USA a Japonsko v 2. pol. 19. a zač. 20. stor

Spoločenské vedy » Dejepis

Autor: ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 06.04.2010
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 972 slov
Počet zobrazení: 7 237
Tlačení: 618
Uložení: 653
USA a Japonsko v 2. pol. 19. a zač. 20. stor.:
1. Vývoj v USA: Po vojne za nezávislosť v r. 1776-1783 sa 13 anglických kolónií síce politicky osamostatnilo, ale hospodársky ostali na Veľkej Británii ďalej závislé. Prejavovalo sa to napr. v dovozu hotových výrobkov. Noví a noví prisťahovalci túžili mať dostatok pôdy, to zapríčinilo osídlovanie stredných a západných častí dnešných USA. Malo teda v týchto rokoch americké poľnohospodárstvo extenzívny charakter. V severných častiach krajiny farmári pestovali hlavne pšenicu, na juhu zasa rástli bavlníkové plantáže. Nové územia získavala americká vláda cestou politickou (napr. v r. 1803 kúpila od Francúzska za 15 miliónov dolárov zvyšok Louisiany a v r. 1819 jej odstúpilo za 5 miliónov dolárov Španielsko Floridu), ale aj cestou vojenskou. Známe sú neustále boje s Indiánmi a v r. 1846-1847 vojna s Mexikom, v ktorej USA získalo Kaliforniu, Texas a Nové Mexiko. V polovine 19. stor. sa americkí osadníci dostali až k brehom Tichého oceánu. Západnú hranicu USA tak tvoril Tichý oceán, východnú Atlantik, severnú zhruba línia Veľkých jazier a južnú hranica s Mexikom. Územie USA sa za necelých 60 rokov 19. stor. ztrojnásobilo (v r. 1867 potom od cára Alexandra II. kúpili za 7,2 miliónov dolárov Aljašku). Ale v duchu doktríny antifederalistického prezidenta Jamesa Monroa (1817-1825), vyhlásenej v r. 1823, sa USA venovali iba americkému kontinentu (jeho doktrína sa dala vyjadriť slovami Amerika Američanom).
 Od prvej polovice 19. stor. sa začínal sever a juh USA odlišne vyvíjať po ekonomickej aj sociálnej stránke. Sever dával dôraz na farmársku individualitu a schopnosti. Zároveň s tým sa tu už od 30. rokov 19. stor. vyvíjal priemysel a hustá sieť železníc. Na juhu zasa vznikali obrovské plantáže postavené na práci čiernych otrokov a bol takmer bez priemyslu.

Ich plantáže sa rozširovali extenzívnym spôsobom hlavne expanziou na juhozápad, pričom sa vykynožovali Indiáni. Štát tak strácal ekonomickú súdržnosť. Vyspelejší a bohatší severania začali skupovávať lacnejšiu južanskú pôdu a potom ju s veľkým ziskom predávať. Južania sa týmto špekuláciam len ťažko bránili. Ich nenávisť bola umocnená novou prisťahovaleckou vlnou z 50.tych rokov. Rozhoreli sa nové vojny s Indiánmi a v Kalifornii začala v r. 1848 zlatá horúčka. K tomu všetkému sa pridávali aj tvrdé vnútropolitické spory vznikajúceho systému dvoch hlavných politických strán. Tento systém sa pomaly vytváral už na konci 18. stor., keď sa politici začali deliť na republikánov a federalistov. V 30.tych rokoch politickú scénu ovládli whigovia, vyznávajúci liberálny program, neskorší demokrati. Medzi nimi bolo možné nájsť predstavitelov severanských priemyselníkov aj južanských plantážnikov a je jasné, že na dennom poriadku boli stále rozpory. Vtedy v nej mali hlavné slovo južanskí plantážnici a otrokári. Sever sa bránil a vzniklé rozpory vyriešil tým, že v r. 1854 sa od strany oddelil a založil si stranu vlastnú s názvom republikánska. Jej príslušníkmi boli bývalí severanskí whigovia, často príslušníci bohatej priemyselnej buržoázie, ktorí si okrem iného prijali tento politický program: zrušiť otroctvo a južanskú pôdu zadarmo prideliť farmárom. Ale problém otrokárstva nebol len problémom vznikajúcich dvoch hlavných amerických politických strán.

Od 30.tych rokov rástol v severnej časti štátov odpor k otrokárstvu aj medzi prostým ľudom. Pretože chceli otroctvo úplne zrušiť, hovorilo sa im "abolicionisti" (abolition - zrušenie). Neostali len pri slovách, ale organizovali rôzne spolky a tajné spoločnosti, ktoré tzv. podzemnými železnicami realizovali úteky otrokov z juhu na sever. Medzi nimi vynikol virginský farmár John Brown (1800-1859), ktorý sa v r. 1859 pokúsil prepadnúť vojenskú stanicu v Harper°s Ferry, ukoristenými zbraňami otrokov ozbrojiť, vyvolať tak povstanie a získať pre nich slobodu. Bol ale chytený a v tom istom roku aj popravený. Za tejto spoločenskej situácie v r. 1860 stal americkým prezidentom republikán Abraham Lincoln (1809-1865). Južanskí demokratickí plantážnici ho ako prezidenta neuznali a začali sa od Štátov oddelovať. 11 takto oddelených južných štátov potom 18. februára 1861 vytvorilo vlastné súštátie s názvom "Konfederácia". Ustanovili si vlastnú vládu a zvolili si aj vlastného prezidenta, ktorým sa stal Jefferson Davis (1808-1889). Jeho hlavným mestom sa stal Richmond. Severným štátom sa začalo hovoriť "Únia". Tento vnútroštátny rozkol sa Lincoln snažil najskôr riešiť mierovou cestou. Lenže južania sa chopili zbraní a ich delá dňa 12. apríla 1861 napadli pevnosť Fort Sumter v charlestonskom prístave. Začala sa občianska vojna.

 Zpočiatku mali armády Konfederácie, ktoré viedol generál Robert Edward Lee (1807-1870) a Thomas Jackson, obrovské úspechy. Dvakrát dokonca ohrozili hlavné mesto Únie Washington. Armády Únie prekonávali hlbokú krízu. Mali slabé velenie a nie veľmi jasný cieľ vojny. Postavenie severanov zhoršovali aj rôzni priekupníci, ktorí na juh pašovali zbrane a na sever zasa bavlnu. Tento stav sa zmenil po 22. septembri 1862, kedy Lincoln zrušil otroctvo. Len čo sa to otroci dozvedeli, pridávali sa na stranu Únie a vnútorný stav Konfederácia začal dostávať povážlivé trhliny. Vojnové šťastie sa začalo obracať aj vďaka schopnejším veliteľom, keď vojakom Únie začal veliť generál Ulysses Grant (1822- 1885) a William Sherman (1820-1891). Úspechy severu umocnil fakt, že v r. 1863 vyšiel zákon o bezplatnom pridelovaní južanskej pôdy (každý, kdo prídel pôdy dostal, zaplatil len úradný poplatok a po 5 rokoch sa stal jej vlastníkom). Teraz už severanskí vojaci mali za čo bojovať (slavné víťazné bitky pri Gettysburgu či Chattanooge) a v apríli r. 1865 dobyli Richmond. Armáda konfederácie sa vzdala. Mier bol podpísaný 9. apríla 1865 v dedinke Appomattox a občianska vojna sa skončila. Lincolna ale 14. apríla 1865 v divadle zastrelili. Je to doteraz najväčšia vojna na americkom kontinente, v ktorej zahynulo 600 000 ľudí. Jej výsledkami bolo obnovenie politickej jednoty USA, prevaha severnej ekonomiky, zrušenie otroctva (černosi potom pracovali ako nádeníci) a bezplatné pridelovanie pôdy. Doteraz je táto vojna v živej pamäti Američanov - svedčia o tom piesne napr. Presleyho Love me tender (starý text Aura Lee), Buráky a pod.

 Po vojne v rokoch 1865 až 1877 začalo obdobie rekonštrukcie. Hlavným cieľom, ktorý sa aj podarilo splniť, bolo vyrovnanie ekonomickej úrovne juhu a severu. Na juhu sa začali stavať priemyselné podniky (hlavne textilného a ľahkého priemyslu) a veľmi rýchlo sa vytvoril jednotný trh. Jednoduché to ale nebolo, pretože juh stále odporoval a snažil sa presadiť protičernošské zákony (celoštátne bolo otroctvo zrušené 1. februára 1865 trinástym doplňkom k ústave). Sever sa k juhu choval ako k porazenej krajine. V r. 1866 založili mladíci z Pulaski v štáte Tennessee študentské bratstvo pomenované Ku-klux-klan. Akých zverstiev sa Ku-klux -klan dopustil, je všeobecne známe. V rokoch 1869-1877 bol prezidentom USA generál Ulysses Grant. Jeho obdobiu sa niekedy hovorí obdobie zrodenia moderných USA. V časoch jeho funkčného obdobia boli v r. 1872 ustanovené hranice medzi USA a Kanadou, ale tiež pokračovali boje s Indiánmi - 25. júna 1876 bol v bitke pri Little Big Hornu porazený generál George Custer (1839-1876).
 Po r. 1877 prebiehal v celej krajine búrlivý všeobecný hospodársky boom, ktorý trval až do konca 19. stor., bol to tzv. "zlatý vek" americkej histórie, ktorý vyniesol americký priemysel na prvé miesto na svete. Začalo sa využívať obrovské nerastné bohatstvo krajiny, napr. trust ropného magnáta Johna Rockefellera (1839-1937). Prudko sa rozvíjalo hutníctvo (oceliarsky trust bankára Johna Morgana: 1837-1913) a s ním spojené strojárstvo (U.S. Steel Corporation), v ktorom sa začínali uplatňovať nové technológie a metódy práce (napr. typizácia a normalizácia súčiastok či automatizácia pracovných procesov, pri ktorých robil daný robotník len ten istý úkon - tzv. taylorizmus). Robotník sa tak stal živou súčasťou stroja, čo nádherne zkritizoval v svojom filme Moderná doba Charlie Chaplin (1889-1977).

Takto vznikala prvá automatizovaná a sériová výroba na bežiacom páse, ktorú s veľkým úspechom zavádzal aj Andrew Carnegie (1835-1919) a Henry Ford (1863-1947), od r. 1903 prvý sériový výrobca automobilov. Je jasné, že tento boom mal aj tienisté stránky - predovšetkým kruté vykorisťovanie robotníkov. 1. mája 1886 prebiehal v Chicagu štrajk robotníkov za 8-hodinový pracovný čas. Neobišlo sa to bez incidentov, pri ktorých bolo 6 ľudí zastrelených. Od 1. mája 1890 sa potom všade na svete slávi Sviatok práce. V r. 1901 bola založená americká socialistická strana. S modernizáciou výroby išla ruku v ruke aj modernizácia dopravy, hlavne železničnej (už v r. 1869 bola dokončená transkontinentálna magistrála Union Pacific) a v r. 1914 sa dĺžka amerických železníc rovnala dĺžke železníc Veľkej Británie, Ruska, Nemecka a Francúzska dohromady! Rozvíjalo sa aj poľnohospodárstvo. Lincolnovým zákonom z r. 1863 bolo rozdelených asi 80 miliónov hektárov pôdy. Na nich pracovali farmári, ktorí svoju prácu z veľkej časti mechanizovali. Vo vnútornej politike sa striedali vlády republikánov a demokratov. Republikáni sa v svojej politike viacmenej držali konzervatívnych tradícií, snažili sa zdôrazniť nutnosť veľkých priemyselných komplexov a moc federálnej vlády, demokrati dávali prednosť voľnému obchodu, prvkom liberalizmu a väčšej samostatnosti jednotlivých štátov. V zahraničnej politike sa USA držali politického testamentu svojho prvého prezidenta Georga Washingtona, ktorý bol publikovaný v septembri 1796.

Washington vtedy USA radil, aby sa vyhli "všetkým trvalým spojenectvám s akoukoľvek časťou sveta", preto nezasahovali do európskych záležitostí a venovali sa len postulátom doktríny prezidenta Monrea (pozri vyššie). Ale aj tak v r. 1898 anektovali Hawaii a neskôr aj Filipíny. Nemecko túto zahraničnú líniu USA (venovať sa len Amerike) poznalo, preto sa mohlo rozhodnúť pre európsku vojnu (1. svetová vojna).

2. Vývoj na Ďalekom Východe (Japonsko a Čína): V 2. pol. 19. stor. sa európske veľmoci aj USA snažili dostať do doposiaľ izolovaného feudálneho Japonska. V r. 1853 sa pred japonským hlavným mestom Edom objavil z poverenia USA kapitán Matthew Perry a žiadal otvorenie japonských prístavov. Šógun z rodu Tokugawa (šógun bol najvyšším štátnym úradníkom s právomocou dedičného vojenského zástupcu cisára s absolútnou mocou) tomuto tlaku ustúpil a pustil Európanov do Japonska. V roku 1868 sa mikadom (cisárom) stal pätnásťročný princ Mucuhito, ktorý vládol až do r. 1912 a ktorého hlavným mestom sa stalo Edo premenované na Tokio. Obdobiu jeho vlády sa hovorí "meidži" (osvietenské obdobie) a je plné buržoáznych reforiem, s ktorými ale nesúhlasila stará šľachta, často sa búrila a viedla občianske vojny. Cisár, považovaný za boha, ale zvíťazil, šógunát zrušil, tým ukončil tradičný japonský izolacionizmus a zaviedol éru osvietenského absolutizmu. V r. 1871 zlikvidoval feudálny lénny systém a zriadil prefektúry. Podľa pruského vzoru zreformoval a zmodernizoval armádu a tiež si odtiaľ vzal vzor pre svoju ústavu, nariadenú v r. 1889. Japonsko ostalo monarchiou, ale malo dvojkomorový parlament, keď do Hornej komory menoval poslancov cisár a do Dolnej mohlo poslancov voliť len 1% Japoncov. V r. 1872 bola otvorená prvá železnica, potom prudko rozkvital ľahký aj ťažký priemysel (napr. podnik Micubiši), vznikali prvé banky a rozvíjalo sa obchodné ľoďstvo, takže koncom 19. stor. bolo už Japonsko vysoko rozvinutým buržoáznym štátom. Veľmi aktívna bola aj zahraničná politika. Od r. 1875 ovládali Kurilské ostrovy a v r. 1895 porazili zaostalou Čínu. V r. 1900 pomáhali potlačiť čínske "boxerské" povstanie a začali sa považovať za vyvolencov Ďalekého Východu, ktorí ho majú právo ovládať. Zrodil sa tak japonský expanzionizmus, ktorý sa v rokoch 1904 -1905 prejavil v bojoch s Ruskom. Na začiatku 1. svetovej vojny boli na strane Dohody a okamžite obsadili nemecké územia, napr. Marshallove ostrovy.

Inak sa rozvíjala Čína. Tu za svojich synov vládla v rokoch 1875 až 1908 cisárovná regentka Cch°-si z mandžuskej dynastie Čching (táto dynastia bola pri moci od r. 1644). Cch°-si bola proti všetkým reformám a zakazovala modernizovať svoju krajinu. Európania sa tam dostávali aj tak. V r. 1895 prehrala Čína vojnu s Japonskom, v r. 1900 vyprovokovala proti cudzincom tzv. boxerské povstanie (povstalci mali v znaku zaťatú päsť), na jeho základe vypovedala cisárovná všetkých zahraničných diplomatov, ale Rusi povstanie potlačili a Čína musela zaplatiť obrovské vojnové náhrady. V r. 1908 cisárovná zomrela a posledným cisárom sa stal iba dvojročný Pchu-ji. 10. októbra 1911 ale vypukla revolúcia, dynastia Čching bola svrhnutá a 1. januára 1912 bola vyhlásená republika, keď prvým čínskym prezidentom sa stal Sunjatsen (1912-1924). (Pchu-ji žil až do r. 1924 v cisárskom paláci v Zakázanom meste, bol v rokoch 1932-1945 cisárom Mandžuska, po vojne až do r. 1959 v sovietskom aj čínskom väzení a potom robotníkom a súkromným historikom. Zomrel v r. 1967.)

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Spoločenské vedy » Dejepis

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.028 s.
Zavrieť reklamu