Najkrajšia rozprávka na svete - Ľubomír Feldek

Ľubomír Feldek - Najkrajšia rozprávka na svete

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden dom, k tomu domu patrila záhrada a okolo záhrady bol plot.
Dom bol môj, záhrada moja – nuž akože ináč, i plot bol môj. Alebo, čo vás budem klamať. Dom tam vôbec nebol.
Záhrada bola mestská. Ale ten plot okolo nej bol môj.
Že nemohol byť? Tak dobre. Bol tam aj dom, aj záhrada, aj plot a všetko to bolo moje.
A plot bol zázračný! Ak nie zázračný, tak aspoň zaujímavý. Zaujímavý preto, že toho, kto šiel okolo plota, veľmi zaujímalo, čo je za plotom.
Akoby aj nie! Veď prvé, čo si na plote musel všimnúť, bola tabuľka s nápisom TAJNÝ VCHOD a šípka. Tabuľka a šípka sa zjavovali každých desať metrov, a kto podľa nich šiel, mohol chodiť donekonečna. Tajný vchod nenašiel a koniec plota tiež nie, pretože plot bol postavený do kruhu.
Medzi dvoma tabuľkami a šípkami bolo vždy dosť miesta na ďalšie zaujímavosti. Na jednom takom mieste trčali hroty štyroch klincov a medzi nimi bolo nezmazateľnou kriedou napísané:

Z DRUHEJ STRANY PLOTA

JE PRIBITÝ PLAGÁT

S NAJKRAJŠOU ROZPRÁVKOU

NA SVETE!

Že tie hroty mohli niekoho okoloidúceho poraniť? Na všetko som pamätal. Hroty boli potreté penicilínovou masťou, a koho by poranili, toho by hneď aj vyliečili.
O kus dalej bola diera, totiž bola by bola, keby nebola – myslíte si: zatlčená doskou, však? Nie, diera nebola zatlčená doskou, ale zaplátaná záplatou. Záplatou z pravého červeného zamatu. Trochu nápadné? Modrý nemali.
A o kus ďalej bol v plote guľatý otvorček, v ktorom bol predtým suk, ale teraz z neho vychádzalo krásne zelené svetlo a bolo počuť hudbu. Prezradím vám veľké tajomstvo: keď svetlo zhaslo, i hudba stíchla. Veru tak. A aj naopak.
A o kus ďalej bola časť plota riešená ako knihovnička. Ale darmo si chcel okoloidúci vytiahnuť „Alenku v ríši zázrakov“ alebo I. diel Ottovho slovníka náučného, písmeno A, v ktorom by sa dočítal, kto to tá „Alenka v ríši zázrakov“ vlastne je. Knihy boli vedľa seba napchaté tak natesno, že sa nedali vôbec vyťahovat. Tak to býva v knižniciach veľkých učencov, ktorým to vôbec neprekáža, pretože veľkí učenci už dávno prestali čítať – všetko majú v malíčku, ktorým sa bezradne škriabu za uchom.
Niekoľko maličkých dierok bolo pozoruhodných tým, že nimi spoza plota vychádzali stonky, zakončené mohutnými okvetiami tropických kvetov neznámych mien. Ako sa tie mohutné okvetia dostali cez maličké dierky v plote? Záhada – ale veľmi jednoduchá. Boli to umelé kvety na drôtoch, ktoré som do tých dierok postrkal zvonku. Kvety stáli vo vázach, ktoré som rozostavil zase pozdĺž plota znútra. S nalievaním čerstvej vody do váz som sa neunúval – veď kvety, ako vravím, boli umelé. No keď som do váz ponalieval víno, čuduj sa, svete, umelé kvety nádherne tancovali.
Dôležitú čast plota tvorila pokladnička. Bol to vodorovný, asi päťcentimetrový výrez, nad ktorým bola ceduľa N E V S T U P N É D O B R O V O Ľ N É a každý, komu sa nepodarilo vstúpiť do mojej záhrady tajným vchodom, hoci obišiel plot už niekoľko ráz, mohol hodiť nevstupné a ísť preč. Keďže nevstupné bolo dobrovoľné, zväčša nikto nič nehodil, alebo mi hádzali ľudia lístočky, ktorých obsah sa hanbím prečítať. Lístočkov bolo po čase toľko, že pod nimi zmizol dom i záhrada, ba pod ich váhou sa vyvalil i plot a každý, kto šiel práve vtedy po ulici, ho uvidel z druhej strany a mohol si prečítať najkrajšiu rozprávku na svete.

Že čo to bola za rozprávka? Bola to táto:
Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden dom, k tomu domu patrila záhrada a okolo záhrady bol plot.
Dom bol môj, záhrada moja – nuž akože ináč, i plot bol môj. Alebo, čo vás budem klamať. Dom tam vôbec nebol.
Záhrada bola mestská. Ale ten plot okolo nej bol môj.
Že nemohol byť? Tak dobre. Bol tam aj dom, aj záhrada, aj plot a všetko to bolo moje.
A že túto rozprávku ste už raz počuli?
Za to ja nemôžem. Keď bol postavený do kruhu plot, i rozprávka na ňom musela byť napísaná do kruhu.
A že to nie je najkrajšia rozprávka na svete, lebo poznáte ešte krajšiu?
Ej, vy beťári! Vy čítate knihy odzadu! Vy viete, že nasleduje rozprávka Zlatúšik!