Poézia na Hviezdoslavov Kubín - Kráľ psov a zázračná dolina

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya (26)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 03.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 327 slov
Počet zobrazení: 10 333
Tlačení: 231
Uložení: 236

Peter Glocko: Kráľ psov a zázračná dolina

Zobudili sa zavčasu. V dome bolo ticho. Maťovi a Lenke sa nechcelo vyliezť spod páperových paplónov.
– Kde je stará mama? – zašepkala Lenka.
– Asi išla po mlieko, – odvetil Maťo.
– A dedo?
– Kde by bol? Ten je určite od rána pri včelách.
– A Cézar?
Len čo Lenka vyslovila Cézarovo meno, v tej chvíli udrela na kľučku dverí ťažká laba, zavŕzgali pánty a na kuchynskej dlážke zaškrabkali pazúry. Cez prah vzápätí nazrela do spálne obrovská psia hlava.
– Baf, hu! – pozdravil Cézar Maťolenkov. Cez prah izby však neprekročil. Von! – povedal rázne Maťo. Cézar bafol, zvrtol sa a vybehol von!
– Prečo si ho vyhnal? – hnevala sa Lenka. – Urazil sa, že naňho už od rána kričíš.
Maťo vykĺzol z postele a naboso prebehol k dverám. Nazrel cez sklo na verandu. Vrátil sa do izby, ticho sa zasmial:
– Zazerá na mňa. Tuším sa hnevá. Musíme si ho udobriť.
– Ako? – nerozumela Lenka.
– Trochu sa s ním prebehneme po dedine, – povedal Maťo. – To má najradšej.
– Mne sa nechce, – povedala Lenka.
– Aj keď sa ti nechce, – povedal Maťo, – aspoň potichu zašepkaj jeho meno.
– Cézar, – ticho vydýchla Lenka.
Kľučka prudko cvakla a Cézar znova zadupotal v kuchyni labami a zaškrabotal pazúrmi.
– Tu! – bafol Cézar rázne ako vojak.
– Ideme von? – spýtal sa Maťo.
Cézar znovu zadupotal, zavrtel sa, zašvickal chvostom. Psovsky sa smial a radoval.
V tej chvíli však začali hodiny odbíjať šiestu. Na dolnom konci dediny zavyla na streche píly siréna. Jej hlas sa odrazil od oblohy, akoby bola z modrastého skla.
Cézar stiahol chvost a vybehol na verandu. Slnko bolo nízko, ešte nesvietilo na dvor, zatienenom susedným domom. Cézar dvíhal hlavu, akoby chcel privítať slniečko, čo sa o chvíľu prehupne nad hrebeň strechy.
Hodiny odbili šiesty raz, siréna na píle prestala jačať a jej hlas klesal do hĺbok, pomaly hrubol. Cézarovi sa to však nepáčilo: v hrdle a prsiach mu zahučalo, dospieval rannú pesničku sirény psím basom.
– Jaj, spievaš falošne, – zapchával si uši Maťo. – Musíš takto – aúúúúúúúú-au!
Cézar zatrepal hlavou, až mu uši plieskali: Maťov spev zasa nebol pre jeho citlivý psí sluch.
Švihol Maťa chvostom po kolenách, akoby chcel povedať:
Dobrý si, ale nik sa ti neozval. Keď ja zavyjem, začnú štekať a brechať všetci psi v Muráni.
Cézar zbehol na dvor a zabúchal chvostom na železnú bránku. Maťo mu otvoril a Cézar vybehol na cestu.
Bežali za ním. Prebehli môstikom nad potokom, kde mútili vodu táravé kačice.
Zakrádali sa šerom medzi stodolami a potom sa prepchali pomedzi vytrhané latky plota do starej opustenej záhrady. Napokon vybehli hore kopčekom do borovicového lesíka nad cintorínom.
Kúsok cesty skákali po podvaloch starej lesnej železničky. Potom znovu zbehli z koľajníc železničky do lesíka.
– Nezablúdime, Maťo? – spytovala sa zadychčaná Lenka.
– Čo si malá, Lenka? Cézar je tu kráľ, s ním sa nestratíme!
Znovu zbehli dolu kopcom a vykračovali si okolo záhrad domov, z ktorých sa ozývali psi: roztrasení ratlíci, mudrlanti jazvečíci, kučeraví frajeri kokršpanieli, bojachtiví vlčiaci a bielosrstí zbojníci slovenskí čuvači.
Cézar bežal cestou popri potoku, až kým ju neprehradila bielo-červená závora. Vedľa nej bola značka: zákaz vjazdu všetkým autám aj motorkám. Z ústia hlbokej doliny dýchal chlad.
– Ja sa bojím, – povedala Lenka. – V tej doline sme ešte neboli!
– S Cézarom sa bojíš? – zatiahol neveriacky Maťo. – Určite nám chce čosi ukázať. Poďme za ním, Lenka!
Cézar podliezol závoru, Maťo podliezol závoru, napokon aj Lenka váhavo podliezla a potom sa neisto rozhliadla.
Stáli na prahu tajomnej doliny, kam hocikto nemôže. Ináč by tu predsa nebola bielo-červená závora!
– Aká rozprávka sa tu začína? – opýtala sa ticho Lenka.
A vtedy sa to stalo: zrazu mali uši plné hlasov, kriku, šepotu, všetko okolo nich rozprávalo – stromy, kríky, chrobáky v tráve, vtáčiky vo vzduchu, ba začuli aj bublanie rýb v potoku.
– To je haravara, baf! Čo vy na to? – zasmial sa Cézar.
Maťo a Lenka prekvapene cúvli pred Cézarom.
– Ja ti rozumiem? – vytreštil oči Maťo.
– Odkedy hovoríš ľudskou rečou? – čudovala sa Lenka.
– Nikdy som netáral ľudskou rečou,– zahundral Cézar. – Stále si vravím, ako mi papuľa narástla – brešem si po psovsky.
– Ale my ti rozumieme, – povedal Maťo. – Každé slovo... chcem povedať bafnutie!
– Čo sa čuduješ? – bafol Cézar. – Tu v Hrdzavej doline si odjakživa všetci rozumieme. Baf!
A tak sa Maťo a Lenka dozvedeli, do akej doliny zablúdili. Už sa ničomu nečudovali, iba počúvali, ako sa Cézar zdraví so stromami, vtákmi aj chrobákmi. Cézar odpovedal na úctivé pozdravy slušným brechnutím a predstavoval Maťa i Lenku naľavo aj napravo.
– To sú moji priatelia Maťolenkovia! Baf! – brechol silným hlasom, že ho museli počuť všetci obyvatelia Hrdzavej doliny.
A potom už len počúvali lesné správy: o tom, že v noci šarapatila v kurínoch na hornom konci líška a že ju psi hnali až sem do doliny. Aj s tchorom, ktorý sa ešte len vyberal na nočný zboj.
– Na Hôrke je dobrá tráva pre srnky aj pre zajatce,– ozvalo sa z húštiny. – Pochutnajte si, kým ju nepokosia.
– Maliny už dozrievajú, aj jahody. Čoskoro k nám príde na návštevu medveď z Poludnice,– povedal iný hlas.
Cézar bafol, že ďakuje za novinky, a zvrtol sa nazad dolu cestou.
Pred závorou odbehol k plytkej zátočinke potoka a napil sa vody. Keď Maťo a Lenka zastali nad vodou, zazreli medzi kameňmi mihať sa pstruhy s červenkastými bodkami.
Maťo začrel otvorenou dlaňou do vody, no pstrúžiky mykli chvostom a už ich nebolo. Maťovi spomedzi prstov odkvapkávali len strieborné perličky vody.
Lenka sa nahla k potoku a na perách zacítila chladný vodný bozk, ba začula aj bublavý smiech. Potok sa jej smial, no nehnevala sa naň, lebo jej zahasil smäd vodou, čo voňala hlbinami zeme.
Každý hlt si najprv vychutnala, akoby mala v ústach ľadovú guľôčku, ktorá ju pošteklila na jazyku, potom v hrdle a vzápätí chladila až kdesi v žalúdku.
– To si ešte nepil, Maťo! – zalapala po dychu Lenka. – To je lahôdka!
– Čože? Voda? – zasmial sa jej braček.
– Táto nie je hocaká, – prisvedčil Lenke Cézar. – Kto sa jej raz napije, inú už nechce! Tak veru, baf!
Maťo si nabral vodu do dlaní, napil sa, až ho zadúšalo. Ešte raz si nabral, umyl si ňou tvár a zasmial sa:
– Ňam! Sem budeme chodiť každý deň, Cézar!
– Pre mňa za mňa ráno aj večer! Baf! – otriasol sa Cézar a pokropil vodou z kožucha Maťa aj Lenku. – Hrdzavá dolina privíta každého, kto ju navštívi s dobrým úmyslom!
Maťolenkovia podliezli závoru a kráčali za Cézarom do dediny, kde bolo plno hluku: píla cirkulárka sa zahryzávala oceľovými zubami do hrčavého kláta, na ceste, ukrytej medzi stromami na hradnom kopci, vrčalo neviditeľné auto, ktoré zvážalo drevo z hôr, a na železničnej staničke trúbil červený motoráčik.
Doma ich už z verandy vyzerali starí rodičia:
– Kade beháte bez raňajok, basordiki?
– My sme už boli na kráľovských raňajkách, – povedala Lenka a pohladkala Cézara, – s pánom kráľom v kráľovskej doline. Pozval nás.
– Ale ba, – zasmial sa dedo. – A čo to bolo za kráľovské jedlo? A v akej kráľovskej doline?
– Predsa voda v Hrdzavej doline, – povedal Maťo.
– Tam je naozaj kráľovská voda, – povedala starká. – Čistá ako krištáľ.
– A zdravá, – povedal dedo. – Vždy keď som si z nej zajedol zo dva hlty, začalo mi škvŕkať v bruchu.
– Veď aj ja som hladný ako Cézar, – povedal Maťo.
– Tak si všetci dáme kráľovské raňajky, – povedal dedo a pohladkal Cézara po širokej hlave, kde mal v bielej srsti hnedé koliesko, podobné kráľovskej korune.
Dedo, starká, Maťo a Lenka sa pobrali do kuchyne k prestretému stolu. Cézar dostal od starkej za misku mlieka. Vychlípal ho a potom si ľahol pred dvere ako správny strážca domu.
Vlastne ako kráľ psov, ktorý je na návšteve u ľudí.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 4.2)

Diskusia: Poézia na Hviezdoslavov Kubín - Kráľ psov a zázračná dolina

Pridať nový komentár

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.022