Próza HK – Prečo nemajú prsty na nohách svoje mená

PREČO NEMAJÚ PRSTY NA NOHÁCH SVOJE MENÁ – Marta Hlušíková

Verte – neverte, zmodernizovala som sa. Rozprávky odchytávam pomocou ďalekohľadu! Sedávam na balkóne pod žlto-bielym slnečníkom a pozorne sa dívam všade okolo seba. Raz do oblohy, raz do lesíka nad sídliskom, potom zasa na strechy a komíny, niekedy do parku a niekedy len tak, okolo seba po dvore. Keď príde tá správna chvíľa,  otváram svoju zázračnú tašku, chvíľku ju tak držím  a potom ju rýchlo zatvorím.

– Zasa jedna. Zbadala som ju ne streche. Si rada?– hovorím taške.
– Mhm, – kývne uchom moja zázračná taška. Mohla by kývať aj oboma uchami naraz, ale to robí len vo sviatok. Vtedy totiž za mojím chrbtom púšťa po sídlisku rozprávky, ktoré do nej starostlivo zbieram. Viem o tom, ale robím sa že nič, aby som jej urobila radosť.

Najľahšie sa posielajú rozprávky deťom, ktorým sa farebne sníva. Niekedy, keď sú ľudia príliš smutní alebo unavení, sama otváram svoju tašku a posielam do sveta rozprávky, okolo ktorých ľudia už raz chodili, ale nezbadali ich. Vtedy ticho sedím pri okne a čakám, kým rozprávka nepriletí a nesadne si mi na plece. Už som si ich nachytala celú hŕbu. Sedia mi na poličke ako farebné bublinky a cilingajú, cilingajú ako malý orchester. Počujete? Táto jedna, dúhová, zvoní ako strieborný zvonček. Čo zvonček! Ona vyzváňa aspoň päťhlasne. Nakoniec – aj má prečo. Je to totiž rozprávka o neposlušných prstoch. Mojich. Mimochodom, na túto rozprávku som ďalekohľad vôbec nepotrebovala, skočila mi do tašky úplne sama.

…keď sa pohádajú topánky, nie je to nič výnimočné: raz sa urazí pravá, raz ľavá. Raz sa hnevá moja čierna topánka, raz hnedá. Potom pár dní hundre moja teniska a pár dní moja teplá papuča. Podelia si víťazstvá a prehry pekne po kamarátsky. Keď sa mi však na nohe začnú hádať prsty, mám v topánke poriadne dusno. Palec, malíček a prostredník škriepky nevyvolávajú. Palec preto, lebo je najväčší a najmocnejší. Má prirodzenú autoritu, nepotrebuje škriepky na to, aby si ho každý všimol. Malíček čuší zas preto, lebo je zo všetkých prstov najmenší a netrúfne si ani pípnuť. Prostredník by niekedy aj nejakú tú škriepku vyvolal, no to by sa musel pridať k palcu, aby bol úspešný. Ale palec mlčí.

– Pekná spravodlivosť! – to začína každé ráno mrmlať prst medzi prostredníkom a malíčkom.
– My prsty na nohe sme obyčajní chudáci! Normálne sa nám krivdí! Keby ste videli môjho bratanca na ruke napríklad! Ten sa má! Vždy je samý prsteň. Čo som ja od neho horší?
– Upokoj sa! Na tebe by prsteň vôbec nebolo vidno – ozvala sa zrazu moja noha.

– Okrem toho máš tučnú hlavu a tenký krk. Som zvedavá, ako by si ten prsteň na seba vôbec dostal!
– To všetko preto, lebo nemám meno! Keby som sa aj ja volal prsteník, určite by mi narástla menšia hlava!
– Pozri sa, ty malý, – ozvala sa opäť noha pokojným hlasom, – traja z vás mená majú: palec, prostredník a malíček.  Ak dobre rátam, je to väčšina. A búria sa? Sú ticho. Ja som tiež spokojná. Napokon – aj tak vás, prsty,  v topánke nevidno.

– Aj keď nás nevidno, mená by sme mali mať, – ozval sa prst medzi palcom a prostredníkom.
– Čo nepovieš? – zasmiala sa noha.
– Môj bratanec na ruke sa volá ukazovák! Stavím sa, že môže na hocičo ukazovať, lebo sa tak volá. Som zvedavý, na čo môžem ukazovať ja… Celý deň v tme. Nevidím ničového nič! – skríkol rozčúlený prst, až sa zapotil.

– Kvôli tvojmu ukazovaniu nebudem hádam chodiť v sandáloch alebo šľapkách! Vonku je chladno, – urazila sa noha.
Ostatné prsty čušali. Veď nech si noha poradí. Im je zatiaľ dobre. Dlho však nebolo, lebo oba nespokojné prsty nedali a nedali pokoj.
Napokon to moja noha vzdala:

– Dobre teda! Počúvaj ty, druhý najmenší! Keď tak veľmi chceš, natianem na teba prsteň. Aby si sa vyrovnal svojmu bratancovi na ruke, vieš? A kvôli tebe, ty druhý najväčší, si obujem sandál. Aby si mohol sledovať okolie a všetkým nám ukazovať čo a ako. Tak!
A moja noha si naozaj natiahla na predposledný prst prsteň a kvôli druhému prstu si obula sandál.

Moje prsty boli spočiatku náramne spokojné. Okolo obeda sa však začali mrviť a večera sa nemohli už vôbec dočkať. Štvrtý prst mal od prsteňa odretý celý krk a druhému prstu cez dierku v sandáli tak tiahlo na kríže, že sa rozkýchal a nakazil mi celú nohu!

A tak sa stalo, že som prechladnutú nohu strčila do lavóra s horúcou vodou. Prsty v tom teple čušali, ani sa nehýbali. Moja nahnevaná noha sa vtedy zaprisahala, že mená prstom nevymyslí a nevymyslí. Dosiaľ ich nemajú. No teda! Keby nebolo tejto rozprávky, skoro by som bol zabudla na svoj slávny výlet, keď mi prechladla celá noha. Aha! Prst vedľa malíčka má ešte stále ošúchaný krk! A tento tu vedľa palca? Ako ním myká. Žeby ešte kýchal od prievanu v sandáli? Priznám sa, trochu mi je ľúto tých mojich neposlušných prstov, lebo ich kamaráti v Amerike napríklad svoje mená majú. To viem určite, lebo mám odtiaľ priateľku Rodu, ktorá si vie pomenovať všetky prsty na nohách. Dokonca vie o nich pesničku. A čo ak vymyslím pre tie moje neposlušné prsty pekné prstové mená? A možno aj pesničku!

Z autorkinej knihy Bublinkové rozprávky