Próza na HK - More za domom mojej babky - Hlušíková

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya (26)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 24.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 987 slov
Počet zobrazení: 3 200
Tlačení: 199
Uložení: 105

MORE ZA DOMOM MOJEJ BABKY - Marta Hlušíková

Jedna múdrosť hovorí, že kaluž máme obísť a nie do nej skočiť. To platí pre dospelákov. Deťom sa dupkanie v kaluži dovoľuje. No stratiť v kaluži obe topánky – to tuším ani deti nerobia. Dve takéto zelené topánky som videla v kaluži na dvore mojej babky. Neverili by ste, ale aj kaluže majú svoje rozprávky…
 … more vôbec nemusí byť veľké a nemusí byť ďaleko. More za domom mojej babky vzniklo takto: raz, keď babka dávala sliepkam raňajky, padla na ňu kvapka. Potom druhá a za ňou celé more kvapiek.
– Čo to má byť? Kde je oblak? – čudovala sa moja babka.
Ako sa tak dívala do oblohy, zbadala dve zelené topánky. Vedľa nich ďalšie zelené topánky a ďalšie a ďalšie. Celý obchod zelených topánok.
– Joj, či som zábudlivá! Veď je dnes sobota – a to sa sušia vodníci!
Prizrela sa lepšie – a naozaj: z každej topánky si trčal vodník a pokojne kvapkal.
– Héj! Nemohli by ste sa sušiť o kúsok ďalej? Sú tu sliepky! – skríkla babka.
– A ľudia, – ticho dodala.
Vodníci sa pohli trochu doprava, presne a dom. Keď sa dosušili, kaluž za domom nebola už kaluž, ani jazierko, bolo to menšie more. Doteraz vedela o ňom iba moja babka a ja. A práve do tohto vodníckeho mora spadli pri sušení dve zelené topánky vodníka Pleska.
– Pretože každé poriadne more má svojho kráľa, jedna z nás by mala byť kráľovnou. Myslím si, že mi to pôjde celkom dobre, – ozvala sa ľavá topánka.
– Pravá noha je dôležitejšia. Mala by som to byť ja, – vyhlásila pravá topánka.
– Ťažko. Máš odtrhnutý jazyk, ledva ťa počujem.
– A ty si trčíš z mora von! Kráľovná, čo sa do kráľovstva nezmestí! – zasipela pravá topánka. Ale pretože sa pošmykla, spadla do vody, bublala a nikto jej nerozumel.
Aké ľahké je stať sa morskou kráľovnou, podupkávala si od radosti ľavá topánka. O chvíľu ju to však omrzelo. Predsa nebude šéfovať vlastnej rodine!
– Tak sa už toľko nezlosti. Budeme sa striedať, dobre? – povedala o chvíľu.
– Veď aj tak nemáme komu kraľovať…
Zrazu kde sa vzal, tu sa vzal, bol tu vodník Plesk. Vrátil sa po svoje spadnuté topánky.
– Prišiel som si po vás. Darmo, aj vodník má svoju hrdosť. Medzi ľudí bosý ísť nemôžem.
– Ale bez nás zostane z vodníckeho mora obyčajná kaluž, – jajkali topánky.
– Toto že je vodnícke more? – neveril svojim očiam Plesk.
– Je! – skríkli topánky.
– A vedia o tom vodníci?
– Nevedia, – vzdychali topánky a utrápene sa pozerali na Pleska.
Plesk si sadol na breh svojho mora.
– Takže mám aj ďalej zostať bosý?
– Máš… – povedali topánky a ľavá mu jazykom vďačne pohladkala nohu.
– No… Myslím si, že je najvyšší čas, aby sa o svojom mori dozvedel aj ostatný vodnícky svet, – zdvihol sa Plesk a čľupkal si to preč, presnejšie do babkinej studne.
Dlho stáli topánky vo svojom mori a striedavo kraľovali jedna druhej. Vymieňali sa až do soboty, kým sa znova neprišli sušiť vodníci.
A vtedy sa to začalo.
Cup! Plesk! Žblnk! Špľach!
– Vodníci nám posielajú poštu!
– A farebnú!
Naozaj. Okolo topánok padali žlté, červené a modré kvapky.
– My žltáčiky sme zo žltej rozprávky! – pišťali žlté kvapky.
–A my červenáčiky z červenej!
– My sme z modrej rozprávky a všetko zamodríme! – rozťahovali sa modré kvapky.
– Tak to teda nie, lebo my vám skočíme do vlasov, a hneď tu bude zelené more! – nadúvali sa žltáčiky.
– A keď vám my šliapneme na nohu, bude tu more fialové! – robili sa dôležité červené kvapky.
– Dosť! – skríkli obe topánky. – Nezdá sa vám, že ste tu na návšteve? Toto je vodnícke more a hotovo! Žiadne miešanie farieb tu nebude!
– A my by sme sa tak rady miešali… – vzdychali žltáčiky. – U nás je všetko žlté. Ako keby sa každý díval cez žlté okuliare. Keď sliepočka na jar vysedí kuriatka, v našej žltej rozprávke sa úplne stratia. Všetci ich počujú pípať sliepočke pod krídlom, ale nikto ich v tom žltom svete nevidí. Kohút im musí červenou farbou namaľovať hrebienky. Sliepočka by si deti inak nevedela spočítať. Tak je to u nás, – zosmutneli žltáčiky.
– V našej rozprávke je všetko červené! Preto v nej nevidno ani Červenú čiapočku…
– Vy nemáte Čiapočku? – zhíkli topánky.
– Máme. Zelenú. Je to výnimka z pravidla.
– Ešteže tak. A čo vlk? Toho máte?
– Máme, no čo z toho, keď ho naša Zelená čiapočka vždy ponúkne zelenými čerešňami? Vlkovi príde zle od žalúdka a k babke sa nikdy nedostane.
– Ani ju nezožerie?
– Nie.
– Ani ho poľovník nehodí do studne?
– Nie.
– Škoda peknej rozprávky. A čo u vás? – spýtala sa pravá topánka modrých kvapiek.
– V našej rozprávke je všetko modré. Ľahko sa stane, že sa prechádzaš a vôbec nevieš, či je ešte nad tebou modrá obloha, alebo si už v mori. Ryby sú z toho také dopletené, že sa pre istotu učia chodiť. Potom ich musia nosiť morské koníky na chrbte, lebo chodiť po plutvách je nezdravé. A môže sa stať, že nepozorné veľryby, čo rady striekajú vodu, začnú zrazu vyfukovať obyčajný modrý vzduch. A to tak píska, že najlepšie je z modrej rozprávky utiecť.
– Tak je to teda, – kyvkali šnúrkami topánky.
– Myslíme si, že sa trochu môžu pomiešať, čo povieme? – spýtali sa jedna druhej a hneď si aj prikývli.
Odvtedy sa v mori za domom mojej babky vždy fialovie, keď dozrievajú slivky. To sa miešajú červené a modré kvapky. Keď rastie tráva, more sa zelenie, lebo sa v ňom naháňajú žlté kvapky s modrými. A keď sa začnú pýriť paradajky, vtedy zoranžovie celé more aj so záhradou. To sa objímajú žltáčiky s červenáčikmi.
Nuž, takto je to s morom mojej babky. Ako dobre, že o tom viete, lebo moja zábudlivá babka medzitým dávno zabudla, že vôbec nejaké more vlastní.
                                                                                        
Z autorkinej knihy Bublinkové rozprávky
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.036