Analýza odvetvia a konkurencie v oblasti masmédií
Autor: mata
Typ práce: Referát
Typ práce: Referát
Dátum: 02.01.2010
Jazyk:
Jazyk:
Rozsah: 2 818 slov
Počet zobrazení: 5 005
Počet zobrazení: 5 005
Tlačení: 497
Uložení: 515
Uložení: 515
Analýza odvetvia a konkurencie v oblasti masmédií
Úspešná existencia podniku na trhu je závislá na jeho poznaní všetkých konkurentov a neustálej snahe uspokojiť potreby zákazníkov lepšie než to robí konkurencia. Konkurenčné prostredie má veľký význam, pretože pod jeho tlakom sa podniky
• usilujú o zníženie svojich nákladov na výrobu a predaj,
• snažia sa zdokonaľovať svoje výrobky a úpopdmienky ich použitia,
• dosiahnuté efekty využívajú predovšetkým na zvýšenie svojich obchodných obratov,
• sú ochotné deliť sa s odberateľmi o výsledky, ktoré boli dosiahnuté znížením jednotlivých nákladových položiek.
Rozoznávame dva základné typy konkurenčných aktivít:
• Komoditná konkurencia je konkurencia medzi dodávateľmi rovnakého druhu tovaru. (Napr. kiná - videopožičovne - káblová televízia)
• Substitučná konkurencia vzniká medzi dodávateľmi tovaru z rôznych odvetví, ktorý je však určený jednému okruhu spotrebiteľov. Môže ísť o rôzne produkty, slúžiace rovnakému účelu, snahu o zmenu spotrebných návykov v prospech vlastných výrobkov, inovácie uspokojujúce súčasné potreby na vyššej úrovni.
Pri získavaní informácií a ich následnej analýze je nutné zaoberať sa predovšetkým analýzou a prognózami
• štruktúry trhu
• možnosťami a bariérami vstupu na trh
• stupňom koncentrácie zákazníkov
• preferenčnými hodnotami a nákupným správaním zákazníkov
• cenovou úrovňou konkurenčných výrobkov
• silou konkurenčných firiem
• cenovou dostupnosťou materiálových vstupov
• úrovňou pracovných síl
• distribučnými kanálmi, - integračnými možnosťami firmy atď.
Zvláštnu rolu, popri analýze nákupného správania zákazníkov, ktorá je predovšetkým oblasťou hlbších marketingových analýz, tu hrá analýza konkurencie, ale aj analýza možností spolupráce na trhu ako alternatívne cesty konkurencie.
Pri hodnotení konkurencie je potrebné stále mať na zreteli, že konkurencia znamená oveľa viac než rivalitu vo vnútri daného odvetvia, ale aj ďalšie vzťahy ako je možnosť vstupu nových konkurentov na trh, neustále sa zvyšujúce sila spojených dodávateľov, ale aj odberateľov a distribútorov a v neposlednom rade aj substitučné výrobky.
Pri analýze konkurencie preto treba zamerať pozornosť predovšetkým na:
• Existujúcu konkurenciu
• Potenciálny vstup novej konkurencie
• Silu dodávateľov a odberateľov - hrozba integrácie
• Substitučné výrobky
• Spoluprácu ako alternatívnu cestu konkurencie.
Spolupráca - alternatívna cesta konkurencie
Napriek tomu, že konkurencia sa neustále prehlbuje a formy konkurencie sa stávajú čoraz viac zložitejšie a rozmanitejšie, asi od 90. rokov sa začína prejavovať viac aj alternatívna cesta spolupráce vo forme formálnych aj neformálnych partnertsiev firiem.
Spolupráca a partnerstvo firiem prináša rad výhod od prístupu na nové trhy, získanie možnosti nových distribučných ciest, cez skvalitnenie procesu inovácií a jeho skrátenie až po zlepšenie kvality aj kvantity informácií o reakciách trhu.
Oblasť masmédií
Tu sa musíme spoľahnúť na vlastný rozum. Možno stojí zato spomenúť fúzie (čítaj likvidácie) celoštátnych denníkov, akými boli napr. Práca, politické pokusy typu Nový deň a pod.
Z televíznej oblasti škandály okolo TV NOVA/JOJ – zastavenie vysielania Novy v slovenských káblových rozvodoch, jej opätovné zavedenie na čierno a znovu zastavenie. Btw: oficiálnym dôvodom na zastavenie vysielania Novy na Slovensku boli licenčné podmienky distribučných spoločností, ktoré predávajú do vysielania filmy. V skutočnosti bolo treba prečistiť slovenský trh, na ktorom mala Nova veľký podiel a vypratať miesto pre JOJku. Nova mala v káblovke vysokú sledovanosť a hlavne keď ešte u nás nesmela byť reklama na alkohol, tak to využívali domáce spoločnosti a umiestňovali túto reklamu na Nove. Podobne sa cezhraničná spolupráca uplatňovala pri týždenníkoch, ktoré boli tlačené v Česku, aby tak neprišli o príjmy z alkoholovej a tabakovej reklamy. Treba však uviesť, že týmto praktikám je vďaka úpravám v zákonoch, už dávnejšie koniec.
Z reklamného hľadiska a konkurencie sú zaujímavé lokálne rádia a TV, siete regionálnych rádií predávajúce reklamu atď. Príslušnú omáčku si vymyslite.
Charakteristika masmediálneho prostredia (japonský model)
Nasledujúce state sú určené už len skalným priaznivom Ivantyšyna a jeho prednášok:
ORGANIZÁCIA JAPONSKÝCH NOVÍN
Redakcie sú si navzájom veľmi podobné. Na prvom a druhom poschodí v blízkosti vchodu sú odbytové, reklamné a v niektorých denníkoch kultúrne oddelenia. Oddelenie pre zhromažďovanie správ je v srdci budovy na treťom poschodí. Tam, ako aj na druhom poschodí, sú sadziarne, kde sa (v r. 1972) z rukopisov dierujú dierne štítky pre vysokorýchlostné sádzacie stroje. Odtiaľ idú platne do tlačového lisu, ktorý sa nachádza v prízemí alebo v suteréne. Noviny sa viažu a prenášajú do pristavených nákladných áut. Autori úvodníkov a redakční pracovníci ako aj riadiaci pracovníci sa nachádzajú na najvyšších poschodiach budovy.
Rozdelenie útvarov v rámci redakcie celoštátneho denníka
________________________________________________________
Zber informácií Správa
Tlač Účtovníctvo
Reklama Kultúrne činnosti
Odbyt Miestnosť redaktorov
Publikácie Iné
________________________________________________________
Oddelenie pre kultúrne činnosti má na starosti kultúrne výmeny (výstavy, koncerty apod.), ktoré celonárodné denníky podporujú.
Dvoma hlavnými zdrojmi príjmov pre noviny sú reklama a predplatné. Až do roku 1963 predstavovalo predplatné hlavný zdroj úpríjmov. V súčasnosti vedie reklama, vzťah je však pomerne vyrovnaný. Napr. v prípade Asahi - reklama - 54,9 %, predplatné - 45,1 %.
Štruktúra čitateľov sa dôkladne skúma. Pre jednotlivé noviny sa mierne odlišuje. Nippon Keizai má o niečo vyššie percento čitateľov so slobodným povolanímnež ostatné noviny. Najväčšiu časť čitateľov Asahi tvoria administratívni pracovníci a
Sankei priťahuje najvyššie percento manuálnych pracovníkov.
Existujú aj geografické rozdiely. Denník Yomiuri sa slabo predáva v oblasti Nagoya, pretože na tomto trhu je len krátko, ale má silnú pozíciu v centre Tokia, pravdepodobne preto, že je tu sídlo jeho baseballového mužstva. Asahi má najsilnejšiu pozíciu v tokijskjých predmestských štvrtiach. Sankei sa darí v Osake. Rozdiely sú však menej dôležité ako podobnosti. Všetky noviny sa v celej krajine snažia pritiahnuť rovnaké publikum.
Prax donášky novín do domu v Japonsku znamená, že noviny nie sú odkázané na senzačné správy, čo je tendencia novín, ktoré sa väčšinou predávajú na ulici. Predplatné sa platí raz za mesiac, noviny teda nemajú bezvýhradne pozorné publikum. Väčšina čitateľov však zostáva verná jednému titulu. Redakcie neprestajne verifikujú svoju politiku a ich činnosť štvrťročne hodnotí revízne oddelenie pre sledovanie nákladu. Úspešné postupy sa rýchlo imitujú. Neúspech znamená prudký pád. Redakcie inovujú, ale veľmi opatrne. Nikto sa príliš nevzďaľuje od ostatných. Počet odberateľov sa veľmi nemení, ak všetky noviny vyzerajú rovnako. Vládne stagnácia.
Japonsko však nie je jedinou krajinou, v ktorej sú prvky masmédií navzájom podobajú. Napokon aj u nás sme často svedkami vzájomného napodobňovania rôznych inovácií v médiách.
Základná štruktúra redakcií sa vytvorila približne v tridsiatych rokoch a odvtedy sa veľmi nemenila.
Politické oddelenie je zodpovedné za vnútornú a štátnu politiku. Jeho reportéri prinášajú správy z ministerstiev, veľvyslanectiev, politických strán, parlamentu, úradu predsedu vlády a z kabinetu.
Ekonomické oddelenie informuje o bankách, podnikoch, burze, priemysle a ekonomických činnostiach vlády.
Oddelenie pre správy zo zahraničia prináša informácie od zahraničných korešpondentov a prekladá správy zahraničných spravodajských kancelárií alebo články zo zahraničných novín. Tieto tri redakcie sú súhrnne známe pod menom "úderná skupina".
Športové oddelenie, vedecké oddelenie a fotografické oddelenie netreba bližšie charaktrizovať.
Oddelenie pre ženy pokrýva činnosti, ktoré sa zam,eriavajú na domácnosť.
Kultúrne oddelenie má na starosti vzdelávanie, divadlo, film a ďalšie formy zábavy. V niektorých novinách je rubrika pre ženy a rubrika pre kultúru zjednotená, inde je kultúra kombinovaná s rubrikou o vede.
Spoločenské oddelenie je porovnateľné s redakciou miestnych správ v amerických novinách. Zaoberá sa činnosťou polície, súdov, nehodami, incidentmi a takmer všetkým, čo nespadá pod iné oddelenie.. Spoločenská redakcia má najväčšiu skupinu reportérov. Tieto redakcie tvoria tzv. "mäkkú skupinu".
Celoštátne noviny si vyžadujú osobitné zariadenia. Regionálna redakcia má na starosti získavanie správ z pobočiek. Telegrafné oddelenie má zodpovednosť za prenášanie správ napísaných v Tokiu do ostatných vydavateľských centier. Väčšina celoštátnych denníkov má štyri vydavateľské strediská. ASAHI má napr. centrá v Tokiu, Nagoye, Osake a Kita Kyushu. Oddelenie interných komunikácií dostáva od ostatných vydavateľských stredísk požiadavky a píše novinové články, ktoré majú "tokijského ducha", ale píšu o otázkach miestneho záujmu.
Rozhlasové a televízne redakcie pripravujú a vysielajú správy televíznym a rozhlasovým staniciam, ktoré patria novinám. Hospodárske oddelenie zohráva rovnakú úlohu ako archív s materiálmi o žijúcich významných osobnostiach v amerických novinách. Korektori v japonských novinách sa od korektorov v amerických novinách údajne líšia tým, že sú bystrozrakí a presní. Tlačové chyby sú zriedkavé.
Oddelenie obsahovej analýzy porovnáva články uverejnené vo vlastných novinách s článkami konkurenčných novín. Každé ráno sa zhromažďujú vedúci jednotlivých redakcií, ktorí si vypočujú jeho verdikt.
Niektorých redaktorov možno ťažko zaradiť do konkrétnej rdakcie, pretože sa venujú špeciálnym témam. Iní sa stávajú autormi redakčných článkov.
Oddelenie pre technickú prípravu preberá články od ostatných oddelení, hodnotí ich podľa dôležitosti, rozhoduje o ichj rozmiestnení a píše vedľajšie a hlavné titulky. Bežné problémy rieši administratívne oddelenie. Nad všetkými týmito operáciami dohliada šéfredaktor. Ten sa stretáva s riaditeľmi, majiteľmi a poradcami novín a reprezentuje noviny vo vzťahu k ostatným novinám a k okolitému svetu. Má troch alebo štyroch námestníkov, z ktorých jeden má vždy službu.
PRÁCA REPORTÉRA
Pracovná dráhe reportéra sleduje pevne stanovený kurz. Do novín sa dostáva po prijímacej skúške po absolvovaní vysokej školy, obyčajne niektorej z najlepších univerzít. Najprv pracuje vo vidieckej pobočke, kde sa tri až päť rokov učí svojmu remeslu, rozvíja svoje záujmy a dokazuje svoje schopnosti. Ak je sľubný, zavolajú ho do Tokia, kde je pridelený do niektorej redakcie. Je veľmi pravdepodobné, že v tejto redakcii zostane počas celej svojej reportérskej praxe. Každá redakcia má svoj stereotyp. O politickom reportérovi sa predpokladá, že bude ako politici, o ktorých píše. O ekonomickom reportérovi sa predpokladá, že je dobre oblečený a má džentlmenské správanie. Spoločenský reportér má byť zasa drzý, ale pritom má mať vysoko vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Reportér pre zahraničné udalosti má mať zasa akademický prístup. Redakcie sú však organizované všetky rovnako. Na ich čele stojí šéfredaktor alebo vedúci oddelenia. Zástupcovia šéfredaktorov, ktorí sa označujú anglickým výrazom "desk" (redaktor), redakciu vedú. Pod nimi stoja reportéri, z ktorých niektorí pracujú vo vlastnej redakčnej kancelárii, zatiaľ čo iní pracujú mimo, buď v kluboch zriadených pri ministerstvách, alebo ako "potulní reportéri". Niektoré ministerské kluby majú z daných novín viac reportérov - v takom prípade je jeden vybraný pre funkciu kapitána. Počet reportérov v jednej redakcii sa pohybuje od niekoľkých (v prípade redakcie vedy) až po vyše stovky (v prípade spoločenskej redakcie).
Prvou úlohou nového reportéra v politickej redakcii bude pravdepodobne práca v osemčlennom tíme (v prípade ASAHI), ktorý má na starosti sledovať ministerského predsedu. Reportér prichádza do rezidencie tohoto činiteľa zavčasu ráno, kde striehne na osoby, ktoré sa objavia ráno. Po celý deň sleduje ministerského predsedu, kým tento večer nezostane vo svojom dome. Po dvoch rokoch šéfredaktor politickej redakcie presunie reportérov na iné miesto. Po tomto čase reportér pravdepodobne začne pokrývať jednu z politických strán. Pri ďalšom presune môže byť reportér pridelený Ministerstvu zahraničných vecí alebo inam. V priebehu ďalších asi dvanástich rokov prejde reportér postupne jednotlivými miestami, ktoré sa vyskytujú v jeho redakcii. Ku koncu tohoto obdobia sa stáva kapitánom jedného z väčších tímov alebo zástupcom šéfredaktora. Keď dosiahne reportér vek štyridsiatich rokov, čaká ho zmena. Môže sa stať vedúcim redaktorom danej redakcie. Táto funkcia môže viesť k vymenovaniu za zástupcu hlavného šéfredaktora a to mu otvára cestu k zvoleniu za hlavného šéfredaktora novín. Ak má menej šťastia, môžu ho vymenovať za vedúceho redakcie v niektorom z vydavateľských stredísk. Odtiaľ sa môže vrátiť do funkcie zástupcu hlavného šéfredakltora, pričom ešte stále má šancu stať sa hlavným šéfredaktorom. Ak nemá šťastie, odchádza z redakcie a začne vykonávať administratívne práce v iných častiach denníka. Môže napr. dostať na starosť problémy pracovných vzťahov so sadzačmi, alebo nábor nových distributérov novín. Môže skončiť vo vydavateľstve kníh. Pravdepodobne už nebude písať. Administratívne funkcie bude vykonávať až kým nedosiahne vek päťdesiatich piatich rokov. Pred štyridsiatkou má teda len málo významnú konkurenciu, po štyridsiatke ho čaká zúrivá konkurencia na obsadenie jedného z obmedzeného počtu významnejších miest.
OD UDALOSTI K ČLÁNKU
Od reportérov sa očakáva, že sú schopní získať informácie, sformulovať prijateľné vety a dobre pracovať v tíme. Táto tretia schopnosť môže byť najdôležitejšia. Politická redakcia je malá - tvorí ju len asi štyridsať osôb. Každý z nich pozná ostatných pomerne dôverne. Každý rok sa dvaja-traja dostanú vyššie a rovnaký počet nastúpi odspodu. Tváre sa teda vymieňajú len postupne. Konkurencia by vniesla sociálne trenie, ktoré tu nie je namieste a preto po dlhé roky tí istí ľudia spolu pracujú a žijú.
Reportérske techniky si vyžadujú spoluprácu. Zahraniční korešpondenti sú jediní, čo podpisujú články svojím menom. Domáce články nie sú podpísané, pretože sú obyčajne výsledkom skupinovej spravodajskej práce. Priestoru je v japonských novinách málo, reportérov veľa. Preto sa prdpokladá, že na každom článku pracuje niekoľko reportérov. Píše ho jeden z nich, obvykle kapitán. Ostatní reportéri majú za úlohu poskytnúť mu informácie.
Skupinové spravodajské činnosti vedú k napísaniu takých článkov, aké by žiaden reportér nemohol napísať sám. Nie všetky reportáže sú výsledkom skupinového zberu informácií. Reportér sám múže napríklad napísať dobrý analytický materiál. Ak je reportáž vynikajúca, šéfredaktor za ňu poskytne finančnú odmenu. Peniaze však dostane celá redakcie, nie autor. Vedúci redakcie ich obyčajne dá k dispozícii a redakcia ich prepije. Aj cesta reportáže od autora po uverejnenie je skupinová. Repotrér odovzdá svoju reportáž zástupcovi šéfredaktora. Tento ako prvý vyhodnotí jej hodnotu pre noviny. Ak je príliš dlhá, skráti ju. Ak je príliš krátka, skombinuje ju s inými reportážami alebo s analýzou. Jeden exemplár reportáže ide do rozhlasovej a televíznej redakcie, ďalší do telegrafného oddelenia, odkiaľ sa odovzdáva ostatným vydavateľským strediskám, tretia kópia ide technickému redaktorovi. Ďalšie hodnotenie robí technický redaktor (umiestnenie v novinách, titulky, medzititulky, doplnenie fotografiami atď.).
Každé z ostatných vydavateľských stredísk dostane kópiu tokijskej reportáže. Každé vydavateľské stredisko robí vlastné nezávislé rozhodnutia.. Noviny sa v skutočnosti robia v štyroch variantoch. Úsudok každého vydavateľského strediska sa porovnáva s ostatnými. Do hry vstupujú ďalšie noviny. V priebehu dňa majú jednotlivé vydania uzávierku asi každých tridsať minút. Keď sa každé vydanie uverejní a distribuuje, ostatné noviny ho študujú. Jedny noviny môžu priniesť správu, ktorú iné noviny nemajú. Ak sa tak stane, vyšle sa reportér, aby túto medzeru zaplnil. Jedny noviny môžu fakty interpretovať inak ako druhé. V takom prípade príslušný reportér je vyzvaný, aby zdôvodnil svoje pozorovania. Jedny noviny môžu príbeh nafúknuť, iné mu zasa venujú len málo miesta. V obidvoch redakciách potom technické redakcie pravdepodobne urobia príslušné úpravy. Keď sa potom zverejňujú večerné vydania, prakticky všetky celkonárodné denníky vyzerajú skoro rovnako. Konkurencia je však napriek tomu prítomná. Výhradné správy sú veľmi význmamné, aj keď sa uverejnia len s predstihom jednej hodiny a vzhľadom na mesačné predplatné noviny na nich nezarábajú. Určitá konkurencia existuje aj medzi redakciami v tých istých novinách. (Niektorú informáciu môže jedna redakcia považovať za nevýznamnú, iná redakcia ju považuje za dôležitú a novinársky ju spracuje. Tým môže spustiť lavínu článkov - práve vďaka spomenutému trvalému vzájomnému porovnávaniu obsahov novín)
TLAČOVÝ KLUB
Tlačové kluby fungujú pri každej vládnej agentúre a pri ostatných významných inštitúciách. Najväčší je kluib NAGATA. Má dvestosedemdesiat členov zo 72 novinových spoločností. Má na starosti informácie o ministerskom predsedovi a jeho kabinete. Najmenší tlačový klub môže tvoriť desať novinárov, ktorí poskytujú informácie o starostovi malého mesta. Klubov je asi tisíc a sú hlavnýmm mechanizmom pre prinášanie informácií pre noviny. Pri cisárskom parlamente (podľa záznamov) existoval novinársky klub už v roku 1890 a pri niektorých ministerstvách v r. 1902. Pôvodné poslanie klubov - potešenie (obed) plus práca (výmena príbehov) ešte stále platí.
Klub je obvykle tvorený jednou veľkou miestnosťou. Jednotlivé noviny tu majú pracovné stoly pre svojich reportérov.(obvykla 1 - 5) K dispozícii sú tiež telefóny. Kluby majú obmedzené členstvo - sú určené iba pre reportérov, ktorých noviny patria do Združenia japonských novín (sú teda vylúčení novinári straníckych, náboženských, podnikových, odborových a zahraničných novín). Medzi klubmi a novinami dochádza k sporom o tom, kto má hovoriť za reportérov. Ide obyčajne o to, ako postupovať v prípade správy, o ktorej sa klub dohodol a noviny odmietli túto dohodu akceptovať. Denníky hlavného prúdu predpokladajú, že ich reportéri si osobne zistia každú správu. Preto sa nezdržiavajú vždy v klube. Snažia sa byť v kontrakte s úradníkmi. Väčšinu času sa však rozprávajú medzi sebou. Celé hodiny trávia rozhodovaním o tom, čo je dôležité a čo nie, analyzujú záujmy a hľadajú motívy. Nezriedka majú tieto diskusie taký záver, ktorý sa objaví vo všetkých novinách. Kluby teda často robia úsudok kolektívne. Reportéri sa už naučili, že keď majú všetky reportáže rovnakú interpertáciu udalostí, redakcie sa ich nevypytujú. Telefóny zvonia len vtedy, keď sa jedna reportáž líši od druhej. Kluby založili novinári v snahe vynútiť si pozornosť štátnych úradníkov. Tí veľmi rýchlo zistiuli, že kluby fungujú aj v ich záujme. Ľahšie je reagovať na jednu požiadavku klubu, ako na jednotlivé požiadavky všetkých reportérov individuálne. Štátni úradníci môžu veľmi ľahko zistiť, čo si reportéri myslia a akým spôsobom budú robiť reportáž. Klub je užitočným nástrojom informovania verejnosti zo strany ministerstva. Kluby existujú aj medzi japonskými zahraničnými korešpondentmi, sú však trochu odlišné.
Odborníci sa väčšinou zhodujú v tom, že napriek istým výhodám japonského systému najnebezpečnejším aspektom japonskej žurnalistiky je jej konformnosť. Vypukle sa prejavila napr. v prístupe novín k Čínksej ľudovej republike. (Japonské noviny neprotestovali proti tvrdým zásahom Číny voči japonským novinárom. Aby mohli vyslať svojich spravodajsov do Číny, boli japonské noviny ochotné prijať tri zásady, nanútené čínskou vládou:
• že nebudú presadzovať nepriateľskú politiku voči Číne
• nezúčastnia sa žiadnej snahy o vytvorenie "dvoch Čín"
• nebudú klásť prekážky obnoveniu normálnych vzťahov medzi Japonskom a Čínou.
Za "protičínsku činnosť" boli japonskí novinári vykazovaní z Číny, dokonca aj väznení. Pritom japonská verejnosť nebola informovaná o tom, čo sa robí.
Úspešná existencia podniku na trhu je závislá na jeho poznaní všetkých konkurentov a neustálej snahe uspokojiť potreby zákazníkov lepšie než to robí konkurencia. Konkurenčné prostredie má veľký význam, pretože pod jeho tlakom sa podniky
• usilujú o zníženie svojich nákladov na výrobu a predaj,
• snažia sa zdokonaľovať svoje výrobky a úpopdmienky ich použitia,
• dosiahnuté efekty využívajú predovšetkým na zvýšenie svojich obchodných obratov,
• sú ochotné deliť sa s odberateľmi o výsledky, ktoré boli dosiahnuté znížením jednotlivých nákladových položiek.
Rozoznávame dva základné typy konkurenčných aktivít:
• Komoditná konkurencia je konkurencia medzi dodávateľmi rovnakého druhu tovaru. (Napr. kiná - videopožičovne - káblová televízia)
• Substitučná konkurencia vzniká medzi dodávateľmi tovaru z rôznych odvetví, ktorý je však určený jednému okruhu spotrebiteľov. Môže ísť o rôzne produkty, slúžiace rovnakému účelu, snahu o zmenu spotrebných návykov v prospech vlastných výrobkov, inovácie uspokojujúce súčasné potreby na vyššej úrovni.
• štruktúry trhu
• možnosťami a bariérami vstupu na trh
• stupňom koncentrácie zákazníkov
• preferenčnými hodnotami a nákupným správaním zákazníkov
• cenovou úrovňou konkurenčných výrobkov
• silou konkurenčných firiem
• cenovou dostupnosťou materiálových vstupov
• úrovňou pracovných síl
• distribučnými kanálmi, - integračnými možnosťami firmy atď.
Zvláštnu rolu, popri analýze nákupného správania zákazníkov, ktorá je predovšetkým oblasťou hlbších marketingových analýz, tu hrá analýza konkurencie, ale aj analýza možností spolupráce na trhu ako alternatívne cesty konkurencie.
Pri hodnotení konkurencie je potrebné stále mať na zreteli, že konkurencia znamená oveľa viac než rivalitu vo vnútri daného odvetvia, ale aj ďalšie vzťahy ako je možnosť vstupu nových konkurentov na trh, neustále sa zvyšujúce sila spojených dodávateľov, ale aj odberateľov a distribútorov a v neposlednom rade aj substitučné výrobky.
Pri analýze konkurencie preto treba zamerať pozornosť predovšetkým na:
• Existujúcu konkurenciu
• Potenciálny vstup novej konkurencie
• Silu dodávateľov a odberateľov - hrozba integrácie
• Substitučné výrobky
• Spoluprácu ako alternatívnu cestu konkurencie.
Spolupráca - alternatívna cesta konkurencie
Napriek tomu, že konkurencia sa neustále prehlbuje a formy konkurencie sa stávajú čoraz viac zložitejšie a rozmanitejšie, asi od 90. rokov sa začína prejavovať viac aj alternatívna cesta spolupráce vo forme formálnych aj neformálnych partnertsiev firiem.
Spolupráca a partnerstvo firiem prináša rad výhod od prístupu na nové trhy, získanie možnosti nových distribučných ciest, cez skvalitnenie procesu inovácií a jeho skrátenie až po zlepšenie kvality aj kvantity informácií o reakciách trhu.
Oblasť masmédií
Tu sa musíme spoľahnúť na vlastný rozum. Možno stojí zato spomenúť fúzie (čítaj likvidácie) celoštátnych denníkov, akými boli napr. Práca, politické pokusy typu Nový deň a pod.
Z televíznej oblasti škandály okolo TV NOVA/JOJ – zastavenie vysielania Novy v slovenských káblových rozvodoch, jej opätovné zavedenie na čierno a znovu zastavenie. Btw: oficiálnym dôvodom na zastavenie vysielania Novy na Slovensku boli licenčné podmienky distribučných spoločností, ktoré predávajú do vysielania filmy. V skutočnosti bolo treba prečistiť slovenský trh, na ktorom mala Nova veľký podiel a vypratať miesto pre JOJku. Nova mala v káblovke vysokú sledovanosť a hlavne keď ešte u nás nesmela byť reklama na alkohol, tak to využívali domáce spoločnosti a umiestňovali túto reklamu na Nove. Podobne sa cezhraničná spolupráca uplatňovala pri týždenníkoch, ktoré boli tlačené v Česku, aby tak neprišli o príjmy z alkoholovej a tabakovej reklamy. Treba však uviesť, že týmto praktikám je vďaka úpravám v zákonoch, už dávnejšie koniec.
Z reklamného hľadiska a konkurencie sú zaujímavé lokálne rádia a TV, siete regionálnych rádií predávajúce reklamu atď. Príslušnú omáčku si vymyslite.
Charakteristika masmediálneho prostredia (japonský model)
Nasledujúce state sú určené už len skalným priaznivom Ivantyšyna a jeho prednášok:
ORGANIZÁCIA JAPONSKÝCH NOVÍN
Redakcie sú si navzájom veľmi podobné. Na prvom a druhom poschodí v blízkosti vchodu sú odbytové, reklamné a v niektorých denníkoch kultúrne oddelenia. Oddelenie pre zhromažďovanie správ je v srdci budovy na treťom poschodí. Tam, ako aj na druhom poschodí, sú sadziarne, kde sa (v r. 1972) z rukopisov dierujú dierne štítky pre vysokorýchlostné sádzacie stroje. Odtiaľ idú platne do tlačového lisu, ktorý sa nachádza v prízemí alebo v suteréne. Noviny sa viažu a prenášajú do pristavených nákladných áut. Autori úvodníkov a redakční pracovníci ako aj riadiaci pracovníci sa nachádzajú na najvyšších poschodiach budovy.
Rozdelenie útvarov v rámci redakcie celoštátneho denníka
________________________________________________________
Zber informácií Správa
Tlač Účtovníctvo
Reklama Kultúrne činnosti
Odbyt Miestnosť redaktorov
Publikácie Iné
________________________________________________________
Oddelenie pre kultúrne činnosti má na starosti kultúrne výmeny (výstavy, koncerty apod.), ktoré celonárodné denníky podporujú.
Dvoma hlavnými zdrojmi príjmov pre noviny sú reklama a predplatné. Až do roku 1963 predstavovalo predplatné hlavný zdroj úpríjmov. V súčasnosti vedie reklama, vzťah je však pomerne vyrovnaný. Napr. v prípade Asahi - reklama - 54,9 %, predplatné - 45,1 %.
Štruktúra čitateľov sa dôkladne skúma. Pre jednotlivé noviny sa mierne odlišuje. Nippon Keizai má o niečo vyššie percento čitateľov so slobodným povolanímnež ostatné noviny. Najväčšiu časť čitateľov Asahi tvoria administratívni pracovníci a
Sankei priťahuje najvyššie percento manuálnych pracovníkov.
Existujú aj geografické rozdiely. Denník Yomiuri sa slabo predáva v oblasti Nagoya, pretože na tomto trhu je len krátko, ale má silnú pozíciu v centre Tokia, pravdepodobne preto, že je tu sídlo jeho baseballového mužstva. Asahi má najsilnejšiu pozíciu v tokijskjých predmestských štvrtiach. Sankei sa darí v Osake. Rozdiely sú však menej dôležité ako podobnosti. Všetky noviny sa v celej krajine snažia pritiahnuť rovnaké publikum.
Prax donášky novín do domu v Japonsku znamená, že noviny nie sú odkázané na senzačné správy, čo je tendencia novín, ktoré sa väčšinou predávajú na ulici. Predplatné sa platí raz za mesiac, noviny teda nemajú bezvýhradne pozorné publikum. Väčšina čitateľov však zostáva verná jednému titulu. Redakcie neprestajne verifikujú svoju politiku a ich činnosť štvrťročne hodnotí revízne oddelenie pre sledovanie nákladu. Úspešné postupy sa rýchlo imitujú. Neúspech znamená prudký pád. Redakcie inovujú, ale veľmi opatrne. Nikto sa príliš nevzďaľuje od ostatných. Počet odberateľov sa veľmi nemení, ak všetky noviny vyzerajú rovnako. Vládne stagnácia.
Japonsko však nie je jedinou krajinou, v ktorej sú prvky masmédií navzájom podobajú. Napokon aj u nás sme často svedkami vzájomného napodobňovania rôznych inovácií v médiách.
Základná štruktúra redakcií sa vytvorila približne v tridsiatych rokoch a odvtedy sa veľmi nemenila.
Politické oddelenie je zodpovedné za vnútornú a štátnu politiku. Jeho reportéri prinášajú správy z ministerstiev, veľvyslanectiev, politických strán, parlamentu, úradu predsedu vlády a z kabinetu.
Ekonomické oddelenie informuje o bankách, podnikoch, burze, priemysle a ekonomických činnostiach vlády.
Oddelenie pre správy zo zahraničia prináša informácie od zahraničných korešpondentov a prekladá správy zahraničných spravodajských kancelárií alebo články zo zahraničných novín. Tieto tri redakcie sú súhrnne známe pod menom "úderná skupina".
Športové oddelenie, vedecké oddelenie a fotografické oddelenie netreba bližšie charaktrizovať.
Oddelenie pre ženy pokrýva činnosti, ktoré sa zam,eriavajú na domácnosť.
Kultúrne oddelenie má na starosti vzdelávanie, divadlo, film a ďalšie formy zábavy. V niektorých novinách je rubrika pre ženy a rubrika pre kultúru zjednotená, inde je kultúra kombinovaná s rubrikou o vede.
Spoločenské oddelenie je porovnateľné s redakciou miestnych správ v amerických novinách. Zaoberá sa činnosťou polície, súdov, nehodami, incidentmi a takmer všetkým, čo nespadá pod iné oddelenie.. Spoločenská redakcia má najväčšiu skupinu reportérov. Tieto redakcie tvoria tzv. "mäkkú skupinu".
Celoštátne noviny si vyžadujú osobitné zariadenia. Regionálna redakcia má na starosti získavanie správ z pobočiek. Telegrafné oddelenie má zodpovednosť za prenášanie správ napísaných v Tokiu do ostatných vydavateľských centier. Väčšina celoštátnych denníkov má štyri vydavateľské strediská. ASAHI má napr. centrá v Tokiu, Nagoye, Osake a Kita Kyushu. Oddelenie interných komunikácií dostáva od ostatných vydavateľských stredísk požiadavky a píše novinové články, ktoré majú "tokijského ducha", ale píšu o otázkach miestneho záujmu.
Rozhlasové a televízne redakcie pripravujú a vysielajú správy televíznym a rozhlasovým staniciam, ktoré patria novinám. Hospodárske oddelenie zohráva rovnakú úlohu ako archív s materiálmi o žijúcich významných osobnostiach v amerických novinách. Korektori v japonských novinách sa od korektorov v amerických novinách údajne líšia tým, že sú bystrozrakí a presní. Tlačové chyby sú zriedkavé.
Oddelenie obsahovej analýzy porovnáva články uverejnené vo vlastných novinách s článkami konkurenčných novín. Každé ráno sa zhromažďujú vedúci jednotlivých redakcií, ktorí si vypočujú jeho verdikt.
Niektorých redaktorov možno ťažko zaradiť do konkrétnej rdakcie, pretože sa venujú špeciálnym témam. Iní sa stávajú autormi redakčných článkov.
Oddelenie pre technickú prípravu preberá články od ostatných oddelení, hodnotí ich podľa dôležitosti, rozhoduje o ichj rozmiestnení a píše vedľajšie a hlavné titulky. Bežné problémy rieši administratívne oddelenie. Nad všetkými týmito operáciami dohliada šéfredaktor. Ten sa stretáva s riaditeľmi, majiteľmi a poradcami novín a reprezentuje noviny vo vzťahu k ostatným novinám a k okolitému svetu. Má troch alebo štyroch námestníkov, z ktorých jeden má vždy službu.
PRÁCA REPORTÉRA
Pracovná dráhe reportéra sleduje pevne stanovený kurz. Do novín sa dostáva po prijímacej skúške po absolvovaní vysokej školy, obyčajne niektorej z najlepších univerzít. Najprv pracuje vo vidieckej pobočke, kde sa tri až päť rokov učí svojmu remeslu, rozvíja svoje záujmy a dokazuje svoje schopnosti. Ak je sľubný, zavolajú ho do Tokia, kde je pridelený do niektorej redakcie. Je veľmi pravdepodobné, že v tejto redakcii zostane počas celej svojej reportérskej praxe. Každá redakcia má svoj stereotyp. O politickom reportérovi sa predpokladá, že bude ako politici, o ktorých píše. O ekonomickom reportérovi sa predpokladá, že je dobre oblečený a má džentlmenské správanie. Spoločenský reportér má byť zasa drzý, ale pritom má mať vysoko vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Reportér pre zahraničné udalosti má mať zasa akademický prístup. Redakcie sú však organizované všetky rovnako. Na ich čele stojí šéfredaktor alebo vedúci oddelenia. Zástupcovia šéfredaktorov, ktorí sa označujú anglickým výrazom "desk" (redaktor), redakciu vedú. Pod nimi stoja reportéri, z ktorých niektorí pracujú vo vlastnej redakčnej kancelárii, zatiaľ čo iní pracujú mimo, buď v kluboch zriadených pri ministerstvách, alebo ako "potulní reportéri". Niektoré ministerské kluby majú z daných novín viac reportérov - v takom prípade je jeden vybraný pre funkciu kapitána. Počet reportérov v jednej redakcii sa pohybuje od niekoľkých (v prípade redakcie vedy) až po vyše stovky (v prípade spoločenskej redakcie).
Prvou úlohou nového reportéra v politickej redakcii bude pravdepodobne práca v osemčlennom tíme (v prípade ASAHI), ktorý má na starosti sledovať ministerského predsedu. Reportér prichádza do rezidencie tohoto činiteľa zavčasu ráno, kde striehne na osoby, ktoré sa objavia ráno. Po celý deň sleduje ministerského predsedu, kým tento večer nezostane vo svojom dome. Po dvoch rokoch šéfredaktor politickej redakcie presunie reportérov na iné miesto. Po tomto čase reportér pravdepodobne začne pokrývať jednu z politických strán. Pri ďalšom presune môže byť reportér pridelený Ministerstvu zahraničných vecí alebo inam. V priebehu ďalších asi dvanástich rokov prejde reportér postupne jednotlivými miestami, ktoré sa vyskytujú v jeho redakcii. Ku koncu tohoto obdobia sa stáva kapitánom jedného z väčších tímov alebo zástupcom šéfredaktora. Keď dosiahne reportér vek štyridsiatich rokov, čaká ho zmena. Môže sa stať vedúcim redaktorom danej redakcie. Táto funkcia môže viesť k vymenovaniu za zástupcu hlavného šéfredaktora a to mu otvára cestu k zvoleniu za hlavného šéfredaktora novín. Ak má menej šťastia, môžu ho vymenovať za vedúceho redakcie v niektorom z vydavateľských stredísk. Odtiaľ sa môže vrátiť do funkcie zástupcu hlavného šéfredakltora, pričom ešte stále má šancu stať sa hlavným šéfredaktorom. Ak nemá šťastie, odchádza z redakcie a začne vykonávať administratívne práce v iných častiach denníka. Môže napr. dostať na starosť problémy pracovných vzťahov so sadzačmi, alebo nábor nových distributérov novín. Môže skončiť vo vydavateľstve kníh. Pravdepodobne už nebude písať. Administratívne funkcie bude vykonávať až kým nedosiahne vek päťdesiatich piatich rokov. Pred štyridsiatkou má teda len málo významnú konkurenciu, po štyridsiatke ho čaká zúrivá konkurencia na obsadenie jedného z obmedzeného počtu významnejších miest.
OD UDALOSTI K ČLÁNKU
Od reportérov sa očakáva, že sú schopní získať informácie, sformulovať prijateľné vety a dobre pracovať v tíme. Táto tretia schopnosť môže byť najdôležitejšia. Politická redakcia je malá - tvorí ju len asi štyridsať osôb. Každý z nich pozná ostatných pomerne dôverne. Každý rok sa dvaja-traja dostanú vyššie a rovnaký počet nastúpi odspodu. Tváre sa teda vymieňajú len postupne. Konkurencia by vniesla sociálne trenie, ktoré tu nie je namieste a preto po dlhé roky tí istí ľudia spolu pracujú a žijú.
Reportérske techniky si vyžadujú spoluprácu. Zahraniční korešpondenti sú jediní, čo podpisujú články svojím menom. Domáce články nie sú podpísané, pretože sú obyčajne výsledkom skupinovej spravodajskej práce. Priestoru je v japonských novinách málo, reportérov veľa. Preto sa prdpokladá, že na každom článku pracuje niekoľko reportérov. Píše ho jeden z nich, obvykle kapitán. Ostatní reportéri majú za úlohu poskytnúť mu informácie.
Skupinové spravodajské činnosti vedú k napísaniu takých článkov, aké by žiaden reportér nemohol napísať sám. Nie všetky reportáže sú výsledkom skupinového zberu informácií. Reportér sám múže napríklad napísať dobrý analytický materiál. Ak je reportáž vynikajúca, šéfredaktor za ňu poskytne finančnú odmenu. Peniaze však dostane celá redakcie, nie autor. Vedúci redakcie ich obyčajne dá k dispozícii a redakcia ich prepije. Aj cesta reportáže od autora po uverejnenie je skupinová. Repotrér odovzdá svoju reportáž zástupcovi šéfredaktora. Tento ako prvý vyhodnotí jej hodnotu pre noviny. Ak je príliš dlhá, skráti ju. Ak je príliš krátka, skombinuje ju s inými reportážami alebo s analýzou. Jeden exemplár reportáže ide do rozhlasovej a televíznej redakcie, ďalší do telegrafného oddelenia, odkiaľ sa odovzdáva ostatným vydavateľským strediskám, tretia kópia ide technickému redaktorovi. Ďalšie hodnotenie robí technický redaktor (umiestnenie v novinách, titulky, medzititulky, doplnenie fotografiami atď.).
Každé z ostatných vydavateľských stredísk dostane kópiu tokijskej reportáže. Každé vydavateľské stredisko robí vlastné nezávislé rozhodnutia.. Noviny sa v skutočnosti robia v štyroch variantoch. Úsudok každého vydavateľského strediska sa porovnáva s ostatnými. Do hry vstupujú ďalšie noviny. V priebehu dňa majú jednotlivé vydania uzávierku asi každých tridsať minút. Keď sa každé vydanie uverejní a distribuuje, ostatné noviny ho študujú. Jedny noviny môžu priniesť správu, ktorú iné noviny nemajú. Ak sa tak stane, vyšle sa reportér, aby túto medzeru zaplnil. Jedny noviny môžu fakty interpretovať inak ako druhé. V takom prípade príslušný reportér je vyzvaný, aby zdôvodnil svoje pozorovania. Jedny noviny môžu príbeh nafúknuť, iné mu zasa venujú len málo miesta. V obidvoch redakciách potom technické redakcie pravdepodobne urobia príslušné úpravy. Keď sa potom zverejňujú večerné vydania, prakticky všetky celkonárodné denníky vyzerajú skoro rovnako. Konkurencia je však napriek tomu prítomná. Výhradné správy sú veľmi význmamné, aj keď sa uverejnia len s predstihom jednej hodiny a vzhľadom na mesačné predplatné noviny na nich nezarábajú. Určitá konkurencia existuje aj medzi redakciami v tých istých novinách. (Niektorú informáciu môže jedna redakcia považovať za nevýznamnú, iná redakcia ju považuje za dôležitú a novinársky ju spracuje. Tým môže spustiť lavínu článkov - práve vďaka spomenutému trvalému vzájomnému porovnávaniu obsahov novín)
TLAČOVÝ KLUB
Tlačové kluby fungujú pri každej vládnej agentúre a pri ostatných významných inštitúciách. Najväčší je kluib NAGATA. Má dvestosedemdesiat členov zo 72 novinových spoločností. Má na starosti informácie o ministerskom predsedovi a jeho kabinete. Najmenší tlačový klub môže tvoriť desať novinárov, ktorí poskytujú informácie o starostovi malého mesta. Klubov je asi tisíc a sú hlavnýmm mechanizmom pre prinášanie informácií pre noviny. Pri cisárskom parlamente (podľa záznamov) existoval novinársky klub už v roku 1890 a pri niektorých ministerstvách v r. 1902. Pôvodné poslanie klubov - potešenie (obed) plus práca (výmena príbehov) ešte stále platí.
Klub je obvykle tvorený jednou veľkou miestnosťou. Jednotlivé noviny tu majú pracovné stoly pre svojich reportérov.(obvykla 1 - 5) K dispozícii sú tiež telefóny. Kluby majú obmedzené členstvo - sú určené iba pre reportérov, ktorých noviny patria do Združenia japonských novín (sú teda vylúčení novinári straníckych, náboženských, podnikových, odborových a zahraničných novín). Medzi klubmi a novinami dochádza k sporom o tom, kto má hovoriť za reportérov. Ide obyčajne o to, ako postupovať v prípade správy, o ktorej sa klub dohodol a noviny odmietli túto dohodu akceptovať. Denníky hlavného prúdu predpokladajú, že ich reportéri si osobne zistia každú správu. Preto sa nezdržiavajú vždy v klube. Snažia sa byť v kontrakte s úradníkmi. Väčšinu času sa však rozprávajú medzi sebou. Celé hodiny trávia rozhodovaním o tom, čo je dôležité a čo nie, analyzujú záujmy a hľadajú motívy. Nezriedka majú tieto diskusie taký záver, ktorý sa objaví vo všetkých novinách. Kluby teda často robia úsudok kolektívne. Reportéri sa už naučili, že keď majú všetky reportáže rovnakú interpertáciu udalostí, redakcie sa ich nevypytujú. Telefóny zvonia len vtedy, keď sa jedna reportáž líši od druhej. Kluby založili novinári v snahe vynútiť si pozornosť štátnych úradníkov. Tí veľmi rýchlo zistiuli, že kluby fungujú aj v ich záujme. Ľahšie je reagovať na jednu požiadavku klubu, ako na jednotlivé požiadavky všetkých reportérov individuálne. Štátni úradníci môžu veľmi ľahko zistiť, čo si reportéri myslia a akým spôsobom budú robiť reportáž. Klub je užitočným nástrojom informovania verejnosti zo strany ministerstva. Kluby existujú aj medzi japonskými zahraničnými korešpondentmi, sú však trochu odlišné.
Odborníci sa väčšinou zhodujú v tom, že napriek istým výhodám japonského systému najnebezpečnejším aspektom japonskej žurnalistiky je jej konformnosť. Vypukle sa prejavila napr. v prístupe novín k Čínksej ľudovej republike. (Japonské noviny neprotestovali proti tvrdým zásahom Číny voči japonským novinárom. Aby mohli vyslať svojich spravodajsov do Číny, boli japonské noviny ochotné prijať tri zásady, nanútené čínskou vládou:
• že nebudú presadzovať nepriateľskú politiku voči Číne
• nezúčastnia sa žiadnej snahy o vytvorenie "dvoch Čín"
• nebudú klásť prekážky obnoveniu normálnych vzťahov medzi Japonskom a Čínou.
Za "protičínsku činnosť" boli japonskí novinári vykazovaní z Číny, dokonca aj väznení. Pritom japonská verejnosť nebola informovaná o tom, čo sa robí.
Kľúčové slová
Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:
#masmedialne komunikačné prostriedky #konkurencie v oblasti masmédií #plán médií #planovanie pracovnych podujati #analýza reklamy #analýza odvetvia #Cezhranicna spolupraca #testy na zurnalistiku a masmedialnu komunikaciu #čo je konkurencia #konkurencia #analiza nakupneho spravania #nakupne spravanie na trhu institucii aspotrebnom trhuDiskusia: Analýza odvetvia a konkurencie v oblasti masmédií
Pridať nový komentárVygenerované za 0.012 s.