Báseň na Hviezdoslavov Kubín – Štefan Moravčík

Báseň na Hviezdoslavov Kubín – Štefan Moravčík

ZLÝ ŽIAK alebo RODEO – Štefan Moravčík

Somariny, voloviny,
čertoviny, koniny
vyvádzajú nezbedníci
v triede, vonku na ulici –
a každý je nevinný!

Každý sa jak anjel tvári.
Rozmaznaní jednotkári,
prefíkaní huncúti
neposedia ani chvíľu,
skúšajú si svaly, silu,
rehocú sa dochuti.

Učiteľka spína ruky,
napínajú na ňu luky,
nezmestia sa do kože...

– Škola spadne, jojbože!

Zlý žiak, ten si všetko zlizne.
Dobrý spraví zle – a zmizne,
vytratí sa po anglicky.
Zlý však stojí ako stĺp,
keď si zlý, tak teda trp.
Ako vždycky.
Tak je to už zabehané.
Náprava sa vtedy stane,
keď vyrastie z blchy SLON,
zlý žiak bude – ministrom!

TRÉMA AKO SVET – Štefan Moravčík

Nešťastný nebožiak,
úbožiak
každý žiak,
čo sa bojí školy!
Aj Ferko Fafrniak
chce žiť v lese, v poli,
bez tabule, bez ľudí...
Keď sa ráno zobudí,
vždy ho niečo bolí.

– Vlasy, nechty, – klame,
sťažuje sa mame,
ale tá ho metlou ženie:

– Koniec tvojej maródky! –
Keď však príde vysvedčenie,
má v ňom samé jednotky!

– Tak prečo tá tréma veľká? –
obraciam sa na mať.

– Páči sa mu učiteľka,
nuž ju nechce sklamať.

ZÚFALO HĽADÁM ŽENU SNOV! Štefan Moravčík

Zúfalo hľadám ženu snov,
ktorá by mala rada psov,
vtáčky, mačky,
korytnačky,
schovávačky,
naháňačky...

Zúfalo hľadám, neviem kam prv,
v žilách mi prúdi zbojnícka krv,
šúba – ruba,
hrom do duba!
Za ničím iným srdce ma nebolí,
mám toľko práce – a mám ísť do školy!

Zúfalo hľadám, kdeže ste, madam,
kráľovná, čo ma pritúli?
Zrazu vzduch pretne učkine: – Adam!
Nesnívaj, hybaj k tabuli!

CVAK – CVIK – CVOK – Štefan Moravčík

Prasa koze rieklo: – Kvik!
Rak chce učiť telocvik.

– Spravil by som cvak a cvik,
a žiactvo by veselo
na bradlách sa vrtelo,
ponad koňa letelo
oknom
rovno
do potoka!

– Netreba nám k cvikom cvoka! –
ozval sa hlas riaditeľa,
ktorý za rok z pracovne
ani sa len nepohne.
Zrazu má však veľa času:

– Ja precvičím chabé telá!

Koza z voza volá: – Bééé!
Že vraj chabé! Pochabé!
Pán riaditeľ, isto – iste
ku stoličke prirástli ste...

PREČO SA VNUCI MUSIA UČIŤ ABECEDU – Štefan Moravčík

Vraví dedo svojej babe,
chce sa vyhnúť boju:

– Vymyslime si tiež abe –
abecedu svoju!

– Babecedu plnú medu,
nech je sladká! –
kričí babka.

– Dedocedu zadymenú, –
taká sa zas páči jemu,
ako tabak ostrý,
že až štípe nozdry.

Počas dlhej hádky
obrobili hriadky
a až doma, v pohodlí,
konečne sa dohodli:

– Nám treba pár papúč,
ty sa ju, vnuk, nauč.

SYN LOVCA MEDVEĎOV – Štefan Moravčík

Syn lovca medveďov
Winnetoua volá:

– Začala sa škola!
Chcú ma zajať, utýrať!
Bez pomoci Shatterhanda
zničí ma tam učka Brenda.
Koniec mojej slobody!

– Nič sa neboj, kamarát!
Veď učenie neškodí,
zálesák sa učí rád, –
smeje sa mu Winnetou.

– Všetko sa ti zíde tu,
múdrosť je vždy vítaná.
Priznám sa ti bez mučenia,
bol by som nič bez učenia
krivej Líšky, šamana.

ŤAHÁKY – Štefan Moravčík

Moja mama učiteľka
tiež sa sem – tam správa ľudsky.
Od soboty do pondelka
strihá papier, na tie kúsky
píše tajné odkazy,
zavše vzorec nejaký.

Zrazu ale vrzli vrátka,
prišla ku nej kamarátka:

– Mňa z teba raz porazí!
Čo to robíš, vzorná matka?

– Neuveríš, chystám skrátka
synčekovi ťaháky.

ČI OZAJ, NAOZAJ? – Štefan Moravčík

Ježibaba nie je baba,

ničoho sa nebojí,

vo chvíli má metlu v labách,

frng – a už je na hnoji!

Rehoce sa tomu gazda,

keď sa z okna vykloní:

– Prileteli ku nám azda

uf, uf, ufóni?

Ale kdeže, iba baba!

Vyhrabte ju kury,

veď je dáka

slabá...

ježibaba zúri.

Schytí gazdu za bradu,

poorie s ním záhradu

a potom, po vojne,

odfukuje spokojne:

Neveril si slabej žene.

Hop – a už máš porobené,

počarené, gazda.

Čuduješ sa uchvátene:

taká rovná

brázda!

AJ MÁTOHA MÁ TOHO DOSŤ Štefan Moravčík

Chcela ma vziať mátoha

do čierneho batoha.

Stala si medzi dvere,

odušu preč sa derie.

Nemôže sa dostať von,

mám to ale hosťa!

Zmeškala polnočný zvon,

tak tu musí zostať.

Mátoha má toho dosť,

hovorí: – Už nemátam! –

Má medzi dverami chvost?

Chvost privretý nemá tam,

má tam však privreté šaty,

obrovskú zásteru.

Odstrihnem z nej,

hneď sa stratí,

čerti ju zoberú.

VODNÍK VODNOPÓLOVÝ Štefan Moravčík

Vodník Dušan duše zháňa,

šup sem, šup tam, na dno džbána,

do kastróla, pod rajnicu,

nech tam robia hrmavicu!

Vodník Dušan dušuje sa:

– Namojdušu, dobrí ľudia,

už ma všetky duše nudia,

chcel by som kus šunky, mäsa,

napnúť svaly: – Pozrite sa! –

Nech si iný duše loví,

ja chcem byť vodnopólový.

Triafať bránku, dávať góly...

Za športom ma srdce bolí.

Ustatý som ako kôň,

doneste mi

demižón.

PAPIER ZNESIE VŠETKO Štefan Moravčík

Papier znesie všetko,

hovorieva dedko.

Môžete ho skrčiť, vystrie sa,

môžete ho šmariť do lesa,

keď si trošku práce dáte,

tak ho ľahko roztrháte

ako gate,

hore – dolu počmárate,

ponúkne vám druhú stranu,

zas môžete čarbať na ňu,

kresliť haky – baky,

robiť klikyháky,

aka – fuka fundaluka,

papier ani nezafňuká,

ako mača hravé

poskakuje v tráve,

letí ponad mesto:

Kde je moje miesto?

Z koša trčí čísi chvost:

– Mňau, veď je tu miesta

dosť!

POVEDAL MI MÚDRY ŠAŠO... Štefan Moravčík

Povedal mi múdry šašo

a každý to pochopí;

Ucho je preto ucho,

lebo sa jednoducho

ucho – pí!

Povedal mi starý šašo

na návrší:

– Nikdy nenos hore nos,

nech ti doň nenaprší!

Povedal mi beťár šašo

na zelenej nive:

– Nikdy nesmieš oči mať

bezočivé!

Povedal mi šašo – jašo,

keď sme prišli na hrad:

– Nemusíš byť veľký kráľ,

poď sa naňho zahrať!

AKO MAČKA Z KOMÁRA UROBILA SOMÁRA Štefan Moravčík

Kde bolo, kde nie,

o to netrápte sa,

komár bol kráľom lesa,

zdvihol sto polien...

Len či tak bolo,

ako vám poviem.

Pri plote bolo priteplo,

komára pozvala mačka,

že z neho spraví somára,

keď sa už toľko umára –

u nej sa dobrôt nadžgá.

Čo ponúkla hosťovi?

Šibák – rybák chvostový,

huby s octom, obzerance,

že sa jej vraj tancovať chce –

nech vydrží štyri tance.

Komár skočil tristokrát,

potom skončil...

Nie je to med – kraľovať,

svet sa zvlčil.

AUTOPORTRÉT STARÉHO AUTA Štefan Moravčík

„Ja som auto plechaté,

do pol boka odraté,

otlčené veľmi,

ale idem, strach a des!

Predbehnem aj mercedes,

pokým skončím v zberni.“

Šikovne sa auto šinie,

Štrgne o bok limuzíne,

zvládne ostré zákruty,

hltá cestu

z mesta k mestu,

náramne je pri chuti.

POVEDAL VLK DUNČOVI... Štefan Moravčík

Povedal vlk tomu

najnezodpovednejšiemu

Dunčovi,

že ho ukradne aj s búdou,

že si skrátka

na kozliatka

zájde.

Dunčo však zvolal: – Hajde!

Dosť!

Ozvala sa v ňom zodpovednosť.

– Vĺčko, je koniec bludov,

ukážem ti ešte dnes,

aký som ja strašný pes! –

– Ty a strašný? –

– Pardon, strážny!

ČO SA VLEČIE, NEUTEČIE Štefan Moravčík

Slimák reční v tráve,

dohovára ťave:

– Stále nemám pokoja,

upaľuješ ako ja!

Čo sa vlečie, neutečie.

Keď zaňucháš nebezpečie,

ťava, zviera veličizné,

nik ti z nosa neuhryzne.

Vtiahni sa do ulity,

tam ťa čert neuchytí.

Ťava vraví s úsmevom:

– Slimáčik môj, nemám dom.

Ty len rožky vystrčíš

a si v suchu ako myš.