Hviezdoslavov Kubín – próza (R. Smatanová – Prázdniny u starej mamy)

Hviezdoslavov Kubín – próza (R. Smatanová – Prázdniny u starej mamy)

Ružena Smatanová : Prázdniny u starej mamy POVALA

Juro mi povedal, že keď pôjde babka k susede Pavlínke na kávičku, mohli by sme vyjsť na povalu. Sú tam vraj drevené truhlice plné kníh a obrázkových časopisov. A možno v tých časopisoch budú aj holé baby. Mňa teda holé baby nezaujímajú, ale vždy som chcela vedieť, čo je za úzkymi drevenými dverami. Dedko povedal, že tadiaľ vedie schodište na povalu, ale nikdy ma tam nevzal.

„Ja som už holé baby aj tak videla!“ vyťahovala som sa pred Jurom. 
„Kde?“ vytreštil na mňa oči.
„Na obraze! Teta Vierka mi ukázala.!“
„Čo si pipi?“ čudoval sa.
„Jasnačka, že som videla. Boli tri a volali sa Venuše. Namaľoval ich jeden slávny taliansky maliar!“
„Pfff...namaľované...to nič nie je, ale také ozajstné, vyfotografované, také by si mala vidieť.!“
„Je tam toho!“ hnevalo ma, že Juro je zvedavý na holé baby. Myslela som si, že ho to nezaujíma. Nuž čo, predsa je to chalan.
Keď babina odíde, pôjdeme!“ oznámil mi.

Tvárila som sa ľahostajne, aby nezbadal, ako veľmi sa  teším.
Len čo babina vyšla z domu, Juro odomkol dvere na povalu. S vrzgotom sa otvorili a odhalili pred nami dlhé točité schodište z dreva, prudko stúpajúce nahor. Tichučko sme stúpali po schodoch a načúvali, či nás nepočul dedko.
„Ticho!“ zastavil ma Juro.
Chvíľu sme stáli so zatajeným dychom.
„Nič sa nedeje! Poďme ďalej!“ rozhodol.  

Keď sme vyšli celkom hore, do nosa nám udrela prenikavá vôňa. Nad našimi hlavami na drevenom tráme boli na šnúrach zavesené viazaničky všelijakých bylín. Na povale bolo prítmie, a tak sme museli na chvíľu zastať, aby si naše oči zvykli na šero. 

Pred nami sa rozprestierala naozajstná tajomná krajina. Všade vôkol bola obrovská drevená podlaha. Vyzametaná, čistá a voňavá. Vôňa dreva sa miešala s vôňou bylín a sena. Podlaha bola tu a tam prehradená veľkými drevenými trámami a všade boli poukladané samé zaujímavé predmety. Stará petrolejka, drevená maľovaná kolíska, prútené koše rôznych veľkostí, starodávne svietniky a kukučkové hodiny. V rohu stálo veľké zrkadlo v pozlátenom ráme. Vedľa neho bol zvláštny obraz. Pozerala sa z neho krásna žena ešte z čias, keď žili grófky a baróni. Mala také smutné oči, že sa mi chvíľami zdalo, akoby plakala. 

V kúte na samom konci povaly stáli tri drevené truhlice. Keď sme chceli prejsť k truhliciam, ozval sa zdola dedkov hlas:
„Jurkóóó! Elenkááá! Deti, kde ste?“
„Psst!“... položil mi Juro ruku na ústa.
„Kde len môžu byť?“ ozývalo sa zdola.

„Juro, poďme späť! Dedko nás určite vyhreší, že sme sem vošli bez dovolenia.“
Juro si nedal povedať, a tak sme sa potichu zakrádali k truhliciam. Pootvárali sme veká a vyťahovali knihy jednu po druhej.

Raz našiel niečo zaujímavé Juro, raz ja. Juro objavil knižku s obrázkami pravekých jašterov a všelijakých príšer. Boli ako živé, celkom som sa začala báť, že niektorá z nich sa nebodaj vynorí z najtmavšieho kúta povaly. 
„Uff, ešte že je tu so mnou Juro, pomyslela som si a trochu sa mi uľavilo.  

Pod kopou kníh, na samom spodku truhlice, ležala veľká knižka v obdratom koženom obale s kovovými sponami , na ktorých boli vyryté záhadné znaky. Hneď som si spomenula, že to istotne bude tá stará knižka písaná cyrilikou, o ktorej mi raz babička hovorila, že je ešte z čias jej starého otca. A ten ju tiež zdedil po svojom starom otcovi. Aj keď som tomu, čo v nej bolo napísané vôbec nerozumela, niečo ma k nej priťahovalo. Schovala som si ju pod tričko a pozrela na Jura. Mal okolo seba kopu obrázkových časopisov a pritlmeným hlasom vykrikoval: 

„Pozri na toto lietadlo!... Aha, to je ale auto! ... A táto mašina... to je paráda!“
Neviem síce, čo mohlo byť na tých mašinách také parádne, ale jedno viem: Juro úplne zabudol, že prišiel hľadať obrázky nahotiniek.
Pomaly sme sa zakrádali dolu schodmi. Juro ako prieskumník išiel prvý a striehol, či je vzduch čistý. Ja som išla po špičkách za ním. Pod tričkom som ukrývala starú knižku v koženom obale môj vzácny talizman z krajiny POVALA.