Gitara v priebehu času, typy gitár

Spoločenské vedy » Umenie

Autor: verca123
Typ práce: Referát
Dátum: 08.12.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 117 slov
Počet zobrazení: 2 909
Tlačení: 291
Uložení: 314
Gitara v priebehu času, typy gitár
 
Gitara v priebehu času
Začiatky :Historici veria, že histrória gitary začína v starovekom Blízkom východe. Medzi artefaktmi nájdených v Babylone boli sochy hudobníkov s nástrojmi trochu podobnými gitare(1900-1800 pred Kr.). Bližšie štúdie nástrojov zobrazených na hlinených doštičkách ukázali odlišnosť "tela" a "krku". Zadná strana bola nepochybne rovná. Spôsob akým bola upevnená zabraňoval akémukoľvek prehnutiu. Je zrejmé, že pravá ruka obsluhovala struny. Presné číslo strún nie je jasné, ale na hlinenej tabuľke sú nakreslené dve struny. Verzie nástroju podobného gitare bol zaznamenaný aj v Asýrii, Suse(starobylé mesto severne od Perzského zálivu, bolo hlavným mesto Perzskej ríše).

Egypt a Rím
:V ranných dobách bol jediným strunovým nástrojom v Egypte oblúkovitá harfa. Neskôr to bol "nástroj s krkom" so starostlivo vyznačenými pražcami, pravdepodobne vyrobenými z kovu. časom sa niektoré vlastnosti mohli skombinovať s neskoršími nástrojmi, ktoré mohli byť predchodcami nielen dnešných gitár ale všetkých strunových nástrojov.
Nástroj z Ríma (30 pred Kr.-400 po Kr.) bol už celý z dreva. Kožené telo bolo nahradené drevom na na ktorom bolo päť skupín malých otvorov (miesto dnešnej ozvučnice). Toto usporiadane pretrvalo až do 16. storočia. Nástroj nájdený v hrobke v Egypte mal priehlbiny po bokoch ktoré sa už podobali tým, aké poznáme na dnešných španielkach. Zadná strana už bola kompletne rovná namiesto toho, aby sa dotýkala prednej strany z vnútra.

Stredoveká Európa
:Zmienka o prvom známom Európskom strunovom nástroji, ktorý tu mohol mať svoje počiatky sa datuje späť do 3.storočia po Kr. Prieskum nástrojov tretieho storočia ukázal, že to mohol byť nástroj s guľatým telom zužujúcim sa do úzkeho krku. Tento nástroj bol používaný ešte mnoho rokov. Existujú popisy nástrojov datovaných z obdobia Karolínskej dynastie ktorá mohla byť Francúzska alebo Nemecká. Tento nástroj je hranatý, približne rovnaký dĺžkou ako jeho krk, a hlava bola iba akýmsi okrúhlym kúskom s kolíkmi kde boli upevnené struny. Na niektorých ilustráciach je kolíkov päť, na niektorých štyri. Na struny sa tu hrá prstami alebo trsátkom. Karolínsky nástroj si udržal svoju podobu do 14. storočia.
V tom čase spolu s Karolínskym typom začal vyvíjať iný nástroj. Zmenilo sa telo nástroja, jeho rovné strany boli teraz mierne obúkovité. Znázornenia možno dnes nájsť v mnohých anglických katedrálach. Podobné nálezy nachádzame aj vo Francúzskych a Španielskych katedrálach zo 14. storočia.

Guitarra Latina a Guitarra Morisca
:Boli medzi nimi isté rozdiely. Tá druhá bola prinesená Maurami z toho aj jej meno. Jej telo bolo oválne a malo vela ozvučnicových dier. Keď Arabi, vedúci svoje výbojné výpravy do Severnej Afriky a Španielska, prechádzali cez Egypt, mohli základné znaky tohoto tvaru preniesť do Západnej Európy. Je teda zrejmé, že prvé španielske gitary boli vyvinuté v Európe.  Guitarra Latina avšak mala inú prednosť-mala obúkovité boky a preto sa historici domnievajú, že prišla do Španielska z inej Európskej krajiny. Bol to práve tento typ gitary ktorý položil základy dnešných šesťstrunových tátošov.

Veľká obľúbenosť gitary môže byť prisudzovaná kočovným národom trubadúrov. Gitara pravdepodobne prišla do Španielska z provincie zvanej Katalánsko pri cestovaní týchto kočovníkov. Trubadúri rozvinuli gitaru vo všeobecnom smere a podnetili jej rozširovanie po celom kontinente.
Informácie o pôvode gitary a jej vývoji spred stredoveku boli čerpané najmä z krezieb, sôch a basreliéfov. Od stredoveku po dnes už máme hmotné nástroje ktoré pretrvali do dnes. Gitarám šestnásteho storočia pripisovali meno vihuela z časov Luisa Milana, Rizzio guitar z Francúzska a chitarra battente z Talianska. Zo Španielska sa priplietol iný nástroj – vihuela (viď obrázok). Pôvodne bola vihuela priraďovaná k malej štvor alebo päťstrunovej gitare. V tom istom čase uzrela svet šestnásteho storočia lutna (viď obrázok), ktorá sa stala obľúbeným nástrojom šľachty takmer po celej Európe. Španielsko bolo jasným príkladom. V tejto krajine boli lutny spájané s Maurami a ich krutovládou a preto sa ich Španieli moc nechytali. Páčila sa im hudba, ktorá bola pre ňu napísaná, avšak sa stále snažili nájsť iný nástroj na ktorom by mohla byť zahraná ako na lutne. Šľachta zmenila nástroj na populárnejšiu gitaru, ktorá mala štyri dvojité(dve rovnaké pod sebou) struny. Avšak táto gitara nemala schopnosť zahrať zložitejšiu, polyfónnu hudbu. Naviac začala gitarou opovrhovať i šľachta, keďže bola i nástrojom všedných ľudí. Pre odstránenie týchto mínusov boli gitare pridané ďalšie dve dvojité struny naladené rovnako ako predošlá šesť-strunová gitara s výnimkou tretej struny(G) ktorá bola naladená a pol tónu nižšie a až tento nástroj sa stal známy ako vihuela. V konečnej podobe bola vihuela gitara so šiestimi dvojitými strunami. Väčší typ bol o 10 cm dlhšia ako moderná gitara a hmatník mal dvanásť pražcov.

Prvé písomné zmienky o gitare pochádzajú zo 16. storočia. Jedným z prvých hráčov, ktorí publikovali svoje vedomosti bol Luis Milan narodeny v roku 1500. V 1535 vydal knihu s názvom Libro de Musica de Vihuela de Mano Intitulalo "El Maestro".  Posledná známa vihuela je zaznamenaná na rok 1700 a reprezentuje posledné fázy vývoja tohoto nástroja. Popularitu nástroja zdôrazňujú ešte stále existujúce skladby napísané práve preň. Hudba pre vihuelu bola písaná v tabulatúrach (systém, v ktorom každá priamka symbolizuje strunu). V Španielskych a Talianskych tabulatúrach prislúcha vrchná struna E spodnej priamke, zatiaľ čo vo Francúzsku a Anglicku to bolo naopak. Prvé publikované Španielske tabulatúry pre vihuelu vydal Luis de Milan v 1535., Luis de Naravaez v 1538. a Alonso de Mudarra v 1546. Kolekcia tabulatúr obsahuje posledné inštrumentálne kompozície v renesancii. Šestnáste storočie bolo zlatým vekom vihuely.
 
Štvorstrunová gitara :Štvorstrunová gitara k nám prišla z Egypta a podstúpila tu radikálne zmeny tvaru. Počet strún bol premenlivý, hovorilo sa o troj, štvor a päťstrunových gitarách. Avšak najväčšiu popularitu na konci stredoveku si získala štvorstrunová gitara. V 16. storočí boli pojmy ako chitarra a chitarino (Taliansko), guitarra (Španielsko), guitarre, guiterne (Francúzsko), a gyterne (Anglicko) priraďované nástroju s okrúhlym telom, ktorý sa vyvinul na mandolínu. Všetky štyri struny boli zdvojené vo väčšine Európy okrem Talianska, kde prvá struna(E) bola iba jedna a spôsob ladenia sa tiež odlišoval od Európskeho štandardu. V Španielsku používali dva spôsoby ladenia štvorstrunovej gitary. Prvý spôsob bol naladenie strún na G,D,F#,B. Toto ladenie bolo vhodnejšie pre staršie piesne a vy brnkávanie ako pre hudbu toho času. Staršie ladenie je totožné s naladením dnešných prvých štyroch strún.

Päťstrunová gitara :Ako už vieme, v stredoveku dominovali tri typy gitár: troj, štvor a päťstrunové. V pätnástom storočí si získala najväčšiu obľubu štvorstrunová(avšak každá struna bola dvojitá). V pätnástom storočí sa pozornosť obrátila na gitaru s piatimi dvojitými strunami. Prvá zmienka o päťstrunovej gitare je z Talianskej rytiny z 15. storočia. Nástroj samotný bol taký veľký ako jeho moderný druh. Telo bolo síce o trochu väčšie ako to dnešné, ale to vôbec nebránilo tomu, aby sa tento druh stal veľmi populárny. Päťstrunová gitara bola všeobecne známa ako chitarra battente[obrázok]. Bola charakteristická vydutou zadnou časťou[obrázok] namiesto klasických rovných. často bola dekorovaná a neskôr sa stala veľmi populárnou, čo dokazuje aj veľké množstvo malieb na ktorých je znázornená.
Akousi Francúzskou verziou chitarra battente sa stala Rizzio guitar. Je tiež dekorovaná, najčastejšie slonovinou, perleťou a ebonovým drevom.
V Španielsku bola najobsiahlejšia kniha o päťstrunovej gitare v roku 1586 v Barcelone. Napísal ju Juan Carlos Amat, obsahovala nové metódy hrania a menšie množstvo kompozícií pre nástroj.
V konečnom dôsledku bola päťstrunová gitara dôsledok vývoja štvorstrunovej gitary. Ladenie bolo A-D-G-H-E tak ako na piatich strunách dnešnej gitary. Tento nástroj emigroval z Talianska získal si popularitu v celej Európe 16. storočia.

Sedemnáste storočie :Podpora európskej šľachty gitare priniesla najskôr uznanie a potom mieru potreby. Počet skladateľov a zároveň hráčov a výrobcov narástol do ohromných rozmerov. Bolo známe, že samotný Francúzsky kráľ Luis XIV hral na gitaru a označil ho ako svoj obľúbený nástroj. Mal i dobrého učiteľa, jedného z najlepších vtedy známych gitaristov vo Francúzsku - Roberta de Visée. Významným skladateľom bol napríklad Jean Baptiste Lully - hral a skladal hudbu pre tento nástroj. Niektoré mená slávnych gitaristov Baroka vo Francúzsku bolo zaznamenaných a my sa o nich dnes dozvedáme. René Voboam reprezentoval to najlepšie z tvorcov gitár 17. storočia. Gitara z roku 1641, ktorú vyrobil je typickým príkladom zdobených gitár ktoré boli tej doby v móde.

Gitara v Taliansku :Gitara bola neodlúčiteľnou súčasťou života v Taliansku. Veľké množstvo hudobných majstrov a skladateľov počas baroka ukazovalo na to, že Taliansko bolo centrom gitarového sveta. Najdôležitejší faktor ktorý viedol gitaru k popularite a k obohacovaniu jej literatúry bolo predstavenie nového plucked (eng - hranie všetkých strún naraz) štýlu ktorý prišiel zo Španielska. Z tohoto dôvodu sa gitara v Taliansku volala chitarra spagnuola. Hranie na všetky struny nahradilo vybrnkávanie akordov čo dominovalo v 16. storočí v Taliansku. Táto technika bola prebraná z techniky, ktorou sa hrávalo na vihuelu. Keď raz Taliani použili termín chitarra spagnuola, postupne sa rozšíril a pretrval v našej rečia ako španielska gitara (španielka) až dodnes.
Takže koncom 17. storočia existovali už 2 techniky hry: brnkanie a plucked (vysvetlené vyššie). Plucking bolo vysvetlené vyjadrené i v tabularúrach. Brnkanie bolo zapisované špeciálnym spôsobom vynájdeným skladateľmi 16. a 17. storočia. Talianskych skladateľov 17. storočia bolo neúrekom

Osemnáste storočie :V 17. storočí bolo Taliansko bez debát centrom gitaristov a skladateľov a udržalo si toto postavenia až do konca storočia. Neskôr prišla výzva zo severu. Nemecko, kde mala gitara zlaté časy na začiatku 16. storočia, začala znova narastať popularita špecifickej hudby, a gitaristi so skladateľmi boli opäť konkurencie schopní Talianom.

Dvadsiate storočie a dnešok :Dnes je gitara veľmi rozšíreným nástrojom braným plnou vážnosťou. Rozšíreniu pomohli i masmédiá ako rádio, televízia, ... Nástroj má teraz skvelé podmienky pre rozširovanie po celom svete. Hudobníci teraz môžu cestovať po celom svete, čo prispieva k udržiavaniu istej hladiny popularity. I keď v poslednom čase sa do popredia dostávajú viac elektornické prvky hudby ako klasické nástroje, gitara si stále udržiava svoju mieru popularity a len tak skoro jej popularita ani neklesne.

Elektrická gitara:
Prvou elektrickou gitarou bola „Frying pan“ (panvica), ktorú zostrojili v roku 1931 hudobník George Beauchamp a inžinier Adolph Rickenbacker. Táto gitara vychádzala z malej havajskej gitary a svojimi kvalitami ešte mala veľmi ďaleko (aj vzhľadom k stavu vtedajšej elektrotechniky) od dnes bežných nástrojov, rozbehla však vývoj takýchto gitár u rôznych výrobcov nástrojov.Masové použitie elektrických gitár začalo v 50-tych rokoch, keď Američan Leo Fender rozbehol veľkosériovú výrobu týchto nástrojov. Dodnes sú populárne modely Telecaster (pôvodným názvom Broadcaster) a Stratocaster. V roku 1952 spoločnosť Gibson uviedla takisto dodnes vysoko cenený model, Les Paul.Nemožno zabudnúť na ďalší faktor vývoja elektrických gitár a to gitarové zosilňovače a reprosústavy, kde dodnes hrá prvé husle spoločnosť, ktorú založil Jim Marshall. Mnohí hudobníci čoskoro prišli na to, že pri presiahnutí maximálneho rozumného výkonu vtedy ešte elektrónkových zosilňovačov vzniká skreslenie so zaujímavým zvukom. To dalo príležitosť vzniku typicky rockovému zvuku elektrických gitár. Neskôr vznikli rozmanité zapojenia efektov, ktoré umožňujú dosiahnuť nepreberné množstvo farieb zvuku.V bývalom Česko-Slovensku bola známou značka elektrických gitár Jolana, tieto gitary spočiatku (50-te a 60-te roky) patrili medzi špičku (sú pomerne vyhľadávané medzi zberateľmi), neskôr však vplyvom reorganizácie výroby na typickú socialistickú fabriku kvalita upadla a dnes sú tieto gitary (hlavne kusy z 80-tych rokov) používané predovšetkým začínajúcimi mladými hudobníkmi, ktorí si predovšetkým z finančných dôvodov nemôžu alebo nechcú dovoliť kvalitnejšie nástroje. Asi najlepším modelom z tohto obdobia bola Jolana Diamant, ktorá bola nepríliš vernou kópiou gitary Gibson Les Paul.
 
Typy gitár v súčasnosti, Delenie
1.DELENIE

-Gitara, poväčšinou 6 strunová gitara, štandardne ladenie strun je E3A3D4G4B4E5(eng.)/eHGDAE(sk.) existujúju aj gitary stavané pre iné frekvenčné rozpätie – baritńové napríklad,dalšími bežnými prvkami sú bez pražcové gitary, gitary so skalopedmi na hmatníku, gitary s rezonátormi dnes už tiež bežné záležosti sú dvoj/troj...krké gitary každý krk má gitara na inú farbu tónu, ktorá je spôsobená napr. iným počtom strún (bežné 12), inou polohou a kombináciou snímačov,  opražcovaním. V súčasnosti sa dostávaju do popredia 7 strunové gitary, za posledný rok už aj 8 vošli do sériovej výroby napríklad firmy Ibanez. Všetky tieto  neštandardné typy vznikajú v súcasnosti poväčšinou na elektrických gitarách. -Basgitara, poväčšinou 4 strunová gitara, štandardné ladenie strún je  G2D2A1E1(eng.), je gitara s ladením o 2 oktávy nižším ako gitara. Veľmi bežné su aj 5 strunové.

2.DELENIE
-Akustická gitara , v súčasnosti  je populárna Elektro-akustická gitara je to akustická gitara snímaná či už piezo snímačom v kobylke alebo mikrofónom vo vnútri ozvučnice alebo kombináciiou týchto snímaní
  -Klasická gitara, zvaná „španielka“ (najpodstatnejší rozdiel : nylonové struny)
  -Jumbo a jeho rôzne variácie, zvané „akustika“ (kovové struny)
-Semi-akustická gitara, svojim zastretým zvukom použiváná najmä na jazz, ináč prezývaná aj lubová gitara
  -S elektromagnetickým snímačmi
  -Bez  elektromagnetických snímačov
-Elektrická gitara, v súčasnosti asi najpoplárnejšia, najbežnejšie analógové typy snímánia sú elektromagnetické snímače: jedno/dvoj-cievky po anglicky single coil/humbucker. Markantný rozdiel vo zvuku. Priblížene:  single coil je dynamickejší, rýchlejší,  viac šumí/brumí, má jasnejší zvuk, viac atribútu Presence ,ktorý je najmä o výškach  a kus o stredoch. Humbucker je takmerbez šumu, má hutnejší zvuk a v basoch, silnejší výstupový signál.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Umenie

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016