Novoveké olympijské hry

Ostatné » Šport

Autor: Dievča petuska1 (25)
Typ práce: Referát
Dátum: 22.02.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 3 813 slov
Počet zobrazení: 4 627
Tlačení: 362
Uložení: 327
Novoveké olympijské hry

1. ÚVOD
Dňa 6.apríla 2006 uplynulo presne 110 rokov od chvíle, keď na aténskom štadióne grécky kráľ Juraj I. slávnostne otvoril prvé novoveké olympijské hry.
V súčasnosti sú olympijské hry najvýznamnejšou športovou udalosťou. Pre každého športovca je snom predstaviť sa aspoň raz v živote na tomto sviatku športu a korunovať tak svoju dlhoročnú a náročnú športovú prípravu. Veď už len samotná účasť na olympijských hrách je veľkým úspechom a obrovským zadosťučinením. Nehovoriac o tom akú slávu prináša víťazstvo na olympijských hrách. Víťazi sa stavajú legendami a do histórie vstupujú ako hrdinovia. No nie každý zúčastnený môže vyhrať, a preto sám zakladateľ novodobých olympijských hier- Pierre de Coubertin vyslovil myšlienku, ktorá sa stala známou v celom športovom svete: „Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.“
 
2. OD ANTIKY PO NOVOVEK
2.1. Staroveké olympijské hry
Zrod olympijských hier siaha až do antiky. V starovekom Grécku to neboli ani tak športové preteky, ako skôr kultové slávnosti na poctu bohov. Víťazov hier odmeňovali vencami z olivových ratolestí. Rozhodujúce bolo iba víťazstvo. Prehra bola hanbou pre celý mestský štát, ktorý športovca do Olympie poslal. No najväčšia hanba postihla toho, ktorý sa snažil podvádzať. Jeho meno bolo po odhalení navždy vyryté do skaly. Podstavce s menami previnilcov stoja pri vstupe na štadión v Olympii dodnes. Napriek tomu, že sa listiny s menami víťazov zachovali len od roku 776 pred n.l., výsledky výskumu dokazujú, že zrod olympijských hier siaha hlboko do druhého tisícročia pred n.l.
K športovým súťažiam vtedy patrili napríklad preteky v behu, dvojboji, päťboji,  konské dostihy, preteky na vozoch a iné. Roku 391 n.l. zakázal rímsky cisár Teodosius I. uctievanie akýchkoľvek pohanských kultov, medzi ktoré zaradil aj olympijské hry. A to bol na dlhý čas koniec olympijských hier.
 
2.2. Myšlienky Pierra de Coubertina
Od stredoveku sa športová činnosť na celom svete rozvíjala len veľmi pomaly. Presvedčenie o potrebe telesných cvičení pre všestranný rozvoj človeka sa začalo ujímať až v polovici 19. storočia. Znova ožil starogrécky ideál harmonického rozvoja tela a ducha. Nové druhy športov pestovali najmä ľudia z vyšších spoločenských vrstiev, predovšetkým šľachta. Otázkou významu športu pre spoločnosť sa v 80. rokoch 19. storočia začal vážne zaoberať aj Pierre de Coubertin, pochádzajúci zo starej šľachtickej rodiny. Spočiatku sa mu nedarilo nadchnúť súčasníkov svojím „športovým náboženstvom“. Nenechal sa však odradiť a neúnavne hľadal fórum, ktorému by predniesol svoju myšlienku obnovenia olympijských hier. Príležitosť mu poskytla prednáška roku 1892, v ktorej vyslovil návrh oživiť antické športové hry. Nestretol sa však s pochopením, a preto zvolal na jún 1894 kongres o športe (Obr.1 v prílohe), na ktorom sa členovia jednohlasne dohodli o znovu obnovení olympijských hier. Prvé sa mali konať roku 1896 v Aténach.
 
3. ZAČIATKY OLYMPIJSKÝCH HIER
3.1. Atény 1896
Prvé olympijské hry novoveku sa konali roku 1896 v Aténach. Slávnostne ich otvoril grécky kráľ Juraj I. na novom aténskom štadióne pred vyše 60 000 divákmi (Obr.4). Trvali od 6. do 15. apríla. Súťažilo na nich dokopy 280 mužov, z ktorých až 230 bolo gréckeho pôvodu. O účasti žien sa vtedy ani len nehovorilo. Na programe prvých olympijských hier bol šerm, vzpieranie, atletika, cyklistika, zápasenie, streľba, tenis, plávanie a športová gymnastika. Prvým víťazom sa stal Američan, atlét James Brendan Connolĺy. Zvíťazil v trojskoku výkonom 13,71 m. Okrem toho skončil na druhom mieste v skoku do výšky a na treťom mieste v skoku do diaľky. Podľa vzoru antických hier sa súťažilo aj v hode diskom a v maratóne. V tejto tradične gréckej, a preto mimoriadne prestížnej disciplíne zvíťazil pastier Spyridon Luis, ktorý sa stal národným hrdinom.
 
3.2. Olympijské hry ako súčasť svetových výstav
Bez skutočne veľkej popularity ostali olympijské hry, ktoré tvorili súčasť svetových výstav v roku 1900 v Paríži a v roku 1904 v Saint Louis.
Parížske hry trvali od 14. mája do 28. októbra no organizátori pokladali športové zápolenia len za akýsi doplnok svetovej výstavy. A nebyť osobnosti Pierra de Coubertina, ktorý osobne pozýval športovcov na hry, možno by sa OH ani neuskutočnili. Nakoniec počet účastníkov prekročil počet 1500. V Paríži sa prvýkrát športového zápolenia zúčastnili aj ženy a to v golfe a v miešanej štvorhre. Športovci sa často sťažovali na zlý stav športovísk. Napríklad skokani si sami museli upraviť doskočisko. Veľké vzdialenosti medzi športoviskami boli príčinou toho, že olympijskú atmosféru nebolo počas hier takmer vôbec cítiť. Športovcom tiež bránila stretávať sa a väčšina z nich sa hneď po súťaži vracala do svojej vlasti. Najúspešnejším olympionikom sa stal atlét Ray Ewry z USA, ktorý získal tri zlaté medaily. O štyri roky neskôr v Saint Louis boli olympijské hry opäť len súčasťou svetovej výstavy. U verejnosti sa tak utvrdzovala predstava, že táto športová udalosť ani samostatne existovať nemôže. Hry trvali od 1. júla do 23. novembra. Predseda MOV Pierre de Coubertin sa na hrách nezúčastnil. Bol totiž sklamaný nedostatočnou podporou olympijskej myšlienky. Hier sa zúčastnilo 680 pretekárov z 13 krajín. Až 500 bolo z USA. Škandál vyvolal maratónec Fred Lorz z USA: časť trate sa nechal zviezť sprievodným vozidlom, ktoré opustil len krátko pred cieľom. Jeho podvod však vyšiel najavo a Lorz bol doživotne diskvalifikovaný.
  Po týchto dvoch neúspešných olympijských hrách roku 1906 padlo rozhodnutie, aby sa olympijské hry etablovali opäť ako samostatné podujatie.
 
3.3. Zrod zimných olympijských hier
  Priaznivci zimných športov sa dlhý čas márne usilovali zaradiť zimné športové odvetvia do programu olympijských hier. Začiatkom 20. rokov pokročilo ich hnutie tak ďaleko, že napriek počiatočným protestom súhlasil Medzinárodný olympijský výbor (MOV) s usporiadaním Medzinárodného týždňa zimných športov, ktorý sa uskutočnil roku 1924 v Chamonix (Obr.3). Po jeho úspešnej realizácii sa v nasledujúcom roku definitívne rozhodlo o zavedení samostatného cyklu zimných olympijských hier, ktoré sa podobne ako letné mali konať raz za štyri roky. Zimným hrám, ktoré sa konali v Chamonix, priznali olympijské kruhy až dodatočne roku 1926. Na týchto hrách sa súťažilo v krasokorčuľovaní, rýchlokorčuľovaní, v jazde na boboch, v ľadovom hokeji a v severskom lyžovaní. Hier sa zúčastnilo 294 športovcov z 16 krajín. Bolo medzi nimi aj 13 žien. Najúspešnejším športovcom sa stal fínsky rýchlokorčuliar Clas Thunberg. Získal až tri zlaté medaily. Miláčikom publika sa stala jedenásťročná Nórka Sonja Henieová, ktorá síce v súťaži krasokorčuliarok skončila posledná, ale ako najmladšej jej diváci najviac držali palce.
 
4. OLYMPIJSKÉ HRY A POLITICKÁ SITUÁCIA 
4.1. Vplyv dvoch svetových vojen
Športové dianie výrazne poznačila politická situácia. Prvá svetová vojna bola príčinou zrušenia plánovaných olympijských hier roku 1916 v Berlíne. Olympijská idea prežila vojnu. Na prvé povojnové olympijské hry, ktoré sa konali v a Antverpách roku 1920 však neboli pozvaný športovci zo štátov Dohody, ktoré boli obvinené z rozpútania vojny. O pár rokov neskôr boli olympijské hry v Berlíne roku 1936 zneužité nemeckými národnými socialistami, ktorí pod ich rúškom prezentovali svoje nekalé ciele. Širokej verejnosti prezentovali obraz mierumilovnej tretej ríše, hoci tá súčasne zbrojila na budúcu vojnu. Medzinárodné krízy a vojny v nasledujúcich rokoch si vynútili mnohé zmeny a prerušenia. No olympijský duch prežil aj toto snáď najťažšie obdobie v dejinách ľudstva a tak sa roku 1948 mohli opäť konať olympijské hry v Londýne. No neboli na ne pozvaní športovci z krajín, ktoré rozpútali druhú svetovú vojnu.
 
4.2. Vplyv studenej vojny
  Ani najlepšie športové výkony nedokázali v ďalších rokoch zakryť skutočnosť, že sa mierové stretnutia „mládeže celého sveta“ stávali čím ďalej, tým viac bojom o prestíž. Studená vojna medzi Východom a Západom sa preniesla aj do šport a ideu, ktorá mala spájať národy, nahradila ideologická neznášanlivosť, prejavujúca sa napríklad v podobe zákazu vzájomných kontaktov, ubytovania v blízkosti či rozhovorov medzi účastníkmi olympijských hier z rôznych táborov. Napätá politická situácia vo svete bola príčinou, že od roku 1956 boli olympijské hry neustále narušované bojkotmi a vylúčeniami z účasti. V roku 1972 sa počas mníchovskej olympiády udiala najväčšia tragédia histórie olympijských hier. Palestínsky fundamentalisti v olympijskej dedine spáchali atentát na členov izraelskej výpravy. Bilancia atentátu bola hrozná: dokopy 17 obetí, z toho 11 izraelských športovcov, 5 teroristov a jeden policajt. Uvažovalo sa o prerušení hier, no vtedajší prezident MOV Avery Brundage nástojil, aby hry pokračovali. Politický nátlak vyvrcholil bojkotmi olympijských hier v rokoch 1980 v Moskve a 1984 v Los Angeles. Na OH v Moskve sa nezúčastnili športovci z USA a s nimi spriaznených krajín, z dôvodu invázie sovietskych vojsk do Afganistanu. ZSSR a jeho spojenci na to reagovali  bojkotom olympiády 1984 v Los Angales.

4.3. Olympijské
hry ako komerčné podujatie
Od čias, kedy boli olympijské hry iba druhoradou súčasťou svetových výstav uplynulo veľa rokov. V Los Angeles 1984 sa po prvý raz v plnej miere prejavila skutočnosť, že olympijské hry nevyžijú bez sponzorovania, reklamy a finančných poplatkov za televízne prenosy. Televízne spoločnosti zaplatili za prenosy z hier stámilióny dolárov. Cenou za toto skomercializovanie hier bolo presunutie najatraktívnejších súťaží a zápasov na najsledovanejšie vysielacie termíny. Zvyšoval sa aj tlak na výkonnosť športovcov, pretože reklamné agentúry a finančné kruhy sa zaujímali iba o najkvalitnejších športovcov. Medzinárodný olympijský výbor, pod vedením Španiela Juana Antonia Samarancha, pootvoril roku 1984 brány olympijských štadiónov aj profesionálnym športovcom. 
 
5. LEGENDY SPOD PIATICH KRUHOV
5.1. Najúspešnejší športovci
História olympijských hier priniesla mnoho úspešných športovcov. Od roku 1896 až po rok 2006 sa uskutočnilo dokopy presne 45 olympijských hier (letných aj zimných). Poznáme veľa olympijských víťazov, mnoho slávnych mien, a nie je jednoduché z toho množstva nejaké vybrať. No predsa sú niektorí, ktorí sa svojimi výnimočnými výkonmi zapísali veľkými písmenami do dejín športu a olympijských hier. Na prvých hrách v Aténach 1896 zvíťazil v maratónskom behu grécky pastier Spiridon Luis (Obr.5). Tento neznámy pastier sa razom stal gréckym národným hrdinom. Zvíťazil totiž v disciplíne, ktorá bola na prvých OH najviac sledovaná, keďže išlo o tradične grécku disciplínu.

Pozornosť športových fanúšikov aj odborníkov v Antverpách 1920 vzbudil fínsky atlét Paavo Nurmi (Obr.6). Tento fenomenálny vytrvalec získal 3 zlaté a jednu striebornú medailu. O štyri roky v Paríži sa stal najúspešnejším športovcom, keď získal až 5 zlatých medailí (sám na 1 500 m, 5000 m a v cezpoľnom behu, ako aj v súťaži družstiev na 3000 m a v cezpoľnom behu). Zaujímavosťou je, že beh na 5000 m vyhral len hodinu potom, ako absolvoval víťazné finále behu na 1 500 m. Svoju úspešnú olympijskú púť zakončil v Amsterdame 1928, kde zvíťazil v behu na 10 000 m, a v behoch na 5 000 m a na 3 000 m cez prekážky získal striebro.

Na hrách v Berlíne 1936 naplno zažiaril americký atlét Jesse Owens (Obr.7). Ten získal 4 zlaté medaily v behu na 100 a 200 m, v skoku do diaľky a v štafete na 4 x 100 m. Na hrách, ktoré boli nemeckými národnými socialistami zneužité na ich propagandu, sa stal Jesse Owens najúspešnejším športovcom. Boli to posledné hry pred druhov svetovou vojnou. Prvé povojnové hry sa konali roku 1948 v Londýne. Na týchto hrách nemohli štartovať reprezentanti Nemecka a Japonska. Hviezdou hier sa stala Fanny Blankersová-Koenová z Holandska, ktorá vošla so histórie športu ako „lietajúca mamička“. Táto matka dvoch deti získala zlato v behoch na 100 a 200 m, na 80 m prekážok a v štafete 4 x 100 m. Pre česko-slovenský šport mali tieto hry taktiež veľký význam. Po prvýkrát na nich totiž zažiaril bežec Emil Zátopek (Obr.8), ktorý vyhral beh na 10 000 m a striebro na 5 000 m. Tieto úspechy preňho znamenali začiatok úspešnej olympijskej kariéry, ktorá vyvrcholila o štyri roky neskôr. V Helsinkách 1952 vyhral v behoch na 5 000 m a 10 000 m a stal sa aj víťazom maratónu. Nikomu pred ním a zatiaľ ani po ňom sa nepodarilo na jedných hrách vyhrať všetky tieto tri mimoriadne náročné disciplíny.
 
Mimoriadnu popularitu na ZOH v Grenobli 1968 získal francúzsky lyžiar Jean-Claude Killy (Obr.9), ktorý zvíťazil vo všetkých troch alpských lyžiarskych disciplínach (zjazd, slalom a obrovský slalom). Francúzi mali nového národného hrdinu a hry začali prezývať „killyáda“. Po hrách skončil Killy so súťažením a ťažil zo svojej slávy. Roku 1992 získal zlatý Olympijský rád za organizovanie ZOH v Albertville 1992 a v roku 1995 bol vymenovaný za člena Medzinárodného olympijského výboru. Výnimočným výkonom sa prezentoval na olympijských hrách v Mexiku 1968 americký skokan do diaľky Robert Beamon (Obr.10). Svojim skokom 8,90 m posunul svetový rekord o neuveriteľných 55 cm. Tento „skok do 21. storočia“ sa podarilo prekonať až jeho krajanovi Mikeovi Powellovi (8,95) až roku 1991, teda o 23 rokov neskôr. Mexické hry sa ešte dlhé roky spomínali predovšetkým v súvislosti s týmto Beamonovým skokom. Dôležitým historickým medzníkom bol aj výkon amerického šprintéra Jima Hinesa. Ten v šprinte na 100 m dosiahol čas pod 10 s- prvý pod piatimi kruhmi. Výkonom 9,90 s vytvoril svetový rekord.   Na olympijských hrách v Mníchove 1972 upútal na seba mimoriadnu pozornosť americký plavec Mark Spitz (Obr.11). Ten sa ziskom siedmich zlatých medailí na jedných hrách stal najúspešnejším športovcom všetkých čias. Štyri individuálne si Spitz vybojoval svetovými rekordmi (100 a 200 m voľným spôsobom a 100 a 200 m motýlikom), k čomu pridal ešte tri zlaté medaily v štafetách (4 x 100 m a 4 x 200 m voľným spôsobom, polohová štafeta  4 x 100 metrov). Miláčikom publika sa na hrách v Montreale 1976 stala iba štrnásťročná rumunská gymnastka Nadia Comaneciová (Obr.12). Podarilo sa jej získať tri zlaté (osemboj, kladina, bradlá), jednu striebornú (viacboj družstiev) a bronzovú medailu (prostné). Na zimných olympijských hrách v Lake Placid 1980 sa stal najúspešnejším športovcom americký rýchlokorčuliar Eric Heiden, ktorý triumfoval vo všetkých piatich rýchlokorčuliarskych disciplínach. Vzhľadom na jeho uzavretú povahu sa vo svojej vlasti netešil veľkej popularite. Na Heidena americký novinári takmer zabudli, pretože všetku pozornosť venovali víťazstvu svojich hokejistov nad sovietskym favoritom 4:3, čo im zabezpečilo zisk zlatých medailí.
Kráľom zjazdárskych „točivých“ disciplín sa stal Švéd Ingemar Stenmark(Obr.17) Získal zlato v slalome aj v obrovskom slalome.

Olympijské hry v Los Angeles, ktoré boli poznačené bojkotom Sovietskeho zväzu a jeho spojencov, priniesli slávu americkému atlétovi Carlovi Lewisovi (Obr.13). Podarilo sa mu zopakovať štvornásobný olympijský úspech jeho krajana Jesseho Owensa z Berlína 1936. Podobne ako Owens zvíťazil v behoch na 100 a 200 m, v štafete na 4 x 100 m a v skoku do diaľky. V počte medailí Lewisa predstihla iba rumunská gymnastka Ecaterina Szabóová, ktorá sa so ziskom štyroch zlatých a jednej striebornej medaily stala najúspešnejšou účastníčkou hier.

Lyžiarskym kráľom alpských disciplín sa na ZOH v Calgary 1988 stal Alberto Tomba (Obr.18). Táto neskoršia lyžiarska legenda sa stala miláčikom kanadského publika. Temperamentný Talian vzbudzoval pozornosť nielen svojimi lyžiarskymi výkonmi, ale aj svojím uvoľneným životným štýlom.   Olympijských hier v Soule 1988 sa po dvanástich rokoch opäť zúčastnili všetky športovo vyspelé krajiny. Publikum zaujala najmä americká šprintérka Florence Griffithová-Joynerová (Obr.14). Pozornosť pútala nielen svojimi famóznymi výkonmi, ale aj svojim atraktívnym zjavom a vystupovaním. Zvíťazila v behoch na 100 a 200 m a v štafete na 4 x 100 m. K tomu ešte pridala striebro v štafete na 4 x 400 m. Najmä jej víťazný čas na 100 m (10,54 s.) bol výnimočným a do teraz je to neprekonaný svetový rekord. No práve jej obdivuhodná výkonnosť spolu s nápadnými zmenami muskulatúry pripúšťajú rôzne možnosti vysvetlenia. Mužský beh na sto metrov pôvodne vyhral Ben Johnson z Kanady v neuveriteľnom čase 9,79 s.

Zo zlata sa však tešil len tri dni. Po najväčšom dopingovom škandále v histórii športu ho diskvalifikovali a za olympijského víťaza vyhlásili Carla Lewisa z USA. Najúspešnejšou účastníčkou hier sa stala plavkyňa Kristin Ottová z NDR. So šiestimi zlatými medailami sa jej takmer podarilo zopakovať fenomenálny výkon Američana Marka Spitza. Súťaž v skoku od žrde vyhral výkonom 5,90 m neskoršia legenda tejto disciplíny Sergej Bubka zo ZSSR (Obr.15).   Na zimných olympijských hrách v Albertville 1992 sa nórskemu bežcovi na lyžiach Björnovi Deahliemu (Obr.19) podarilo získať tri zlaté a jednu striebornú medailu. O dva roky neskôr v Lillehammeri 1994 si dokázal vybojovať ďalšie dve zlaté a jednu striebornú medailu. Od týchto hier začalo platiť, že sa nemôžu zimné aj letné olympijské hry konať v jednom roku, ale v dvojročných intervaloch. V roku 1996 hostila olympijské hry Atlanta. Na nich sa fantastickými výkonmi zaskvel americký atlét Michael Johnson (Obr.16). Zvíťazil v behoch na 200 a 400 m. Najmä jeho víťazný čas na 200 m, ktorý je dodnes neprekonaným svetovým rekordom, sa stal najhodnotnejším výkonom hier. Svoju úspešnú kariéru zakončil ziskom zlata na prvých olympijských hrách v novom tisícročí- Sydney 2000. Tam dominoval v behu na 400 m a v štafete na 4 x 400 m. Žijúcou biatlonovou legendou je bez pochýb nórsky biatlonista Ole Einar Björndalen (Obr.20). Na zimnej olympiáde v Salt Lake City 2002 zvíťazil vo všetkých 5 biatlonových disciplínach. To sa pred ním nijakému biatlonistovi nepodarilo. O štyri roky neskôr v Turíne 2006 sa mu až tak nedarilo, keď získal dve strieborné a jednu bronzovú medailu. Dokonale ho však zastúpil Nemec Michael Greis, ktorý sa ziskom troch zlatých medailí zaradil medzi najúspešnejších športovcov zimných olympijských hier v Turíne.
Nemožno ani zabudnúť na skvelého nórskeho reprezentanta menom Kjetil-Andre Aamodt. Ten víťazstvom v superobrovskom slalome ukončil svoju bohatú olympijskú kariéru, ktorú odštartoval už v Albertville 1992, taktiež ziskom zlata v Super G.
 
5.2. Úspechy Slovákov na olympijských hrách pred rokom 1993
Slovensko malo svoje zastúpenie na olympijských hrách už v ich začiatkoch. Na hrách v Saint Louis 1904 získal slovenský plavec Zoltán Halmaj, reprezentujúci Rakúsko-Uhorsko, dve zlaté a dve strieborné medaily. Rozšíril tak svoju zbierku dvoch strieborných a jednej bronzovej medaily z olympiády v Paríži 1900.  Doposiaľ jediným olympijským víťazom zo zimných hier je Ondrej Nepela. Tento vynikajúci slovenský krasokorčuliar zvíťazil v súťaži mužov na ZOH v japonskom Sappore roku 1972.Na olympiáde v kórejskom Soule 1988 sa podarilo zvíťaziť až dvom Slovákom reprezentujúcim ČSSR. Chodec Jozef Priblinec vyhral preteky v chôdzi na 20 km v novom svetovom rekorde. Po 64 ročnej odmlke sa do programu olympijských hier opäť vrátil tenis. Dvojhru mužov vyhral Slovák Miloslav Mečíř, ktorý vo finále zdolal Američana Tima Mayotta. 

Olympijský víťazi pochádzajúci zo Slovenska pred rokom 1993:
Zoltán Halmaj, plávanie, Saint Louis 1904
Alexander Prokopp, športová streľba, Štokholm 1912;
Július Torma, box, Londýn 1948;
Ján Zachara, box, Helsinky 1952;
Pavol Schmidt, veslovanie, Rím 1960;
Ondrej Nepela, krasokorčuľovanie, Sapporo 1972
Anton Tkáč, dráhová cyklistika, Montreal 1976
František Kunzo, Stanislav Seman, futbal, 1980
Jozef Priblinec, atletika (chôdza), Soul 1988
Miloslav Mečíř, tenis, Soul 1988
 
5.3. Slováci na olympijských hrách po roku 1993
Slovenský olympijský výbor (SOV) vznikol už na sklonku roku 1992, keď bolo jasné, že z bývalej ČSFR budú dva samostatné štáty.  Stalo sa tak 19. decembra 1992 v bratislavskom Dome športu,  kde má SOV svoje sídlo. Za predsedu SOV bol zvolený Vladimír Černušák. V súčasnosti je predsedom SOV František Chmelár. Prvé olympijské hry, na ktoré bola vyslaná samostatná slovenská výprava, boli ZOH 1994 v Lillehammeri. Najviac sa darilo slovenským hokejistom, ktorí sa stali najpríjemnejším prekvapením turnaja. V základnej skupine B remizovali s neskoršími víťazmi Švédmi 4:4, s USA 3:3, zdolali Talianov 10:4, favorizovanú Kanadu 3:1 a Francúzov 6:2. Vo štvrťfinále však nestačili na reprezentantov Ruska, keď po nešťastnom predĺžení prehrali 2:3. V poslednom zápase turnaja o 5. miesto podľahli Čechom vysoko 1:7. Obsadili tak konečné 6. miesto. Podobne na 6. mieste sa umiestnila biatlonistka Martina Jašicová v pretekoch na 15 km. Z prvých letných olympijských hier sa slovenská výprava vracala už aj z cennými kovmi. Historicky prvú olympijskú medailu v histórii samostatného Slovenska získal strelec Jozef Gönci (Obr.23). V malokalibrovke poležiačky vybojoval bronzovú medailu. Prvú zlatú olympijskú medailu pre samostatnú Slovenskú republiku získal vodný slalomár Michal Martikán (Obr.24). Krátko po svojich sedemnástich narodeninách vyhral súťaž C1 mužov. Medailovú zbierku z hier 26. olympiády skompletizoval rýchlostný kanoista Slavomír Kňazovický. V kategórii C1 obsadil druhé miesto.

V japonskom Nagane, na hrách 18. zimnej olympiády, Slovensko dieru do sveta neurobilo. Najlepším výsledkom bolo 4. miesto biatlonistky Soni Mihokovej a taktiež veľmi smolné 4. miesto biatlonovej štafety žien v zložení Martina Schwarzbacherová, Anna Murínová, Tatiana Kutlíková a Soňa Mihoková. Po prvých dvoch úsekoch slovenské reprezentantky viedli, no trestné kolo na treťom úseku stálo naše reprezentantky zisk čo i len bronzovej medaily. Veľkým sklamaním bolo vystúpenie slovenských hokejistov, ktorý sa neprebojovali do hlavnej časti hokejového turnaja.

Na prvé olympijské hry nového tisícročia- Sydney 2000, odchádzala slovenská výprava s nemalými ambíciami. Veľa sa očakávalo najmä od slovenskej plavkyne Martini Moravcovej, ktorú jej výkonnosť predurčovala na post jednej z favoritiek na popredné umiestnenia v plaveckých súťažiach. Svoje ambície potvrdila už vo svojej prvej disciplíne, keď na 100 m motýlik získala striebornú medailu časom 57,97 s. Zvíťazila Holanďanka Inge de Bruijnová v novom svetovom rekorde 56,61 s. Iba stotiny sekundy delili Martinu Moravcovú od olympijského víťazstva v jej druhej disciplíne na 200 m voľný spôsob. Za víťaznou Susie O´Neillovou z Austrálie zaostala len o osem stotín sekundy. Ku dvom strieborným medailám pridal Martina neskôr ešte dve piate miesta. Najúspešnejším slovenským športom sa stal vodný slalom. Po zlate z Atlanty sa od Michala Martikána čakala obhajoba olympijského zlata. Nevyšla mu však prvá jazda, po ktorej figuroval až na piatej pozícii, no vynikajúcou druhou jazdou sa dokázal posunúť až na konečné druhé miesto. Tretí skončil taktiež Slovák Juraj Minčík. Prvýkrát v histórii sa stalo, že na stupňoch víťazov stáli naraz dvaja slovenský reprezentanti. Dokázal sa pred nich dostať iba Francúz Tony Estanguet. Jedinú zlatú medailu v Sydney pre Slovensko vylovili z divokej vody kanála v Penrite petržalské dvojčatá Peter a Pavol Hochschornerovci. Tí zvíťazili s súťaži C2.

Iba krôčik od medaily ostala Elena Kaliská, ktorá K1 žien obsadila 4. miesto. Na ZOH 2002 v Salt Lake City odchádzala slovenská výprava bez veľkých ambícií. No predsa sa veľa očakávalo od našich hokejistov, ktorí si mali ísť napraviť reputáciu z predošlých hier v Nagane. No podobne ako v Nagane sa ich vystúpenie skončilo pohromou. Nepostúpili z kvalifikačnej skupiny a obsadili konečné 15. miesto. Našim biatlonistkám podobne ako pred štyrmi rokmi ušla medaila iba o vlások, keď v ženskej štafete obsadili opäť 4. miesto. Po 108. rokoch sa roku 2004 vrátili olympijské hry do Atén. Slovensko na nich malo početné zastúpenie, a preto medailové ambície boli na mieste. Prvá medaila však bola veľkým a o to príjemnejším prekvapením. Vybojoval ju džudista Jozef Krnáč v kategórii do 66 kg a odštartoval tak úspešné ťaženie slovenských športovcov na hrách 28. olympiády.

Pozíciu svetovej veľmoci vo vodnom slalome opäť potvrdili naši vodný slalomári. Elena Kaliská, večná smoliarka z veľkých podujatí, konečne získala svoju prvú veľkú medailu a hneď zlatú. Suverénne dominoval v súťaži K1 žien.
O necelé dve hodiny sme sa tešili už z druhej zlatej medaily. Avšak iba nachvíľu. Michal Martikán zašiel dve fantastické jazdy, v súčte ktorých mal v cieli náskok 1,98 s pred druhým Tonym Estanguetom. Francúzi však podali protest za údajný dotyk s bránkou, ktorý bol prijatý a Martikán tak bol následne penalizovaný dvomi trestnými sekundami, čo znamenalo stratu prvého miesta. Tento sporný moment bude ešte dlho predmetom rôznych diskusií, pretože ani jeden záber kamier nedokázal oprávnenosť tohto rozhodnutia. Michal Martikán sa tak musel uspokojiť „iba“ so striebornou medailou.

O dva dni sme sa predsa len dočkali druhého zlata. Peter a Pavol Hochschornerovci potvrdili rolu favoritov a obhájili zlato spred štyroch rokov. Už po prvej jazde si vybudovali priepastný 12 sekundový náskok, ktorý potom s prehľadom kontrolovali a stali sa prvými Slovákmi, ktorí dokázali obhájiť olympijský titul. Po ôsmich rokoch opäť vystúpil na stupne víťazov strelec Jozef Gönci. Podobne ako v Atlante 1996 získal bronzovú medailu. Víťazné ambície sme mali najmä v súťaži K4 na 1000 m mužov v rýchlostnej kanoistike. Náš štvorkajak v zložení Michal a Richard Riszdorferovci, Erik Vlček a Juraj Bača bol v posledných dvoch rokoch na veľkom podujatí neporazený. Logicky tak bol pasovaný do úlohy najväčšieho favorita na víťazstvo. To sa mu však tento raz vybojovať nepodarilo a obsadil bronzovú priečku za víťaznou maďarskou a striebornou nemeckou posádkou.

Na zatiaľ posledných zimných olympijských hrách v Turíne 2006 sa Slovensko konečne dočkalo historicky prvej medaily zo zimných hier v histórii samostatného Slovenska. Postaral sa o ňu snoubordista Radoslav Židek, ktorý v disciplíne snoubordkros získal striebornú medailu, hoci po prvom kvalifikačnom kole bol až na poslednej pozícii. Po ôsmich rokoch sklamania nám dobré meno urobili aj naši hokejisti. V základnej B skupine zdolali Rusko, Lotyšsko, USA, Kazachstan aj Švédsko a s plným počtom bodov sa prebojovali do štvrťfinále. Tam sme však podľahli Čechom, ktorý do tej chvíle na turnaji vôbec neoslnili, 2:0. V konečnom poradí tak Slovensko obsadilo 5. miesto.
 
6. ZÁVER
Novoveké olympijské hry prešli počas svojej vyše storočnej histórie mnohými zmenami. Od nezaujímavých druhoradých súčastí svetových výstav, cez vojnou sužované obdobie, pokračujúc obdobím rôznych bojkotov z politických dôvodov až po dnešné obrovské podujatie, spájajúce všetkých ľudí sveta bez rozdielu na rasovú či náboženskú príslušnosť. Duch olympionizmu prekonal veľa nástrah a dnes sú olympijské hry najväčším športovým, ale aj kultúrnym podujatím. Verme teda, že ľudstvo bude mať aj naďalej záujem na tom, aby olympijské hry pretrvali čo najdlhšie a aby sme si význam hier a celkovo športu aj patrične vážili.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Ostatné » Šport

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016