Hviezdoslavov Kubín - próza (Jana Bodnárová - Objavy v záhrade)

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya
Typ práce: Ostatné
Dátum: 22.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 116 slov
Počet zobrazení: 14 617
Tlačení: 344
Uložení: 206

Jana Bodnárová - Objavy v záhrade

Prázdniny sa mi teda začali naozaj krásne! Mám robiť pestúnku dvojročnému škvŕňaťu – svojej sesternici, čo stále rozpráva a rozpráva. Navyše opakuje všetko, čo poviem ja.
     Moja teta nedostala v práci dovolenku a jasle zavreli. Mama s otcom musia do zamestnania, tak som dopoludnia poruke akurát ja! Celý týždeň môžem zabudnúť na bicykel a divú jazdu sem a tam po predmestí. Vietor fičí okolo uší a ty máš pocit, že sedíš v kabíne nadzvukovej stíhačky. Čosi sa v tvojej hlave mení, nedá sa to ani popísať slovami, ale jednoducho všetky blbosti zostanú v diaľke a topia sa ako med v horúcom mlieku. Razíš si cestu priestorom rovnako ako lietadlo stĺpmi mrakov. Fakt sa to nedá popísať. Tá extra rýchlosť! Tá super voľnosť! Nádhera! Byť pilotom stíhačky skoro na okraji kozmu. Ďalej už len hviezdy, galaxie, metagalaxie... Ale mama mi ďalej nedovolila predstavovať si pilotovanie F-15 Eagle, lebo spustila:
     -Teta Alena donesie Esterku už najedenú. Ako vždy, dáš jej desiatu a na obed sa Alena po ňu vráti. Nemrašti sa! Pre takého veľkého chalana to nie je nič ťažké dať pozor na dieťa! Ešte pár rokov a môžeš ísť robiť óperku do Londýna. Len nespusť z toho cukrového dievčatka oči,  prosím ťa!  Ten zlatúšik je divokejšie dieťa, ako keď si bol malý ty. Tých pár dní, čo máš malú na starosti, ťa nezabije!
    No, moja mama vie človeka potešiť! Potom predsa trošku pribrzdí, hladká mi vlasy a vraví:
    - Tak mi sľúb, synček, že dáš na dievčatko pozor ako na oči vo svojej hlave! Budem ti občas volať, ber mobil so sebou, ak pôjdeš s ňou von, - zavolá ešte a už sa rúti z domu po schodoch. Naša suseda o mojej mame hovorí:
    - Je to dobrá ženská! Má veľké srdce, ale jazyk ako výbušninu!
    Dám ešte rýchlo nažrať korytnačke Amerike a čakám na Esterku. O desiatej ju musím napchať ovocnou kašou a najmä nesmiem zabúdať často jej dať napiť harmančekového čaju zo smiešnej fľaše s cumľom. Radšej ani dnes s Esterou nepôjdem pred dom za chalanmi. Odnesiem ju dozadu do záhrady za naším domom. Je tam nuda bez chlapcov, ale tí by sa popučili od smiechu, keby som Este povedal: - Napi sa čaju!
    A ona by opakovala po mne : - Napi sa čaju, napi sa čaju, napi sa čaju....
    Chalani by sa rehotali ako kone. Aj včera som s ňou bol pre istotu sám v záhrade. Vôbec som netušil, že dvojročné dieťa vie tak rýchlo chodiť. A ešte s takými krivými nohami, ako má chudera Esta! Mama aj teta Alena mi nakázali, aby som po schodoch nosil Esteru na rukách. Ale ona ma zakaždým škriabe po tvári, jačí a pľuje, až kým ju nepustím na zem a ona sama si kráča po schodišti, pričom si ustavične čosi brble. Radšej sa drží steny ako mňa. Ani vysokej trávy v záhrade sa nebojí. Chodí pomedzi steblá ako omámená, trhá hlavičky kvetom a potom si ich pozorne obzerá ako nejaké špeciálne šperky urobené iba pre ňu. Občas si niektorý kvet strčí do úst, vytreští oči a potom pľuje. Človek aby z nej naozaj nespustil oči ani na chvíľu. Kdeže si pozerať len tak! Na oblohu a oblaky. Na kondenzačné čiary, stopy po lietadlách! Niet času na úvahy ako: čo sú to za stroje, koľko majú motorov a aké výsostné znaky na krídlach, koho asi vezú, nesedí tam nejaký únosca? Musím chodiť za pätami malému škvŕňaťu, ktoré práve naťahuje v prstoch dážďovku. Nejakým zázrakom sa nebráni pred ňou ani lúčny koník, svrček, chrobáčiky, mravce špacírujúce sa po cestičke v tráve, ba ani motýle – to všetko šikovne chytí, podrží v prstoch a vyvaľuje oči. Len farby sa jej pletú. Keď sa opýtam, akú farbu má lúčny koník, kričí:  Žltá! Žltá!
 Keď som o tom povedal mame, smiala sa:
-To vieš, naša záhrada je rozprávková! Stvorená pre malé deti a staré babky. Tým dovolí dotknúť sa všetkého v nej! Ale chalanom nie. Už si zabudol, ako si s Mišom pitval mŕtvu žabu, ktorú ste našli pod pivóniami?
- Ale veď to on bol zvedavý, čo v tej žabe je a na akom princípe funguje!
- A ty si zvedavo asistoval aj pri pitve, len nevrav! A načo by ti boli štvorlístky, ktoré určite nájde u nás v záhrade Esterka? Ona má blízko k zemi, vieš? Ty máš šťastia dosť. Našťastie! Si zdravý, máš múdru hlavičku, dvoch skvelých, šialene ťa milujúcich rodičov, čo by si ešte chcel, hm?!
Že čo by som chcel? Toľko by som chcel! Napríklad nový počítač, nie to staré písičko po otcovi. Alebo konečne kvalitný bicykel! Alebo foťák prvej triedy.
- My nie sme boháči, ktorým peniaze sypú ďalšie peniaze. No ani chudobní nie sme. Tak sa právom volajú všetci hladní, chorí...... Čo! Dokonca zomierajúci smädom........ Tí biedni, skoro bez pomoci.....!
    Mama je sestrička v nemocnici, ale ako ju poznám, nemala na mysli ich pacientov, ale ľudí v Afrike, a Ázii, ktorým pomáha prispievaním na zbierky.
    - Prečo tých neznámych ...... z takej diaľky....... toľko spomínaš? – spýtal som sa jej raz.
    - A čo? Majú byť zabudnutí nami všetkými? Zo šťastnejšieho kúta sveta?
   Mama Afričanov tuším tak miluje, že možno dakedy bola Afričanka. Aspoň ona to so smiechom vraví a chváli sa hnedastou pokožkou i v zime, štíhlymi svalmi, klenutou lebkou s hustými čiernymi kučerami vlasov.
    - Aha? Nie som ako faraónka? – krúti sa dakedy pred zrkadlom.
To s Mišom bola pravda. A bola pravda i to, čo som mame ani nepovedal, že Mišo, keď raz chytil výstavný kus lúčneho koníka, dal ho zožrať potkanovi, ktorého si chová doma v klietke. Tiež výstavného, dobre vypaseného, s ligotavou sivou srsťou a krotkého. Len občas pohryzie i Mišove prsty. Aj mňa raz sekol hryzákmi, potvora!
    Určite aj dnes sa bude Esterka vypytovať toho drobizgu, čo chytí do dvoch prstíkov:
- Ako sa voláš? Ako sa voláš?
Sama sa im, ako to už má vo zvyku, predstaví a pyšne zvýrazní r: - Esterrrka Brrraunová. Ako sa voláš? – donekonečna bude zasa opakovať slimákom. Tí vypustia sliz a rýchlo sa stiahnu do ulít, keď ich Esta odtrhne od skál pri kríkoch. Potom si ich pchá do vreciek nohavíc, ako keby to boli kamienky. To je divné!  Ja by som vlastne ani nevedel presne zoologicky či ako pomenovať všetok ten drobizg, ktorý sa len tak hmýri v našej záhrade.
    Tuším bude osem. Každú chvíľu zazvoní zadýchaná teta Alena s Esterkou na rukách. Už sa vlastne ani tak nehnevám! Napadlo mi, že v záhrade nie je až taká nuda! Dnes si zoberiem Leicu a budem tam fotiť čudá, ktoré som si skoro nikdy nevšimol. I trávy, kamene a kvety. Hlavne všetky tie miniatúrne stvorenia, ktoré objavila Estera.
    Alebo sa to oni naraz objavili v našej záhrade kvôli Esterke?
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.4)

Diskusia: Hviezdoslavov Kubín - próza (Jana Bodnárová - Objavy v záhrade)

Pridať nový komentár


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.209