Poézia na Hviezdoslavov Kubín - Namyslené vajce

Namyslené vajce – Václav Šuplata

Sliepka zniesla vajce, a keď to hlasitým kotkodákaním oznámila celému svetu, pohladila vajíčko po hlave a povedala: „ Dieťa moje, ja som tvoja mama a naučím ťa všetko, čo treba vedieť.“ „ Ja sa nemusím nič učiť. Ja všetko viem,“ odvrklo vajce a silno sa zamračilo, aby bolo na prvý pohľad vidieť, že to myslí vážne. „Ale musím ťa naučiť veľa vecí.“ „ Musím ťa naučiť, čo sú to kamene...“ „Ja viem, čo sú kamene!“ „...aby si sa nepotklo a nerozbilo.“ „Ja sa nepotknem a nerozbijem!“

Nech povedala sliepka čokoľvek, vajce malo na všetko len jednu odpoveď: „Ja viem! Ja viem! Ja viem!“ „Musím ťa naučiť, čo je hrniec.“ „Ja viem, čo je hrniec!“ „A musím ťa tiež naučiť, čo je horúca voda.“ „Ja viem, čo je horúca voda!“ „Ale musím ťa naučiť, čo horúca voda dokáže.“ „Ja viem, čo dokáže horúca voda!“ kričalo vajíčko. „Dá sa v nej príjemne okúpať a vôbec mi nebude zima. „Ja viem! Ja viem! Ja viem!“

A skôr ako stihla sliepka čokoľvek povedať, skočilo vajce do hrnca plného vriacej vody. „Pozri sa, že viem!“ zakričalo ešte.

Odvtedy síce už vajce nehovorilo na všetko to svoje „Ja viem! Ja viem! Ja viem!“, ale tiež sa už nikdy nič nenaučilo, lebo ho gazda zjedol na raňajky.