Hudba klasicizmu

Základná charakteristika hudobného klasicizmu

Hudobný klasicizmus sa rozvíja približne v rokoch 1730 – 1820. Vzniká ako kontrast k barokovej hudbe – skladatelia hľadajú nový, jednoduchší a prirodzenejší výraz.

Hudba už nie je výsadou dvora a cirkvi, ale začína byť určená pre široké publikum. Mení sa aj postavenie umelca: skladateľ už nie je len „remeselník“ v službách šľachty, ale osobnosť, ktorá tvorí umenie na počúvanie, pre estetický zážitok.

Hudba sa postupne osamostatňuje – jej hlavnou funkciou je estetická, umelecká, nie iba náboženská či ceremoniálna.

Znaky hudby klasicizmu

Spoločenské a funkčné znaky

Chrámová hudba ustupuje do úzadia, hoci nezaniká.
Inštrumentálna hudba sa stáva dominantná a vývojovo najdôležitejšia.
Hudba sa počúva aj na koncertoch, v šľachtických i meštianskych salónoch, nie je už len sprievodom k obradom.

Hudobný jazyk

Textúra

Prevláda homofónia – jednoduchá, jasná melódia s harmonickým sprievodom.
Polyfónia (typická pre baroko) ustupuje, využíva sa skôr ako obohatenie, nie ako základný princíp.

Periodickosť

Platí princíp periodicity – hudobné dielo je členené na pravidelné úseky (frázy, obdobia).
Hudba pôsobí prehľadne, vyrovnane a symetricky.

Rytmus

Rytmus je prehľadný a pravidelný, tempo sa udáva presnejšie.
Vzrastá význam pomlčiek – využívajú sa ako výrazový prvok (napr. u Beethovena dramatické pauzy).

Dynamika

Baroková terasovitá dynamika (striedanie piana a forte bez plynulých prechodov) je nahradená plynulou dynamikou.
Používajú sa označenia crescendo, decrescendo, sforzato – hudba má viac „plastický“ a živý charakter.

Melódia

Melódia je kantabilná – spevná, lyrická, ľahko zapamätateľná.
Ustupuje prezdobená baroková ornamentika, melódie sú jednoduchšie, ale výrazné.

Hudobné formy a druhy v klasicizme

Sonátová forma

Patrí k najtypickejším formám klasicizmu. Je založená na kontraste viacerých hudobných myšlienok (tém).

Základné časti:

Expozícia – predstavenie tém (hlavná, vedľajšia, záverečná téma, prípadne coda).
Rozvedenie (výstavba) – práca s motívmi z expozície, modulácie, napätie.
Repríza – návrat a zopakovanie tém z expozície, väčšinou v základnej tónine.

Sonátový cyklus

Sonátový cyklus je viacčasťové dielo, v ktorom je prvá časť väčšinou v sonátovej forme. Typický klasicistický sonátový cyklus má štyri časti:

1. časť – rýchla, úvodná (Allegro, Moderato), najčastejšie v sonátovej forme.
1. časť – pomalá, spevná (Largo, Adagio, Andante), často v piesňovej alebo variačnej forme.
1. časť – tanečná, piesňová forma (pôvodne menuet; Beethoven ho často nahradil scherzom).
1. časť – záverečná, rýchla (Allegro, Vivace, Presto), zvyčajne rondová alebo ďalšia sonátová forma.

Sonátový cyklus sa používa v:

symfóniách,
sláčikových kvartetách,
sonátach pre klavír či iné nástroje.

Ďalšie formy a druhy

Koncert – významne sa rozvíja, vystupuje virtuózny sólista (najmä klavirista alebo huslista) a orchester.
Opera buffa – komická opera, vzniká v Neapole, predstavuje protipól vážnej „opera seria“.
Vznikajú aj rôzne komorné a orchestrálne formy: symfónie, divertimentá, serenády a pod.

Orchester v období klasicizmu

Zmeny v inštrumentácii

Barokové čembalo je postupne nahradené klavírom.
Orchester je prehľadnejší, jednotlivé skupiny nástrojov majú jasnejšie funkcie.

Dychové nástroje

Výrazne sa uplatňujú:

flauta,
hoboj,
fagot,
najmä však klarinet a lesný roh, ktoré dodávajú orchestru nový, farebný zvuk.

Vývojové obdobia hudobného klasicizmu

Raný klasicizmus (1740 – 1770)

Formujú sa základné prvky klasicistického štýlu.
Významné sú Mannheimská škola a severonemecká škola.
Dôležitou osobnosťou je Christoph Willibald Gluck – reformátor opery:
- usiluje sa o návrat k hudobno-dramatickej podstate opery,
- hudba má podporovať básnický text, nie zbytočne žiariť speváckou virtuozitou,
- orchester zvýrazňuje city a emócie, je dramatickým partnerom spevákov,
- zbor už nie je statický, zasahuje do deja a stáva sa rovnocenným prvkom opery.

Vrcholný klasicizmus (1770 – 1830)

Dochádza k zdokonaleniu všetkých prvkov, ktoré vznikli v ranom období.
Dominantná je tzv. 1. viedenská škola – trojica skladateľov:
- Joseph Haydn,
- Wolfgang Amadeus Mozart,
- Ludwig van Beethoven.

Viedenský klasicizmus – hlavní predstavitelia

Joseph Haydn

Život

Najstarší z trojice viedenských klasikov.
V detstve vyrastal v prostredí domácej amatérskej hudby.
Ako chlapec bol členom chlapčenského zboru pri Dóme sv. Štefana vo Viedni.
Pôsobil v rôznych kapelách, prepisoval noty, vyučoval.
Ako 27-ročný sa stal kapelníkom u grófa Morzina, neskôr takmer 30 rokov pôsobil v službách rodu Esterházyovcov.
Vo vyššom veku odišiel do penzie, získal čestný doktorát Oxfordskej univerzity.
Zomrel vo Viedni vo veku 77 rokov.

Hudba a tvorba

Bol viac-menej samouk, no počas života preukazoval neustály umelecký rast.
Jeho hudba má optimistický, vitálny, často ľudový výraz, využíva motívy ľudových piesní.
Považuje sa za zakladateľa sláčikového kvarteta – aplikoval naň sonátový cyklus a rozvinul najdokonalejší typ komornej hudby.

Vybrané oblasti tvorby:

Symfonická tvorba – viac ako 100 symfónií (napr. Parížske a Londýnske symfónie).
Komorná hudba – sláčikové kvartetá (napr. „Slnečné“, „Ruské“, „Cisárske“), klavírne sonáty, variácie.
Cirkevná hudba – oratóriá (napr. Stvorenie, Štyri ročné obdobia), omše, hymny.

Wolfgang Amadeus Mozart

Život

Jeden z najväčších hudobných géniov v dejinách hudby.
Zázračné dieťa – už ako trojročný hral na husliach a klavíri, o rok neskôr skomponoval časť koncertu.
Bol univerzálne nadaný – zaujímal sa o hudbu, jazyky, matematiku.
Cestoval po Európe, vystupoval na dvoroch a v šľachtických salónoch.
Napriek géniu často zápasil s finančnými problémami a nepochopením.

Znaky tvorby

Tvorba je mimoriadne bohatá a pestrá – zahŕňa opery, symfónie, koncerty, komornú i cirkevnú hudbu.
Melodika je ovplyvnená talianskou spevnosťou, je veľmi prirodzená a ľahko sa pamätá.
Často používa rýchle tempá a hudba pôsobí optimisticky, v neskorších dielach sa objavujú aj tragické a dramatické rysy (napr. Requiem d mol).

Tvorba

Dramatická tvorba – opery (Únos zo Serailu, Figarova svadba, Don Giovanni, Così fan tutte, Čarovná flauta...).
Symfonická tvorba – množstvo symfónií (napr. „Parížska“, „Pražská“, „Jupiterská“).
Koncerty – najmä klavírne a husľové.
Komorná hudba – napr. známe dielo Malá nočná hudba.
Cirkevná hudba – omše (Korunovačná omša), rekviem.

Ludwig van Beethoven

Život

Pochádzal z rodiny hudobníkov – starý otec bol kapelník, otec spevák.
Hudobný talent sa prejavil už okolo piateho roku života, otec z neho chcel mať „zázračné dieťa“.
Výrazný vplyv na neho mali starý otec a organista Christian Gottlob Neefe.
Ako 22-ročný odišiel do Viedne, kde sa stal žiakom J. Haydna a A. Salieriho.
Vynikal hrou na klavír, mal podporu šľachtických mecenášov.
Najväčšou tragédiou jeho života bola postupná strata sluchu, ktorá ho však neodradila od tvorby.

Hudba a obdobia tvorby

V jeho hudbe sa odráža silná osobnosť bojovníka a revolucionára. Usiluje sa zobraziť skutočného človeka, jeho zápasy a túžbu po slobode.

Tradične sa rozlišujú tri obdobia jeho tvorby:

Prvé obdobie – približne do roku 1800, nadväzuje na Haydna a Mozarta, objavujú sa prvé príznaky hluchoty.
Stredné obdobie – do cca 1814/1817, hudba je osobitejšia, prehlbuje sa výraz, Beethoven reformuje klasickú štruktúru symfónie (menuet nahrádza scherzom).
Záverečné obdobie – skladateľ sa uzatvára pred ľuďmi, jeho hudba je mimoriadne hlboká, subjektívna a filozofická.

Znaky tvorby

Tematika – otázky slobody, ľudskej dôstojnosti, spoločenské problémy (ovplyvnenie myšlienkami Veľkej francúzskej revolúcie), motív hrdinu – bojovníka.
Melodika – spevná, no často zložitejšia.
Rytmika – výrazné rytmické motívy, časté synkopy, napätie.
Harmónia – odvážne modulácie, rozšírená farebnosť.
Formy – Beethoven je novátor, najmä v symfónii (zmena tretích častí na scherzo, prepojenie častí, rozšírenie rozsahu diel).

Tvorba

Symfonická hudba – 9 symfónií (napr. Eroica, Osudová, Pastorálna, 9. symfónia „S ódou na radosť“).
Komorná hudba – sláčikové kvartetá, sonáty pre husle a klavír.
Klavírne sonáty – napr. Sonáta mesačného svitu, Appassionata, Patetická.
Koncerty – klavírne koncerty, koncert pre husle a orchester.

Hudobný klasicizmus na Slovensku

Všeobecná situácia

Obdobie približne 1760 – 1830.
Úroveň hudobného života sa približuje Česku a Rakúsku.
Hudba je súčasťou spoločenského života – hrá sa na koncertoch, v salónoch, na slávnostiach.
Bratislava je dôležitým centrálnym mestom hudobného diania, v kontakte s Viedňou, sídli tu miestodržiteľ a viacero významných rodov.

Svetská hudba

Konajú sa súkromné aj verejné koncerty, často s podobnou programovou náplňou – inštrumentálne aj vokálno-inštrumentálne skladby.
Hrajú sa tance, triá, koncerty, ouvertúry, duá, kvartetá, neskôr sinfonie, symfónie, divertimentá, serenády, sonáty, variácie.
Aj divadelné predstavenia (profesionálne aj ochotnícke) majú hudobnú zložku, čím sa hudba dostáva aj k nižším spoločenským vrstvám.

Domáce pestovanie hudby

Veľmi rozšírené je domáce muzicírovanie – členovia rodiny sami uvádzajú hudobné diela.
Hudba slúži pre potešenie interpretov a rodiny, je súčasťou osláv a spoločenských stretnutí.
Ide o hudbu s úžitkovou funkciou – ušľachtilá zábava, výchova vkusu.

Cirkevná hudba

Má špecifické postavenie – je súčasťou obradov, ale hrá sa aj mimo nich.
Zdôrazňuje slávnostnú funkciu a podporuje text.
V repertoári sa nachádzajú omše, ofertóriá, árie, hymny, litánie, žalmy, nešpory, pašie, lamentácie, pastorely a ďalšie formy.
Zaujímavosťou je, že v niektorých slovenských chrámoch sa objavujú aj svetské skladby.

Vývojové osobitosti slovenskej klasicistickej hudby

Na rozdiel od západnej Európy na Slovensku naďalej prevažuje chrámová hudba, čo je skôr znak baroka.
Funkcia hudby ako ušľachtilej zábavy má kvôli menším možnostiam profánnej produkcie, najmä na vidieku, až druhoradé miesto.
Z hľadiska frekvencie uvádzania diel však svetské skladby v repertoári často prevyšujú cirkevné, najmä v mestskom prostredí.

Dva prúdy slovenskej klasicistickej hudby

Konzervatívnejší prúd

Pôsobí najmä v ľudovom prostredí – na dedinách a v menších mestách.
Silnejší je kontakt s folklórom.
Predstavitelia: Juraj Paulín Bajan, Edmund Pasch, František Xaver Budinský, Ján Francisci.

Progresívny, vyspelejší prúd

Skladatelia majú klasicistickú orientáciu, sú často v kontakte s európskymi trendmi.
Predstavitelia: Juraj Družecký, Anton Zimmermann, Heinrich Klein, Franz Paul (Xaver) Rigler, Johann Nepomuk Hummel.

Významní skladatelia klasicizmu na Slovensku

Anton Zimmermann

Považovaný za najvýznamnejšieho predstaviteľa európskeho klasicizmu v podunajskej oblasti.
Stojí na rozhraní raného a vrcholného klasicizmu, generačne medzi Haydnom a Mozartom.
Od roku 1776 pôsobí ako kniežací kapelník u Batthyányiho v Bratislave a ako organista v Dóme sv. Martina.

Tvorba

Obstojí v kontexte európskej hudby.
Napísal okolo 40 symfónií, v ktorých cítiť vplyv Haydna.
Komponoval koncerty (pre kontrabas, čembalo, fagot, hoboj, harfu), komornú hudbu (divertimentá, kasácie, nokturná).
V sakrálnej tvorbe vytvoril vyše 50 chrámových diel, vrátane slávnostných omší.

Franz Paul (Xaver) Rigler

Bol klavírny virtuóz a významný pedagóg.
Pôsobil ako profesor hudby, zaoberal sa metodikou výučby.
Napísal učebnicu hry na klavír, spevu, generálneho basu, kontrapunktu a kompozície.

Tvorba

Vytvoril viaceré inštruktívne skladby pre klavír – tance, prelúdiá, sonáty, rondá, menuety.

Juraj Družecký

Jeden z najnadanejších a najúspešnejších skladateľov svojej doby u nás.
Pôvodne vojenský hudobník – tympanista.
Pôsobil v službách grófa Draschkowitza v Bratislave, neskôr od roku 1808 ako dvorný hudobný riaditeľ uhorského palatína.

Tvorba

Písal cirkevnú aj svetskú hudbu, no mimoriadne cenná je komorná tvorba.
Známym prínosom sú Partity pre dychové nástroje, ktorých napísal niekoľko desiatok.

Heinrich Klein

Významný skladateľ klasicizmu pôsobiaci na Slovensku.
Jeho dielo Te Deum získalo ocenenie od pápeža Pia VIII.
V roku 1828 založil cirkevný hudobný spolok Kirchenmusikverein pri Dóme sv. Martina v Bratislave, čím významne ovplyvnil hudobný život a úroveň chrámovej hudby.