Romantický sen

Romantický sen 

Slnko v ten deň ani oka neprivrelo, tak bolo nádherne a teplo na letnej lúke. Ležala som vo vysokej tráve a okolo mňa sa hmýrilo plno chrobákov, motýľov či múch. Všade bolo ticho, také neopísateľné aké si človek nedokáže ani len predstaviť. Bol však počuť smutný nárek svrčkov, ktorí istotne blúdili v húštinách.

Nečakane mi však slnko ako keby dávalo signály na nedostatok pitného režimu, tak som sa chtiac- nechtiac postavila a vybrala čistú chladenú minerálku z tašky, ktorá ležala neďaleko mňa. Pri prvom dúšku osvieženia som ho uvidela. Stál na skalnatom kopci a mne sa pred očami zjavil ako nejaký anjel. Bol vyššej postavy, a z diaľky bolo vidieť jeho kučeravé dlhé vlasy.

Svojim pohľadom mi ako keby naznačoval aby som si ho všimla. Ja však s flegmatickou a pesimistickou myšlienkou o láske a mužoch som si ľahla späť do trávy kde som si ju udupala predtým na pohodlné ležanie. Znova nastalo to ticho, ktoré ma sprevádzalo po celý čas. Slnko na mňa pálilo a ja som sa dostávala do neznámeho sna, keď tu zrazu sa ozval ten anjelský hlas. Otvorila som oči a sama som neverila, že niekto ako on môže existovať. Mal tmavé oči a jeho pleť bola sťa letný vánok.

Pozrel svojimi očami do mojich prekvapených, ale zároveň potešený ch očí a opýtal si kúsok vody. Bez jediného mihnutia oka som mu ju podala. Sama neviem prečo som to urobila. Veď bol cudzí a ja som ho nikdy predtým nevidela. Mala som chuť utiecť, ale aj ostať. Bála som sa. Čo sa bude diať ďalej? Neznámy muž dopil poslednú kvapku vody, usmial sa na mňa a vrúcne poďakoval. Podal mi fľašu a odišiel. Nechápala som čo sa vôbec stalo.

Sníva sa mi to, alebo je to pravda? S rozrušením som si opäť ľahla do trávy a zatvorila oči. Pred očami sa mi vynárali črty neznámeho muža, ktorý prinútil moju hlavu rozmýšľať. Hodiny i ubiehali a slnku a chcelo čoraz menej na mňa hriať, tak som si vzala svoje veci a pobrala sa smerom domov. Ako som tak kráčala a hľadala cestu vo vysokej tráve, dostalo sa mi pod nohy niečo, čo veľmi skríklo. Zastala som a zistila, že je to on. Neznámy muž.

Pozrel na mňa a pozdravil sa. Ostala som ako obarená vodou. S otvorenými ústami som hľadela mňa jeho neopísateľnú jednoduchosť. Po konečnom prebudení som vydala zo seba jediný hlások, ktorý naznačoval pozdrav. Odrazu ma prizval sadnúť si k nemu. Ja bez jediného slovka som už sedela na jeho rozprestretej deke. Predstavil sa mi ako Lukáš. Podala som mu ruku a povedala svoje meno. Začali sme sa rozprávať a zo mňa opadla všetka tréma a strach.

Bolo to krásne poobedie a nikdy by som neuverila, že existuje muž, ktorý vidí celý svet ako ja. Naše záujmy či postoje sa úplne zhodovali. Bola som taká zaujatá naším rozhovorom, že som vôbec nemala ani poňatie o čase. Pozrela som sa na mobil a so sklamaním som musela vstať a utekať domov. Lukáš nestihol ani pozdraviť a ja som už bola na konci lúky. Kričal za mnou, no ja som ho vôbec nepočula. Po príchode domov som stále rozmýšľala a snívala o ďalších rozhovoroch s Lukášom.

Na druhý deň ma to nejako všetko prešlo až do chvíle, kým som ho znova neuvidela na lúke. Sedel tam sám v ruke mal akýsi zošit a pero.  Podišla som k nemu a on s radosťou vstal a požiadal aby som mu robila spoločnosť aj v dnešný deň. Najprv som nechcela, no niečo ma premohlo, tak som pri ňom ostala. Znovu sme sa spoločne rozprávali, až nám hodiny ubiehali. Celé hodiny sme sa rozprávali o svojich zážitkoch, životoch či snoch.

Neviem ako sa to mohlo stať, ale začalo sa to opakovať deň po dňu. Už to neboli len náhodné stretnutia, ale vzájomná dohoda. Každé ráno som vstávala s myšlienkou, že dnes ho opäť uvidím .Ako sme tak jedno poobedie ležali a rozprávali sa na danú tému, rozpútalo sa medzi nami ticho. Lukáš si sadol na deku a pozeral na okolité kvety, na ktoré pilne sadali a zbierali peľ včely.

Nechápavo som sa posadila vedľa neho, no slovko zo mňa nevyšlo. Pozrela som naňho a on sa pozrel na mňa. Vtedy sa mi stal ten najkrajší zážitok môjho doteraz prežitého života. Naše pery sa spojili a ja som ochutnala sladkosť jeho bozku. Bola som ako očarená a zakliata. Nedokázala som urobiť čo len nejakú mimiku tváre. Pozrel na mňa, usmial sa a povedal mi, že ma potrebuje stále viac a viac.

Ja som však bola v takom prekvapení, že som sama nechápala o čo vlastne ide. Pozrel na mňa ešte raz a zo mňa vtedy vyšlo pre mňa nepredstaviteľné a nepochopiteľné slovo ľúbim ťa. Pobozkal ma ešte raz a to slovo mi opätoval. Myslela som si, že som v siedmom nebi. Sama som neverila, že láska existuje a mne sa dokonca ju podarilo získať.

Všade som ohlasovala, že je krásne mať niekoho vedľa seba, s kým sa vieš porozprávať aj o tých menej dôležitejších veciach. Všetko vyzeralo tak nádherne, kým mi nezačal zvoniť budík a ja som rozbehla svoj každodenný život s myšlienkou, že láska neexistuje a muži sa s ňou vôbec nespájajú, pokiaľ som ho nestretla a ...