Karl Raymund Popper

Karl Raymund Popper /1902- 1994/
Popper je jeden z filozofov, ktorých označujeme aj ako postpozitivizmus, resp. štvrtá fáza pozitivizmu, ale je to veľmi voľné označenie. Už nejde o nejakú školu, skôr je to vágny termín dejín filozofie. Niektorí jeho filozofiu označujú ako kritický racionalizmus. Jeho hlavné diela sú Logika vedeckého výskumu, Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia a Bieda historicizmu.
Popper mal najvýznamnejší príspevok zrejme do filozofie vedy, potom do sociálnej filozofie. Jeho veľmi významným príspevkom je najmä teória falzifikácie. Každé zvýšenie zrozumiteľnosti je samo o sebe intelektuálne cenné, zvýšenie exaktnosti má pragmatickú hodnotu ako prostriedok pre dosiahnutie určitého cieľa. Nie je pravda, že prírodné vedy sú iba induktívne.

V tomto zmysle musí filozofia vyvrátiť tento omyl. Veda musí zasa vyjadriť rozdiel medzi vedou a pseudovedou. A tu je základný kameň úrazu. Veda si vyberá buď overiteľnosť alebo falzifikovateľnosť. Tým pádom by sa mohla indukcia obísť! Kým overiteľnosť je záver induktívny- pýtam sa či je to pravda a zrovnávam to so skutočnosťou, falzifikácia je niečo iné. Pýta sa- je táto hypotéza falošná. A pokúša sa ju vyvrátiť. Vyvrátiť ju čisto dedukciou. A pokiaľ sa táto hypotéza nedá falzifikovať, vtedy obstojí. Aj pokiaľ tieto teórie nedokážeme falzifikovať, zostanú stále navždy teóriami. Preto hovoríme, že veda je sieť hypotéz, tkanivo domnienok. Tieto teórie si nenárokujú pravdivosť. No môžeme zdôvodniť, prečo si ich vyberáme pred konkurenčnými teóriami. Vedecký pokrok nespočíva iba v akumulácii poznatkov, ale aj vo vylúčení menej podarených teórií a ich nahrádzaní lepšími. Tie lepšie teórie sú tie, ktoré je ťažšie vyvrátiť. Nová metóda je kritická metóda, preto to niektorí nazývajú kritický racionalizmus. V podstate je tento názor kritikou logického pozitivizmu /Russell/. Popper sa zaoberal aj filozofickým vyhodnocovaním fyziky. Z tohto hľadiska je príznačné, že priaznivo ocenil pozdného Einsteina, že prestal zotrvávať na pozícii pozitivizmu, čo sa prejavilo najmä v posledných rokoch Einsteinovej práce.

Vplyvná je aj Popperova predstava troch svetov. Svet fyzikálnych objektov alebo vecí nazval Popper prvým svetom. Svet subjektívnych skúseností- mentálne stavy, svet mysle. Vnútri mentálnych stavov sú isté logické obsahy, isté ich jadro, tá vlastná myšlienka. To je svet logiky a logickej sémantiky, svet 3. Gotlob Frege ho nazýva tretia ríša. Svet 3 je rovnako reálny ako svet 1. Veci jestvujú rovnako ako logické vzťahy a objekty logickej sémantiky. Medzi nimi leží práve svet 2. A v ňom na seba pôsobia tieto svety, jednotka na trojku v dvojke. Toľko k teórii troch svetov.

Ďalšou významnou oblasťou Popperovej filozofie je jeho sociálna filozofia. Historicizmus nazýva Popper také filozofické presvedčenie, podľa ktorého je možné poznať základné zákony historického vývoja, a z toho potom robiť určitú prognostiku do budúceho vývoja. V dejinách rozhoduje zákon dialektiky, vôľa božia, vyvolená rasa etc., aj o tomto je historicizmus. Typickým predstaviteľom je Marx a Hegel, ako aj Platón. Proti tomu Popper bojuje. Akákoľvek snaha vybudovať raj na zemi nutne plodí veľké obmedzovanie aspoň nejakej skupiny spoločnosti a plodí násilie. Tejto utópie by sme sa mali vzdať a skôr by sme sa mali usilovať pomáhať tým, ktorí sú okolo než celému ľudstvu vo forme reformovania systému.

Popper je v tomto liberalista. Chce aby nebol podľa možností nikto nútený k niečomu v zmysle nejakej ideológie. Otvorená spoločnosť, kde každý robí čokoľvek, pokiaľ neohrozí niekoho iného je to najlepšie usporiadanie spoločnosti, v zmysle boja proti sebe bojujúcich ideológií. Nie je to založené v podstate na ideológii a tak je to neutrálny základ pre fungovanie spoločnosti.