Poškoláci – Gabriela Futová

Poškoláci – Gabriela Futová

Tak toto je naozaj riadny trapas! Ostať za trest po škole. Ja, najlepšia žiačka v ročníku. Tá krava Machová má musí nenávidieť. Ale prečo? Že sa mi darí? Že viem, čo chcem, a snažím sa? Nechať ma po škole za takú hlúposť. Dajsamisvete, neskorý príchod na hodinu. Meškala som len dve minúty, žiaľ, učiteľka bola rýchlejšia. A úplne nezmyselne nekompromisná. Vraj: – pravidlá platia aj pre premiantov, Steinerová. Ostávaš po škole!

Neznášam ju. A neznášam aj celý poškolácky systém našej školy. Zaujímalo by ma, kto to vymyslel. Učitelia sa asi naozaj nudia, keď ich baví venovať sa popoludní extra poškolákom. Rozdelili si to teda múdro. Každému vyjdú maximálne dve služby v mesiaci. Ešte dnes ráno som si myslela, že tak im treba, vagabundom, ktorí ostávajú po škole pravidelne. A zrazu mám byť medzi nimi aj ja.
Triedu na to vybrali perfektnú. Priamo oproti zborovni, asi aby nikto nemal šancu utiecť. Keď som stláčala kľučku na dverách, oblieval ma pot. Ktovie, koľko ich tu dnes bude. A ako na mňa budú pozerať...

Do triedy som vrazila so sklonenou hlavou. Nezrozumiteľne som čosi zamumlala, akože na pozdrav, a rýchlo som sa posadila do najvzdialenejšieho kúta.
– Hej! To je moje miesto! – ozval sa hlas nado mnou.

Dočerta! Zanadávala som v duchu. Ja som úplný debil. Sadla som na miesto najväčšiemu chuligánovi zo školy. Kolovali o ňom desné chýry. Že fajčí a pije, že je strašný bitkár a že dokonca kradne. Pomaly som zdvihla hlavu.
– Je tu niekde napísané tvoje meno? Nie je! Tak sa netvár, že ti to tu patrí! – odsekla som dúfajúc, že môj hlas znie sebaisto.
– Meno tu síce nemám, – škľabil sa Ksicht, – ale všetci vedia, že tu sedávam ja. Ale vieš čo? Že som džentlmen, sadnem si vedľa seba. Pokojne si tu seď. Ksicht sa usadil vedľa mňa.

– Nemáš niečo na jedenie? Ešte som neobedoval?
Pohŕdavo som sa k nemu otočila chrbtom. S takým pakom sa nemienim vôbec baviť. Jednu hodinu vydržím a potom, potom už nikdy viac!
– Čau, Silva! – vykrikoval Ksicht, – kde ťa čapli dnes?
– Na prváckom vecku, – odpovedala čudesne zmaľovaná osoba. Deviatačka, ktorej sa boja aj naši chalani.
– Ti už načisto šibe, – poznamenal Ksicht. – Vypaľovať si pri tých drobcoch. Veď tí ťa nabonzujú ako prví!
– Náhodou boli zlatí, jeden si dokonca aj potiahol.
– Ty si fakt už dočista vygumovaná.
– Hlavne, že ty si Einstein!
– Bony dnes nepríde?
– Viem ja? Nejako sekal dobrotu, myslím, že ho trochu prikvačil foter, stopol mu vreckové, či čo.
Do triedy vošli ďalšie tri osoby. Snažila som sa nepozerať ich smerom, vytiahla som knihu a snažila sa čítať. Nahlúple rozhovory ostatných ma však vyrušovali. Rozoberali všeličo, krčmu na sídlisku, nákupné centrum, predavačky v trafikách a hlavne sobotňajšiu diskotéku. bola tam zvláštna zostava, dvaja piataci, tri šiestačky, traja deviataci, dve neidentifikované osoby a ja.
– Stačilo, stačilo! – hlas Machovej zahrmel hneď vo dverách. – Vážení, vytiahnite si zošity. Napíšete mi sloh, forma rôzna, téma...
– Ale veď vy neučíte slovenčinu! – ozval sa Ksicht.
– Máš s tým problém? Ak ti to prekáža, môžem ťa vyskúšať včerajšiu látku z dejepisu, dokonca môžem tvoju odpoveď normálne klasifikovať!
– Žiadny problém, – zdvihol Ksicht obe ruky. – Len som bol zvedavý.
– Téma: vplyv histórie na náš život.
– Mňa minulosť nezaujíma, podstatný je dnešok, – zahundrala Zmaľovaná.
Vytiahla som z tašky zošit na slovenčinu, otvorila ho zozadu a začala písať. So slohmi nemám problém, a hoci ma dejepis nebaví, v hlave sa mi okamžite vyrojil nápad. Kozmetika. Dnes sa do módy vracajú kozmetické prípravky založené na rovnakých prostriedkoch ako kedysi. Med, bylinky, plody zeme... Téma sa písala takmer sama.
– Si dobrá, – ozval sa Ksicht. – Ešte som ani nezapol pero a ty už máš pol strany. Nechcela by si to zmáknuť aj za mňa?
– Nechcela! – odvrkla som pohŕdavo. Ďalej som usilovne písala. Machová sa prechádzala pomedzi lavice, tu a tam sa pri niekom pristavila. Samozrejme, ani jednu zastávku nenechala bez komentára, čo ma dosť vyrušovalo. Keď som o dvadsať minút skončila, odložila som pero do peračníka a so zošitom v ruke som sa pobrala k učiteľke.
– Mám to hotové, – položila som zošit na stôl.
– Sadni si na miesto, – Machová mi nevenovala ani pohľad.
– Nemohla by som už odísť? Mám ešte povinnosti. Úlohu som dokončila.
– O tom, či si ju dokončila, rozhodujem ja. Povedala som, sadni si na miesto! – jej zvýšený hlas ma donútil zahryznúť si do jazyka. Obrátila som sa, že poslúchnem, ale pocit, že mi krivdí, ma nepustil.
– Pani učiteľka, o hodinu mi začína angličtina na jazykovej škole. Všetky veci mám doma, ak tu ostanem, nestihnem to.
Poškoláci už dávno prestali písať. Namiesto toho sledovali môj slovný duel s Machovou. Cítila som, že sa začínam červenať.
– To si si mala rozmyslieť, keď si sa po zvonení tárala po chodbe!
– Ale...
– Dosť! „Povedala som, sadni si! Budeš tu do konca ako všetci ostatní!
– Nechcem sa do toho miešať, – ozvať sa Ksicht, – ale keď to má napísané, aký má zmysel, že tu bude s nami sedieť ?
– Ak sa do toho nechceš miešať, tak sa nemiešaj! Si posledný, koho názor ma zaujíma! Machová vytiahla diár a čosi si doň zapísala.
Sadla som si na svoje miesto. Hnev vo mne bublal ako vriaci olej.
– Je to krava, – zamrmlal Ksicht.
– Pýtala som sa niečo? Máš pocit, že som sa ťa na niečo pýtala?! – vyskočila som úplne naježená. – Daj mi pokoj!
– Steinerová, mala by si sa naučiť ovládať, – ozvala sa Machová posmešne. – Nezabúdaj, kde sa nachádzaš. V škole, stále si v škole. Zajtra sem prídeš zas!
– Čože? – vykríkla som, ale rýchlo som sa ovládla. Zlostne som si zahryzla do pery, až to riadne zabolelo. V ústach som zacítila krv. S hrmotom som sa posadila na miesto a s prekríženými rukami som až do konca hodiny nasupene čušala. V hlave mi vírila kopa myšlienok. Predstavovala som si rôzne spôsoby vraždy Machovej. Žiaľ, som zbabelec, neznášam akčné scény ani bitky a už vôbec nie pohľad na krv. Moje predstavy stále končili pred použitím zbrane, pästí či iných smrtonosných nástrojov. Pokúsila som sa predstaviť si zaucho, ktoré by si zaslúžil Ksicht. Veď vlastne kvôli nemu sem budem musieť prísť aj zajtra. Debil. Aspoňže viem, kde sedáva, zajtra podobnú chybu nezopakujem. Zajtra. Jediným svetielkom zajtrajšieho otrasného popoludnia bol fakt, že nás nebude strážiť Machová.
Ani nestrážila. Rad vyšiel na matikára, ktorý nám nadiktoval príklady a zmizol v kabinete. Aby som sa vyhla Ksichtovi, sadla som si do prvej lavice do radu pri dverách. Trochu hlúpa pozícia, keďže každý, kto prišiel, moju prítomnosť patrične okomentoval.
– Neverím vlastným očiam! – rozkrikoval sa Mastný vlas. – Zostúpila k nám hviezda jasná!
Tvárila som sa, že nič nepočujem. Mám sa cítiť hlúpo len preto, že som iná ako oni? Že nevyhľadávam problémy, že sa rada učím, že mám najlepšie známky z ročníka?
– Hviezda jasná sa s nami nebaví... – poznamenala Zmaľovaná. – Včera ju Machová ridne utrela.

Sklonila som hlavu ešte nižšie a snažila sa rátať. X rovná sa...
– Počuj, keď si už tu, mohla by si nám tie príklady dať opísať. Ušetríš nám tým značnú námahu! Mastný vlas sa rozrehotal, akoby povedal neviem ako dobrý vtip.
– Dobrý nápad, Riki, – ozval sa Ksicht. – Aspoň uvidíme, či je hviezda namyslená...
Nepovedala som ani slovo. Dorátala som posledné zadanie, zaklapla pero a popísaný papier som hodina na lavicu za sebou. Triedou sa ozval uznanlivý piskot. Z tašky som vytiahla knihu a pustila sa do čítania. Moja veľkorysosť zabrala. Poškoláci usilovne opisovali a viac si ma nevšímali. Presne o toto mi išlo. O ich hlúpe reči som totiž nemala absolútne žiadny záujem.

Tretí raz som sa do triedy poškolákov dostala omylom. Teda nebol to tak presný omyl, skôr machová jednoznačne využila príležitosť, ako ma opäť ponížiť. Triedna ma počas hodiny poslala do zborovne po triednu knihu. Keď som ju niesla v rukách, neodolala som a nazrela dovnútra. Svoje známy som poznala, ale tak či tak, chcela som ich vidieť na vlastné oči v klasifikačnom zozname. Čo čert nechcel, zapozerala som sa tak, že som nechtiac vrazila práve do tejto neznášanlivej učiteľky.

Hrdinka – Príbeh podľa Eriky

Psa za plotom školského ihriska som sa odjakživa bála. Kríženec medveďa a koňa bol vždy tam. Na jeseň, v zime, či pršalo, alebo pražilo slnko. Hlavne na jar, keď už bolo teplo a telocvikárka nás vyhnala von, pes pobehoval popri plote, štekal a sledoval nás krvilačnými očami. Keďže mám priveľmi bujnú fantáziu, a to mi už potvrdilo viac ľudí nezávisle od seba, vedela som si presne predstaviť, čo by sa stalo, keby ten plot raz preskočil. Alebo podliezol. Zúrivo by sa rozbehol a skočil by najbližšiemu človeku rovno na hrdlo. Zadrapil by sa doň tesákmi, a kým by krv striekala na všetky strany, už by skákal na ďalšieho a ďalšieho a trhal na franforce všetko, čo by sa mu priplietlo do cesty. Aj pre toto som neznášala telesnú vonku na dvore. Prekážali mi aj iné veci, napríklad že na nás pri behu pokrikovali robotníci zo stavby, alebo aj to, že keď bolo teplo, vonku cvičili aj naši chalani, a to nebola žiadna výhra. Luciu raz pri behu tak zmagorili, že zakopla a vyrazila si predný zub. Vyzerala otrasne, aj ju to muselo vážne bolieť. Ešteže má šikovného zubára, opravil jej to tak dokonale, že vôbec nerozoznať nový zub od ostatných.

Aj dnes sme mali pred sebou telesnú. Telocvikárka však už dlhší čas maródovala a zastupovať ju chodil kadekto. Najlepšie bolo pri matikárovi Révayovi. On a šport, to bolo čosi ako ja a počítače. Navzájom sme si nedôverovali, nerozumeli a najlepšie bolo, keď sme boli od seba naozaj ďaleko. Révay nás väčšinou nechal napospas osudu, v telocvični sme vždy riadne blbli, zázrak, že sa nikomu z nás doteraz nič vážnejšie neprihodilo. Len raz to vyzeralo brutálne, vtedy keď nás asi nedopatrením nechali aj s chalanmi. Tí totiž zavesili na kruhy tlstého Bročka, naozaj sa tak volá, ale inak je super, dá sa nahovoriť na každú volovinu, vytiahli ho fakt vysoko, a tie debilné kruhy sa zasekli a nešli dolu. Bročko jačal, že sa neudrží, našťastie, neviem kto, dostal nápad, aby sme pod neho urobili kopu zo žineniek. Ktosi ešte múdrejší dovliekol aj švédsku debnu, a tak sme tie žinenky nahádzali na ňu. Ani sme tam nestihli doteperiť všetky, a Bročko už aj letel, žuchlo to s ním ako s mechom zemiakov. Dopadol našťastie na zadok, má ho poriadny, lenže žinenky sa nejakým nedopatrením zošmykli z debny a s Bročkom huklo o parkety tak, že mu vyrazilo dych. Našťastie prežil, ale odvtedy sa kruhom vyhýba podobne ako Révay športu. Tentoraz nás však matikár vyhnal von. Hodil nám tenisovú loptičku, vraj zabavte sa, a s poznámkou, že sa hneď vráti, odišiel preč.

– Čo sme malé deti? – namietala Lucia, – si tu budeme
hádzať loptičku ako debilné, nie?
– Baby, zahrajme si vybiku, – navrhla som. – Len takú v kruhu.
– Fakt ti preskakuje? Vybíjanú som hrávala, keď mi ešte mama utierala sople.
– Veď ti utiera dodnes, či?
– Ja budem hrať vybíjanú, jedine keď bude v strede Bročko, – zachechtal sa ktosi.
– Baby, prestaňte. No tak. Nevravte, že ste sa zabudli hrať. Ja hrávam vybíjanú s krpcami na dvore, viete, koľko sa nasmejeme?
– Je to síce trápne, ale dobre, – prikývla Lucia.

– Mám nápad. Aby ste nepovedali, že somarina, tak hráme ľavou rukou. Ľaváčky pravou. Baby napodiv súhlasili. Fakt z toho vznikla riadna prča. Ľavé ruky sú ľavé ruky. Lopta lietala všade inde, len nie kam mala, a myslím si, že v takejto vybíjanej by sa v strede dlho udržal aj Bročko. Všetko by bolo fajn, keby z budovy nevybehli chalani.

Jasné, že si z nás robili posmech. Ale len dovtedy, kým som do jedného z nich zlostne nešmarila loptičku. Do Števa. Trafila som ho rovno do čela. Baby zaburácali, ale čo vzniklo potom, to sa dá ťažko opísať. Naháňačka s ohadzovačkou, a keďže lopta bola len jedna, hádzali sme po sebe všetkým, čo prišlo pod ruku. Myslím, že si to odniesli aj niektoré topánky. Uprostred šialenstva som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku. Premkol ma taký ten pocit, ktorý človek má, keď niečo zabudne, a nevie čo. Zastala som, lebo ma to zarazilo. Vtom tresk, dostala som loptičkou do hlavy.

– Erika, vráť mu to! – jačala Strýčková. Rana ma prebrala zo zamyslenia. Rýchlo som sa obzrela za loptou, schmatla ju, ale keď som sa dvíhala, telom mi prebehol mráz. Spred plota vyskočil pes. Čudné bolo, že keď sa objavil, medzi ním a nami nebola žiadna prekážka.Pes to samozrejme využil a v okamihu sa ku mne rozbehol. Od strachu som úplne zdrevenela. Obrátila som sa k spolužiakom, že čosi zakričím, neviem, možno pomoc, alebo pozor? Spolužiaci však boli dávno v obraze. Utekali ako o život čo najďalej. Zopár chalanov vyskočilo na futbalovú bránku, šťastie, že bola po jednom nešťastnom páde priklincovaná k zemi. Dievčatá vrešťali a bežali ozlomkrky preč, chudák Bročko nevládal a strašne zaostával, pokúsil sa tiež vyskočiť na bránku, ale ťažké telo ho stiahlo späť, a tak sa vyvalil do prachu ako korytnačka. Ak by som nebola v šoku, určite by som z toho dostala záchvat smiechu, mrazenie na zátylku ma však prinútilo obrátiť sa. Psisko bolo na dva metre odo mňa, vedela som, že moje šance sú minimálne. Videla som jeho zubiská, očividne sa nevedel dočkať, kedy sa zahryzne. Neviem, čo mi to napadlo. Aj keby mi nohy nevypovedali poslušnosť, aj tak by som mu neušla. A tak som sa silno rozohnala a s výkrikom aport! odhodila som loptičku rovno k chudákovi Bročkovi. Psisko preletelo popri mne, akoby som bola vzduch. Urobilo ešte zopár rýchlych skokov, preskočilo Bročka, ktorý si zdesený zakryl tvár rukami, a schmatlo loptičku skôr, ako sa dogúľala. Pozerala som na neho úplne vyjavene. Pes sa ladným klusom rozbehol ku mne, Bročka obišiel, akoby to bol nejaký nezaujímavý peň alebo čo, tesne predo mnou zastal a zavrtel chvostom. Skoro som odpadla. Pes vypustil loptu z papule a štekol na mňa.

Nie som psíčkar. So psami nemám žiadne skúsenosti, ale aj mne bolo jasné, že sa toto hebedo chce hrať. Opatrne som loptičku dvihla, fuj, bola hnusne zaslintaná, a hodila som ju z celej sily preč. Pes sa za ňou bleskurýchle rozbehol.

– Kokso, ty si aká krotiteľka! – ozvalo sa z bránky. A tak som sa stala hrdinkou. Rozprávalo sa o mne po celej škole, chalani uznanlivo pokyvovali hlavou a ja... Ja som robila všetko preto, aby som nikomu nevykvákala, že som si vtedy pri tom psovi od strachu vážne trochu cvrkla do gatiek.