Vrcholný stredovek (12.-15. St.)

VRCHOLNÝ STREDOVEK (12.-15. ST.)
Poľnohospodárstvo zostalo i naďalej hlavným zamestnaním obyvateľstva. Klčovaním a obrábaním doteraz ladom ležiacej pôdy sa zväčšila rozloha ornej pôdy. Dokonalejšie obrábanie pôdy umožnil pluh, ktorý pôdu lepšie skypril ako predtým používaný hák a radlo. Zoraná pôda sa drvila bránami. Základom poľnohospodárstva bola tzv. úhorová sústava. Pôda vyčerpaná siatinou, oziminou a jarinou sa určitý čas nechala ležať ladom, aby sa v nej obnovili živiny. Z úhorovej sústavy sa vyvinulo trojpoľné hospodárenie. Pri ňom sa pravidelne každý rok striedali na poli ozimina, jarina a úhor. Úhor tiež poskytoval pašu pre dobytok, ktorý ho zároveň aj pohnojil. Okrem obilia sa pestoval ľan ako dôležitá surovina na výrobu plátna, tiež strukoviny a zelenina.

Chov dobytka bol obmedzený, pretože krmoviny sa ešte nepestovali. Stály nedostatok krmovín neumožňoval dobré prezimovanie dobytka. Pri zapriahnutí koňa sa začal používať drevený chomút, čím vzrástla ťažná sila koňa. Zaviedli sa aj železné podkovy, kktoré chránili kopytá pred poranením. To všetko uľahčovalo poľnohospodársku výrobu a umožnilo väčšiemu počtu ľudí venovať sa remeselnej výrobe.

Remeselníci najskôr vzrábali pre svojich pánov a pre najbližšie okolie. Neskôr sa usádzali na križovatkách ciest, pri brodoch a v podhradí, kde vznikali remeselnícke a trhové osady. Z týchto osád, ohradených neskôr kamennou hradbou, sa vyvinuli stredoveké mestá. Najvýznamnejšie boli mestá, ktoré ležali na hlavných obchodných cestách. Poznáme buď kráľovské mestá - vznikali na kráľovskej pôde, alebo poddanské mestá - vznikali na pôde cirkevných a svetských feudálov.

Obyvatelia kráľovských miest boli osobne slobodní a podliehali iba panovníkovi. Obyvatelia poddanských miest zostali poddanými, ale namiesto roboty odvádzali pánom poplatky a mimoriadne dávky. Niektoré hospodársky vyspelé mestá sa usilovali získať nezávislosť od feudálnej vrchnosti. Stredoveké mestá získavali rozličné hospodárske výsady: trhové právo,míľové právo, právo skladu, právo variť pivo. Mestá tak získali výhradné právo na remeselnú výrobu a obchod.Obyvateľstvo miest bolo rôznorodé. Jedinou plnoprávnou vrstvou bol mestský patriciát. Boli to kupci, ktorí bohatli najmä z obchodného podnikania. Ovládli hospodárstvo a politický život miest. Združovali sa do spolkov - gíld, aby chránili svoje záujmy.
 Druhú, oveľa početnejšiu vrstvu mestského obyvateľstva, tvorili remeselníci. Zoskupovali sa podľa jednotlivých remesiel do cechov. Cechy dohliadali na kvalitu, ceny a množstvo výrobkov, určovali výšku mzdy pre zamestnancov. Cech vznikol vtedy, keď v meste boli aspoň traja remeselníci jednej a tej istej živnosti. Členstvo v cechu znamenalo veľké povinnosti, ale aj veľké výhody. V meste, kde príslušný cech jestvoval, mali jeho členovia výlučné právo na predaj svojich výrobkov. Cech tvorili majstri, tovariši a učni. Plné práva mali v cechu iba majstri, spomedzi ktorých sa volili cechmajstri.

Tretiu, celkom bezprávnu vrstvu mestského obyvateľstva, tvorila mestská chudoba. Stredoveké mestá mali predovšetkým hospodársky význam, pretože umožnili rozvoj remesiel a obchodu a prispeli k rozšíreniu peňažníctva.Penažné vzťahy prenikali z mesta na dedinu, čo sa prejavovalo penažnou formou feudálnej renty. Mestské hradby poskytovali obyvateľom ochranu. V mestách sa budovali školy, nemocnice a rozvíjala sa kultúra.

Križiacke výpravy
 V 11. storočí seldžuckí Turci vtrhli do krajín Blízkeho východu. Ovládli tiež Palestínu a Jeruzalem, kde poôsobil Ježiš Kristus, zakladateľ kresťanského náboženstva. Pápež Urban II. zvolal cirkevný koncil do Clernmontu r. 1095, na ktorom vyzval veriacich do boja proti Turkom. Pápežova výzva mala veľké ohlas. Križiackych výprav sa zúčastnili príslušníci všetkých vrstiev. Chudobní poddaní dúfali, že sa vo svätej zemi (v Palestíne) obohatia a yískajú slobodu. Drobní feudáli, ktorí pociťovali nedostatok pôdy, tiež túžili po koristi. Talianske mestá Benátky a Janov chceli obnoviť obchod s východom, ktorý prerušili Turci.

Križiacke výpravy trvali takmer dve storočia (1095-1290). Prvá križiacka výprava sa uskutočnila v roku 1096. Tvorili ju roľníci z Francúzska a Nemecka. Nemali so sebou žiadne zásoby, preto cestou lúpili a vraždili. Do Carihradu prišli iba zvyšky, ktoré Turci rozprášili. V tom istom roku sa uskutočnila i križiacka výprava feudálov. Križiaci v roku 1099 oslobodili Jeruzalem. Na dobytom území vzniklo jeruzalemské kráľovstvo a niekoľko menších štátikov. Na ochranu križiackych dŕžav boli zriadené rytierske rády (rád templárov, rád johanitov, rád nemeckých rytierov). Tieto rády mali veľké majetky na Východe a boli priamo podriadené pápežovi.

Po čase Turci opäť dobyli Palestínu. O znovudobytie Jeruzalema sa márne pokúšali ďalšie križiacke výpravy. Štvrtá výprava v roku 1204 ukázala pravý cieľ križiackych výprav. Križiaci dobyli Carihrad a rozdelili si Byzantské územie.
 Križiacke výpravy po vojenskej stránke skončili neúspešne. Najväčší zisk z križiackych výprav mali talianske mestá Benátky a Janov. Cirkev síce nezískala prestíž na Východe, ale sa obohatila majetkami po padlých križiakoch a obchodom. Pápež si upevnil svoje postavenie nad cisárskou mocou. Pre európskych roľníkov križiacke výpravy priniesli znevoľnenie, nové dane a rôzne povinnosti. Počas križiackych výprav poznali Európania nové plodiny (ryža, citróny), oboznámili sa s novými textilnými tkaninami (hodváb, bavlna), s metódami farbenia látok, s technikou výroby a pod.