia 193 členských štátov zo všetkých svetadielov. Pri oslavách deväťdesiateho výročia organizovaného futbalu vo svete si všetci spomenuli na „drevené“ doby, v ktorých sa rodila hra bez pravidiel, bez špeciálneho športového oblečenia a bez peňazí. Keby sme vedľa seba postavili hráča z prelomu 19. a 20. storočia a súčasného futbalistu, pochopili by sme, akú cestu musel tento šport prejsť. My vám však chceme priblížit ako vyzeral futbal v jeho začiatkoch.

2. Kto bol prvý?
2.1 Vznik loptových hier
Futbal v dnešnej podobe sa podľa najstarších prameňov zrodil v Anglicku v 60. rokoch minulého storočia. To, čo bolo predtým , futbal len pripomínalo. Ak pôjdeme hlboko do histórie ľudstva tak skôr ako o futbale budeme hovorit všeobecne o loptových hrách.

Lopty mali rozličné veľkosti. Platón píše vo svojom Faidone o lopte, ktorá bola zložená z 12 farebných dielov. V grécku sa údajne hrávala hra s vypchatou loptou, ktorej sa hovorilo Sfaira Kené, ale už aj vtedy sa hrávalo s loptou plnenou vzduchom. Rimania v staroveku rozoznávali 5 druhov lôpt: Malá, stredná, velká, najväčšia a prázdna. Pilla sa nazývala najznámejšia z nich. Grécky sa nazývala palla, francúzsky balle, nemecky a anglicky ball.Slovo „ball“ bol vtedy základom názvov športových odvetví - football, basketball, handball či softball. Foot je v angličtine spodná časť nohy, ball znamená lopta z toho teda vzniklo football. V nemčine je podobne der Fussball. Ale v taliansku sa napodobnenina anglického výrazu nikdy neujala.Dodnes tam táto hra má názov calcio podľa talianskeho calcare , čo znamená šľapať. V češtine sa začalo používať slovo kopaná, v poľštine pilka nožna a v srbochorváčštine nogomet. Ale aj napriek tomu slovo „FUTBAL“ pozná celý svet. Iba v Spojených štátoch amerických sa pod týmto názvom skrýva trochu iný šport, podobný európskemu rugby. Kopanie do lopty Američania nazývajú soccer. Lopty v dávnych dobách mali samozrejme aj špecialne názvy. Follis bola lopta plnená vzduchom a hralo sa s ňou rukou, otvorenou alebo zaťatou v päsť. Lopta plnená perím sa volala pagonica. Určiť dátum a miesto, kde sa lopta po prvý krát objavila, sa možno nikdy nepodarí. Odhaduje sa ale, že napríklad zobrazenie lopty  v chráme v egyptskom Karnaku je staré najmenej 4000 rokov. V Číne sa v 3.-4. storočí p.n.l. hre podobnej futbalu hovorilo su-chu. Kopalo sa do guli zo zvieracej kože. Hru začali hrávať vojaci, ale veľmi rýchlo sa rozšírila medzi obyčajných ľudí. V jednej starej básni je zmienka o tom, že lopta bola kožená,  plnená perím alebo dokonca vlasmi. V hrobke v Beni-Hassanu, v Sahare, ale aj inde, boli nájdené obrazy znázorňujúce rôzne loptové hry starých Egypťanov až z roku 2600 p.n.l.
 
V starom Grécku sa hra, ktorá sa môže považovať skôr za predchodcu amerického futbalu alebo hádzanej, nazývala Episkyros. Opísal ju rímsky autor gréckeho pôvodu Julius Polydeukés v 2. storočí nášho letopočtu: „Hrajú ju 2 proti sebe stojace skupiny s tým istým počte členov. Líniu medzi sebou označujú úlomkami z kameňov.To je skyros a tam je tiež aj umiestnená lopta. Potom označia ďaľšie 2 línie za každou skupinou. Skupina, ktorá získa loptu, hodí ju cez svojich protivníkov, ktorí sa snažia loptu zachytiť a hodiť späť až jedna strana zatlačí druhú za zadnú líniu. Hra by sa mohla volať vojna s loptou.“

Na Themistoklovom múri v Aténach, pochádzajúcom z časov okolo roku 500 p.n.l. , jeden z reliéfov zachytáva hru, pri ktorej dve mužstvá kopú do lopty.
Rozkvet loptových hier sa datuje od tzv. Helénistického obdobia v 3. storočí p.n.l., keď sa pestovali hlavne na gymnáziách. Z Grécka prevzali loptové hry Rimania, aby ich hrali v kúpeľoch. Rímskou obdobou episkyra bol harpaston. Rimania tieto hry chápali nie len ako pobavenie ale tiež aj ako prostriedok k utuženiu fyzickej sily a duševnej rovnováhy. Preto sa ich zúčastňovali známe osobnosti, napríklad Marcenas, Julius Caesar, Alexander Severus a tiež Augustus, o ktorom rímsky životopisec napísal: „Po občianskych vojnách zanechal jazdy a pretekanie a prešiel ku lopte.“ Loptové hry zaznamenali úpadok po páde rímskeho impéria na konci 5. storočia. Záznamy o antických loptových hrách sa ale našťastie zachovali vďaka stredovekým kláštorom, kde sa neskôr aj hrali. Jednalo sa o viac druhov loptových hier. Lopta sa odpaľovala rukou, neskôr bola vymyslená pálka, tenisová raketa, zahnutá palica. Tak sa vedľa futbalu rodili športy ako hádzaná, kriket, tenis, kolky, pozemný hokej,  golf a ďaľšie.

2.2 Začiatky futbalu v Anglicku
Spory o tom, kto boli prvými predchodcami súčasného futbalu sa asi nikdy neskončia. Veľmi pravdepodobne znie napríklad tvrdenie, že práve harpaston bol rímskymi légiamy pri ich tažení privedený do Anglicka a Franczúska, dokonca aj na Kaukaz. Iná správa z Anglicka z roku 217 hovorí o občanoch Derventia, neskôr Little Chesteru, ako oslávili víťaztvo nad rímskymi légiami hrou s loptou, ktorú kopali až ku mestkým hradbám. Prvý zaznamenaný zápas s 20 hráčmi na každej strane sa vraj hral už v 9. storočí v Anglicku. Dalo by sa hovoriť o tom, že to bol aj 1. medzinárodný zápas kedže v ňom nastúpili Angličania proti Škótom. Tento zápas vyhrali Angličania v pomere 3:2. Futbal sa hral v uliciach dedín a miest a už nebol len zábavou pre občanov z vyšších vrstiev ako staroveké loptové hry. Na každej strane bolo niekedy aj niekoľko stoviek ľudí. Často dochádzalo aj ku zraneniam a ku pustošeniu majetku. Zo začiatku sa hrávalo za mestami, neskôr však hra začínala na námestí, z ktorého sa mužstva zbesile hnali úzskymi uličkami. Pretože hra nemala presné previdlá, strhávali sa nemilosrdné bitky, pri ktorých často utržili rany a zranenia nielen hráči ale aj diváci. Obyvatelia sa bránili tým, že toho dňa zabarikádovali okná aj dvere, aby neprišli o majetok.

V Glosterovej histórii Derby je popísaný futbalový zápas: „Na popolnú stredu sa hrá futbal spôsobom, ktorým sa líši od ostatných hier. V derby zápasia farnosti sv. Petra a všetkých svätých a úlohou je dostať loptu do brány na Gallows Balk na Ormaston Road, druhých na Nun´s Mill. Zápas začína tým, že sa lopta postaví do stredu námestia, zatiaľ čo na obidvoch stranách sú zoradení hráči. Loptu zoberie najsilnejší a najobratnejší muž z každej strany a v najbližšom okamihu všetci vytvoria nepreniknuteľnú hradbu  z tiel. Zápas o loptu, pri ktorom nie sú žiadne pravidlá, je tak zúrivý, že medzi obyčajné príhody sa počítajú zlomené ruky a nohy. Účastníkov je na každej strane viac ako tisíc a všetky miesta sú zabrané vášnivými divákmi. Obchody sú zatvorené.“

Hráči, ktorým sa podarilo dať gól, boli veľmi oslavovaní a po zápase nosení na ramenách. Ale nielen oslavy sprevádzali takéto zápasy, ale v rokoch 1280 a 1321 boli v Anglicku hráči smrteľne zranení, aj keď neúmyselne, pri zrážke s protivníkom, ktorý mal pri páse nôž. Pustošenie majetku pri loptových hrách neustávalo. Biskup z Exesteru si v roku 1287 sťažoval pri starostovi, že hranie pred katedrálou ruší bohoslužby a rozbíjajú sa pritom okná. Obyvatelia Londýna v roku 1314 spísali supliku kráľovského dvoru, aby sa s divokými loptovými hrami skončilo. Kráľ Edward II. žiadosti vyhovel.

V archíve Anglickej futbalovej asociácie je uložená listina, v ktorej sa píše: „Kedže je v meste veľký hluk spôsobený pri veľkej lopte, z čoho môže povstať mnoho zlých vecí, ktoré boh zakazuje, rozkazujeme a zakazujeme menom královským pre budúcnosť usporiadanie takých zápasov v meste pod trestom väzenia.“ Zákaz zrejme veľmi nezabral. V roku 1331 Edward III. nepovolil hrať v uliciach okolo Westminsteru, lebo tým boli rušené zasadnutia parlamentu. Kráľovským nariadeným z roku 1348 mohlo byť porušenie zákazu hrať futbal potrestané väzením. V roku 1364 sa futbal zakazoval kňazom. S rokom 1496 je spojené kráľovské nariadenie, podľa ktorého sa futbal nepovoľoval remeselníkom a sluhom. Ale aj tak sa vyznávači tohto športu nevzdávali. Zápasy usporiadavali rôzne remeselnícke cechy, ktoré sa starali aj o ceny pre úspešné tímy.

Futbal nenašiel pochopenie ani na anglických univerzitách. Ako prvý prišiel zákaz v roku 1555 v Oxforde a rovnaké opatrenie bolo prijaté aj v Cambridgi v roku 1571. Ale nebolo vždy len zle .Na prelome 16. a 17. storočia prežíval futbal v Anglicku dokonca prechodný rozmach. Stopy o futbale nájdeme dokonca aj v anglickej literatúre. Balada z 14. storočia popisuje, ako 24 chlapcov hralo loptovú hru, keď v tom medzi nich prišiel akýsi sir Hugh, ktorý vedel veľmi dobre pravou nohou kopať do lopty a chytať ju kolenami.
 
3. Calcio fiorentino
Renesančné Taliansko sa k futbalu zachovalo prívetivejšie ako Anglicko. Od 14. do 16. storočia mali loptové hry zelenú. V mestskom archíve v Bologni leží správa, ktorá hovorí, že najmilejšou zábavou občanov mesta je calcio.
Najvýznamnejším centrom calcia sa stala Florencia. Prvé správy o calcio fiorentino siahajú do roku 1410. Antonio Scania písal v polovici 16. storočia o hráčoch calcia pochádzajúcich z vyššej spoločnosti, ale tiež o futbalistoch z ľudu. V roku 1580 vydal Giovanni de Bardi pod názvom Discoro sopra il giuco del calcio fiorentino dokonca knihu špecializovanú na florentské calcio. U Florenťanov prebudila taký záujemo calcio, že vyšlo i ďalšie vydanie. Vďaka tejto práci sa o calciu čoskoro vedelo aj v okolitých krajinách.
Podľa kronikárov získalo calcio fiorentino veľa vášnivých vyznávačov i vo vládnucich kruhoch. Venovali sa mu napríklad členovia rodu Medicejských, Lorenzo Nádherný, Pietro Medici, Alesandro Medici a pápež Klement VII. Tí ovládali život vo Florencii. Keď sa roku 1492 ujal vlády Pietro Medici, sústredil okolo dvora údajne najlepších hráčov, ktorí šírili calcio i v ďalších talianskych mestách. Dva tímy z Florencie prdviedli v roku 1570 svoje umenie v Ríme, pričom víťaznému tímu predal cenu sám kardinál. O päť rokov neskôr Florenťania vycestovali aj do cudziny a v Lyone hrali pred zrakmi francúzskeho kráľa Henricha II.

V Bologni kam calcio preniklo tiež z Florencie, boli už koncom 15. storočia vypisované prémie za strelenie gólov. Na univerzite v Padove študenti vášnivo diskutovali o calciu na stretnutiach, ktoré by sa s istým nadhľadom dali označiť za predchodcov metodických seminárov, lebo sa hovorilo o rôznych spôsoboch a detailoch hry.

Zápasy v calciu prebiehali predovšetkým v období karnevalov, teda v prvých troch mesiacoch roku. Boli ohlasované pár dní dopredu a tešili sa značnému záujmu. Už vtedy sa stavali špeciálne tribúny pre najváženejších divákov. Prostý ľud sledoval boje z okien, zo schodíšť palácov alebo z ulíc. Hralo sa dokonca i v dobách obliehania mesta, napríklad v roku 1530, keď nemeckí žoldnieri táborili na neďalekom vrchu Giramonte, odkiaľ s nevôľou pozorovali karnevalový raj vrátane boja v calciu. Duelu predchádzal sprievod, ktorého sa okrem hráčov zúčastnili aj hudobníci, trubači a bubeníci, vlajkonosiči a nosiči lôpt. Hralo sa vypchatou loptou. Aktéri do nej mohli kopať, odohrávať ju päsťou, ale nebolo dovolené loptu niesť. Spočiatku neexistovali dnešné bránky, teda bolo cieľom dopraviť loptu do súperovej zadnej línie. Na každej strane hralo dvadsať a štyridsať členov tímu, najčastejší a neskôr ustálený počet bol dvadsaťsedem : traja brankári rozostúpení po celej zadnej línii, štyria obrancovia, päť záložníkov a pätnásť útočníkov. Hlavný rozhodca mal osem pomocníkov. Hralo sa nemilosrdne, víťaz bol búrlivo oslavovaný, porazení museli skloniť vlajku a občas im ju horkokrvní diváci roztrhali.
Aké boli pravidlá, dokladajú i po storočiach každoročné zápasy, ktorých tradícia sa vo Florencii ctí dodnes.

Súboje sú oveľa neľútostnejšie ako napríklad pri americkom futbale, a to je už čo povedať. Nováčik medzi divákmi si spočiatku myslí, že rany hlava nehlava, päsťou do tváre aj do inej časti súperovho tela sú predstierané, keď však uvidí krv alebo vyrazená zub, zistí, že všetko je skutočné, a po chrbte mu prebehne mráz. V Padove si tamojší študenti obľúbili hru podobnú rugby, ktorá sa zahajovala kopom zo stredu ihriska, nie vhodením lopty rozhodcom ako u calcia fiorentina. Používali sa už bránky a na každej strane bolo devätnásť hráčov. V renesančnom Taliansku sa darilo tiež výrobe lôpt. Venovali sa jej dobre platení špeciálni remeselníci. Vedľa plných lôpt sa už začali vyrábať lopty, do ktorých sa pomocou pumpičky vháňal vzduch. Vo Florencii sa tvrdilo, že lopta musí mať natoľko kvalitný ventil, aby bolo možné vnútro vystriekať vínom a tým loptu spevniť.
 
4. Hra podľa pravidiel
Oživenie priniesli až daľšie roky prvej polovice 19. storočia. Zásluhu na tom mali študenti stredných súkromných škôl. Mladí totiž neprestali hrať futbal ani v jeho najtemnejších dobách a predagógovia ich v tom podporovali. Videli v tom totiž menšie zlo aké prinášal život vo fajčiarskych partiách. Na týchto školách zapustili korene športy ako atletika, kriket, veslovanie a základy tu našiel aj moderný futbal. Týmito školami boli školy v Cambridgi, Etone, Harrowe, Chaterhouse, Rugby,  Shrewsbury a Westminsteri. Slávu dosiahla hlavne škola v Rugby. Ich učitelia sa snažili nie len organizovať žiakom výuku ale aj voľný čas. Vyhradili v ňom aj miesto pre šport, samozrejme pod dohľadom pedagógov. Doporučovali hlavne kriket, ale časom podľahli nátlaku študentov a povolili aj futbal. Hra, ktorá bola všade zakazovaná, v Rugby naopak kvitla. Jednotlivé školy nehrali podľa rovnakých pravidiel. Naopak. Bolo to cťou školy, pokiaľ mala vlastné pravidlá. Predovšetkým hra v Rugby mala svoje špecifiká. Legenda vraví, že v jednom zápase v roku 1823 miesto toho aby študent W.W.Ellis loptu rukou len zrazil ku zemi, chytil loptu a utekal s ňou až ku súperovej bránke. To sa všetkým tak veľmi zapáčilo až tak, že to začali používať tiež. Ale to ešte tejto škole nestačilo. Chcela sa natoľko líšiť od ostatných, že zaviedla, aby sa nemiesto guľatej lopty používala oválna. A je jasné, že tu už vznikol nový šport - RUGBY. Najznámejšie z prvých pravidiel vytvoril v roku 1862 uppinghamský rektor J.C.Thring. Sú to vôbec najstaršie zachované pravidlá futbalu. V porovnaní s tými súčasnými sú stručné a jednoduché.

Znejú asi takto:
1. Gólu je docielené, ak lopta bola dopravená cez bránu, bez toho aby tam bola vhodená rukou.
2. Je povolené používať ruku len ku umŕtveniu lopty vo vzduchu, aby mohla byť kopnutá.
3. Nohou sa môže lopta iba kopnúť.
4. Hráč nemôže kopať do lopty pokiaľ je vo vzduchu.
5. Ak bola lopta zrazená za postranné čiary, má byť dopravená spät do ihriska od toho istého hráča, a to z miesta, na ktorom prešiel čiaru, a síce priamym smerom ku stredu ihriska.
6. Ak prešla lopta cez bránkovú čiaru, musí byť dopravená do poľa stranou, ktorej bránkovú čiaru prešla.
7. Žiadny hráč nemôže byť bližšie ako 6 krokov od hráča ktorý zahráva loptu.
8. Hráč je mimo hru, ak je pred loptou, a musí sa čo najrýchlejšie vrátiť. Ak bola lopta naposledy hraná jeho spoluhráčom nesmie sa jej dotknúť, pokiaľ sa lopty nedotkne niekto z protivníkov.
 
Neskôr o pravidlách rozhodovala organizácia  International Football Association Board. Pár pravidiel ktoré zaviedla táto organizácia:
1866 - Gól je vtedy pokiaľ lopta preletí pod povrazom ktorý spojuje tyče
1873 - Bol zavedený rohový kop
1875 - Boli ustanovené presné rozmery bránky
1880 - Pre každý zápas je ustanovený rozhodca
1891 - Zaviedli sa bránkové siete
- Rozhodca prešiel na ihrisko medzi hráčov, dostal možnosť hráča vylúčiť
1902 - Bola zavedená značka pre pokutový kop (dovtedy strielali hráči zo vzdialenosti 12 yardov z hociktorého miesta ktoré si vybrali)
1863 - Hráč bol v ofsajde automaticky ak dostal prihrávku zo zadu
1870 - Hráč nebol v ofsajde pokiaľ medzi ním a bránkovou čiarou boli 3 protihráči (neskôr 2)
1907 - Prestal byť pískaný ofsajd na vlastnej polovici ihriska
1912 - Brankár mohol chytať do rúk už iba v pokutovom území (dovtedy na vlastnej polovici)
1924 - Mohol byť strelený gól priamo z rohového kopu
 
5. Zrod prvej súťaže
Súťažiť, vyhrať, chcieť byť prvý patrí k ľudskej prirodzenosti. Stále väčší záujem o futbal v Anglicku viedol k založeniu súťaže. Ako prvý prišiel s touto myšlienkou Charles William Alcock. Rodák zo Sunderlandu stál pri zrode futbalu na známej škole v Harrow a pri založení Forest FC, ktorý neskôr reorganizoval na Wanderers FC, kde bol stredným útočníkom a kapitánom mužstva. Za Anglicko hral v jedinom medzištátnom stretnutí, a to proti Škótsku v roku 1875. Významnejší bol ako člen administratívy. V rokoch 1870 až 1895 pracoval ako sekretár Anglickej futbalovej asociácie, od roku 1896 až do smrti v roku 1907 bol miestopredsedom asociácie. V rokoch 1875 až 1879 viedol ako rozhodca finále Anglického pohára, na ktorého vzniku sa významne podieľal.

Anglický pohár, v originále The Football Association Challenge Cup, prvá futbalová súťaž na svete, bol založený 16. októbra 1871 a v nasledujúcom roku prebehol jeho úvodný ročník. Prihlásilo sa doňho pätnásť mužstiev – štrnásť anglických a jedno zo Škótska : Barnes, Civil Service, Crystal Palace, Clapham Rovers, Donnington School, Hampstead Heathens, Harrow Chequers, Hitehin, Maidenhead, Gret Marlow, Reigate Priory, Royal Engineers, Upton Park, Wanderers a Quen’s Park (Glasgow). V prvom ročníku bolo odohraných trinásť zápasov. Vo finále, ktoré prebehlo pred návštevou dvetisíc divákov na ihrisku Kennington Oval, zvíťazilo mužstvo Wanderers nad Royal Engineers 1:0. Pohár pre víťaza preberal kapitán víťazného celku Charles William Alcock. Mužstvo Wanderers v nasledujúcom roku pohár obhájilo a získalo ho potom ešte trikrát v rokoch 1876 až 1878. Osudný bol pre trofej rok 1895. Po štvorročnej nadvláde Blackburnu Rovers sa z jeho získania radovali futbalisti Aston Villy, vystavili ho do výkladu jedného birminghamského obchodu a odtiaľ bol ukradnutý. Hovorilo sa, že ho ukradli závistliví fanúšikovia miestneho rivala Birminghamu City.

Vznikol teda druhý pohár, ale ani ten sa už dávno víťazovi nedáva. V roku 1911 ho dostal ako čestnú cenu za zásluhy o anglický futbal lord Arthur Kinnaird, univerzálny futbalista Wanderers a Old Etonians, ktorýrovnako dobre strieľal góly ako im v brankárskom drese zabraňoval, dlhoročný člen Anglickej futbalovej asociácie. Dlhú životnosť má až tretia podoba strieborného pohára, ktorého športová hodnota – na rozdiel od ostatných krajín – je dodnes v Anglicku vyššia ako cena majstrovského titulu v ligovej súťaži. V prvých ročníkoch mal víťaz pohára privilégium : obhajoval ho vo vyzývacom finále proti víťazovi zo súbojov ostatných tímov. Čoskoro ale aj obhajca pohárového víťazstva musel v ďalšom ročníku prejsť tuhými bojmi. Súťaž sa začína neskoro v lete, zhruba deväť mesiacov pred finálovým duelom. V základných kolách sa každoročne objavuje 500 až 600 mužstiev. Tímy tretej a štvrtej ligy vstupujú do súťaže v novembri, druhej a prvej ligy v januári nasledujúceho roku, v máji býva finále.

Anglický futbal predstavuje pre neligové mužstvá a celky nižších súťaží možnosť stretnúť sa s niektorým z futbalových obrov a pokúsiť sa o senzáciu. Každý ročník prinesie pár šokov a niekoľko prípadov nevýslovnej radosti, keď outsider vyradí jasného favorita. Pohár dáva šancu i mužstvám, ktorým sa nedarí v dlhodobej súťaži. Napríklad v roku 1973 získal Anglický pohár druholigový Sunderland, keď vo finále porazil Leeds United 1:0.
Od založenia súťaže platili tvrdé a nemenné pravidlá. Hralo sa vylučovacím, takzvaným k.o. systémom na jeden zápas, v prípade nerozhodného výsledku sa duel opakoval na súperovom ihrisku. Napríklad v roku 1955 sa Stoke City a FC Bury stretli v piatich zápasoch, kým sa rozhodlo o postupujúcom. Opakuje sa dokonca aj finále, čo nie je v tejto súťaži jav nijako výnimočný.
V roku 1901 po prvýkrát v dejinách sledovalo finále viac ako 100 tisíc divákov : Tottenham Hotspur a Sheffield United sa na štadióne Crystal Palace pred zrakmi 114815 divákov rozišli zmierlivo 2:2. V opakovanom finále v Burden Parku v Boltone vyhrali vtedy ešte neligový tottenhamskí „Kohúti“ 3:1.
Od roku 1923 prebieha finále vždy na slávnom londýnskom štadióne vo Wambley. Výnimkou bol rok 1970, kedy sa repríza finále Chelsea – Leeds United (2:1) hrala na Old Trafford v Manchestri. Práve finále Anglického pohára v tridsiatom druhom roku Bolton Wanderers – West Ham United (2:0) malo dramatickú predohru. Na štadión Wembley vtrhlo viac ako dve tisíc divákov, ktorí okrem ochodzov zaplavili aj hraciu plochu, takže stretnutie nemohlo byť začaté. Trvalo viac ako hodinu, kým policajný jazdecký oddiel na koňoch vytlačil divákov z ihriska. Aj tak ich zostalo na tribúnach 126 tisíc. Od roku 1914 zvyšuje vážnosť súťaže skutočnosť, že trofej vždy odovzdáva niektrý zástupca kráľovskej rodiny. Prvým bol sám kráľ Juraj V. Asi najslávnejším bolo finále v roku 1953, a to z dosť zvláštneho dôvodu : legendárny útočník Stanley Matthews totiž vo veku 38 rokov konečne získal Anglický pohár v drese Blackpoolu výhrou nad Boltonom Wanderers 4:3, keď sa o to predtým vo finále dvakrát márne pokúšal. Počas prvej a druhej svetovej vojny bol Anglický pohár prerušený : najprv na štyri roky, druhýkrát na šesť.

Jubilejné sté finále sa uskutočnilo v roku 1981 a tiež sa muselo opakovať. Tottenham Hotspur najskôr remizoval c Machesterom United 1:1, potom v odvete zvíťazil 3:2 a privlastnil si trofej šiesty krát, čím sa priradil k Blackburnu Rovers a Newcastlu United, ktorí už pred ním získali pohár rovnako šesťkrát. V nasledujúcom ročníku „Kohúti“ siedmim víťazstvom dostihli Aston Villu. Keď v roku 1991 natiahli ruku pre trofej už ôsmy krát, stali sa doteraz najúspešnejším mužstvom v histórii Anglického pohára.
 
6. Záver
Futbal – hra, ktorú pozná asi každý človek na tejto planéte. Jej čaro totiž spočíva v jednoduchosti, no zároveň aj vo veľkom umení túto jednoduchosť zvládnuť. Pokúšajú sa o to milióny chlapcov a aj  dievčat, no uspeje naozaj iba málokto. Kto to však dokáže, popularitou sa v jednotlivých krajinách vyrovná aj prezidentovi, ba dokonca niekedy ho prirovnávajú aj k bohom. No nebolo to tak vždy. Futbal musel prejsť dlhú cestu, aby sa dostal tam, kde je teraz. Od úplných začiatkov, kedy pripomínal skôr zápasnícky ring, cez prvé pravidlá, zákazy a nespočetné kvantum zmien, sa dostal až do dnešnej podoby. Futbal, šport číslo jeden, ktorý stále láka viac a viac mladých ľudí do svojich radov, priťahuje množstvo pozornosti a tým aj nemalé finančné čiastky. V súčasnosti hádam neexistuje klub, ktorý by nemal nejakého sponzora, snažiaceho sa prostredníctvom futbalu zvýšiť svoju popularitu a tým aj zisky. No peniaze nie sú to, prečo futbal priťahuje taký obrovský záujem. Je to kvôli tej kráse, ladnosti a synchronizácii akými nás stále ohromuje. Futbaloví kúzelníci hrajúci sa s loptou ako vietor s pierkom vyvolávajú údiv a nadšenie u miliárd ľudí na celom svete. Prostredníctvom televízie sa futbal dostáva do všetkých kútov našej Zeme a dosahuje sledovanosť vyššiu ako Olympijské hry. Na štadióny prichádzajú každý týždeň státisíce ľudí, aby videli svoj milovaný klub priamo v akcii. Častokrát ani nedovidia na hraciu plochu, tobôž aby videli kadiaľ sa preháňa lopta a hráči. Našťastie sú v týchto supermoderných futbalových chrámoch veľké obrazovky zachytávajúce dianie na hracej ploche, a tak nikomu nič neujde.