Próza na HK - Jozef Kollár: Chlapec, nebuď mravec

Slovenský jazyk » Básne

Autor: tanya
Typ práce: Ostatné
Dátum: 24.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 351 slov
Počet zobrazení: 7 277
Tlačení: 361
Uložení: 345

Jozef Kollár: Chlapec, nebuď mravec

To je ale deň! Je štvrtok a Miškovi sa od rána nedarí. Začalo sa to tým, že si na telocviku zabudol tenisky, potom nemal úlohu zo slovenčiny a napokon dostal guľu z matiky. Za odpoveď pri tabuli. A to si myslel, že tú rovnicu zvládne ľavou zadnou. Akoby toho ešte stále nebolo dosť, na obede doňho drgol spolužiak a oblial ho polievkou. Našťastie už nebola horúca. Kuchárka pri jej dochucovaní nešetrila červenou paprikou. Takže Miško má teraz na bielom tričku mapu neznámeho svetadielu smrdiaceho kapustou. Nečudo, že sa mu ani domov nechce, a tak sa snaží čo najviac oddialiť stretnutie s mamou a otcom. Rozhodne sa, že pôjde do neďalekého lesa nad sídliskom a tam si chvíľu posedí pri ohnisku, kde si s rodičmi a sestrou cez víkend opekali slaninku a špekáčiky. Ako mu len vtedy bolo dobre! Teraz sa cíti úplne nanič. Sadne si k ohnisku a pozoruje lesných mravcov. Ako veľmi sa snažia! Na maličkých telách nosia aj niekoľkonásobne väčšie slamky alebo uhynuté chrobáky, ako sú oni. Tak rád by sa stal jedným z nich a unikol tomu, čo ho doma čaká. Jeho mravčí otec by mu určite nevyčítal blbú päťku z matiky ani poznámku z telocviku. Každý večer by si spolu vyšli na steblo trávy a pozerali sa na hviezdy a mesiac. Potom by sa vrátili do izbičky v mravenisku a spokojne zaspali. Ách, to by bol život! Nemusel by chodiť do školy, učiť sa matiku a donekonečna preskakovať drevenú kozu na telocviku... Len čo si na to Miško spomenul, stalo sa. Sedel na odpadnutom liste vedľa ohniska. Jeho taška vyzerala ako najvyšší mrakodrap v Amerike. Do dierky na remeni sa zmestil celý, ako do veľkej brány domu. Ešte v nej mohol aj ruky rozpažiť. – Ľavá dva, ľavá dva, ľavá dva, ľavá dva, ľavá..., – začul odrazu veliaci hlas z vysokej, od slnka vyschnutej trávy. Kto to len môže byť? V tej chvíli pred ním zastala čata mravcov v červeno-bielych pásikovaných trenírkach. Zvedavo si ho obzerali. – Chiú, chiú, chiú, aký smiešny chrobák! A čo to má na hlave? Jéééééj, on je celý oblečený! Od hlavy až pod zem, pardón, po zem! Vyzerá ako tie smiešne postavičky, ktoré sme videli v lese. Lenže je od nich asi miliónkrát menší, chiú, chiú, chiú,– šepkali si medzi sebou mravce a potom sa smiali do popuku. Miško sa mravcov najskôr aj trochu zľakol, ale po chvíľke sa osmelil. – Nie som chrobák, som človek. Vlastne ešte malý človek. Volám sa Mišo, – povedal. – Jééééj, člo-vek. Chiú, chiú, chiú...Mišo... Každé člo sa vekom stáva člove-kom. A ty si sa teraz stal Mišom Minimišom, – zabásnil mravec s dlhou bielou bradou a hneď sa predstavil. – Volám sa Cevarm Platinius a som najväčší básnik a filozof mravcov v tamtom mravenisku, – povedal dôležitým hlasom a ukázal na mravenisko. Miškovi sa pri pohľade na hmýriace sa mravenisko zatočila miniatúrna hlava. Na jeho vrchol polezie pri svojej mravčej výške, či skôr nížke celý týždeň. Čo týždeň, možno aj mesiac! – A u mravcov je to iné? Vekom sa nestáva mravec mrave-kom, vlastne mravecom? – opýtal sa Miško najväčšieho básnika a filozofa mraveniska. – Mravecom? Hm, vidieť Minimišo, že slovenčina nie je tvojou silnou stránkou, máš problémy so skloňovaním. V prepočte na ľudské mierky každý z nás žije dva roky, kráľovná osem. Za toto – u vás pomerne krátke obdobie – my stihneme prežiť životy naplnené prácou, radosťou, láskou aj... – Cevarm Platinius nedopovedal. Prerušil ho naliehavý krik mravca - strážnika stojaceho na vysokom kývajúcom sa steble trávy. – Nepriateľ! Nepriateľ na obzore! Rúti sa sem nenásytný Mravenčiar! Zachráň sa, kto môžeš! Pokiaľ možno, tak organizovane! V tej chvíli sa mravce rozutekali na všetky strany. Miško zostal bezradne stáť na mieste. Aj múdry Cevarm Platinius zmizol v tráve ako vzduch. Pohľadom zachytil len kúsok jeho letiacej brady. – Nestoj, utekaj, zahynieš! – začul odrazu za sebou hlas. Potom ho čiesi ruky alebo nohy posotili dopredu. To Miškovi zachránilo život, lebo už nad sebou začul fučanie mravenčiarovej veľkej mľaskajúcej papule. Pripomenulo mu to zvuk vysávača, do ktorého sa dostane voda alebo mokrá ponožka. Neznášal ten zvuk. Neznášal vysávanie, ale v tejto chvíli by radšej povysával aj byty svojich susedov, len aby ho mravenčiar neprehltol ako jednohubku! Keď sa zastavil, stál aj so svojím záchrancom pred mravčou dierkou na samom začiatku vysokého mraveniska. – Vydýchni si, člo-vek, už je dobre, mravenčiara odohnal štekot psa. Ako sa vlastne voláš? Ja som Mik a toto je moja rodina. Moja žena Ika a deti Malý Mik a Malý Ik, – predstavil svojich blízkych mravec Mik. - Volám sa Mišo a som štvrták. Chodím do školy na neďalekom sídlisku, tu za kopcom, vlastne...teraz je v nedohľadne... Miško pri posledných vetách zosmutnel. Mravec Mik sa začal veľmi smiať. Tak sa smial, až sa váľal po vysušenej zemi. – Chi-chi-cha-cha-chi-chi, cha-cha, vraj neďalekej školy!!! Veď tá tvoja škola je na samom konci sveta! Keby som k nej chcel dôjsť, nestačili by mi dva mravčie životy, – smial sa Mik. Do reči mu skočila jeho žena Ika. – Aby si rozumel. Pred rokmi sa u nás zastavil najväčší mravčí cestovateľ Rik-Tourik z veľkého cestovateľského rodu mravcov. Na výpravu z tvojej školy sa podujal ešte jeho dedo. Po jeho smrti pokračoval jeho otec, no a napokon po jeho skone sa k nám dostal až Rik-Tourik. Trvalo to niekoľko vašich rokov, – vysvetlila mravčica Ika. – To znamená, že ja nemám žiadnu šancu dostať sa k škole? – opýtal sa smutným hlasom Miško. – Je nám to ľúto. Zahynul by si od vyčerpanie niekde v tretine svojej cesty, – povedal Mik. Miškovi napadlo, že už nikdy neuvidí svojich rodičov, sestru, psa Bobyho ani spolužiakov. Od smútku mu až zovrelo srdce. – Mama, mamička, tato, – pošepol rozochveným hlasom. Mravčica Ika si chlapca pritúlila k sebe. – Neboj sa, Miško. Odteraz patríš k našej rodine a my si ťa nedáme. Nikdy ťa neopustíme. Budeme sa o teba starať, ako najlepšie vieme, – pošepla minichlapcovi do uška a pobozkala ho na líčko. Miškovi sa po jej slovách trochu uľavilo. Dlho do noci však nemohol zaspať na postieľke vystlanej voňavým machom, pretože myslel na svojich blízkych, ktorých už nikdy neuvidí. Ráno Miška zobudil svieži hlas Mika. – Vstávaj, Miško, už je čas! Ideme loviť vošky! Musíme ich prekvapiť, aby nemali šancu utiecť, – hnal ho z postele Mik. Vošky? Bŕŕŕ, vošky..., pomyslel si Miško a ospalo vstal z postele. Pred ním už stála nastúpená a do ružova vyspatá čata mravčej rodiny. Každý z nich držal dve spojené paličky s natiahnutou sieťkou z pavučinky, do ktorej budú loviť vošky. Takú istú dostal aj Miško. Mravce prešli kus lesa, až napokon zastali pred spráchniveným pňom. – Ohohohó, – potešil sa mravčí otec Mik. – Tu bude vošiek na celú zimu! Do pňa vojdeme spolu po tráve a vo vnútri pňa sa rozdelíme, – riadil rodinu. Mravce vyliezli na steblá trávy, aby sa dostali čím skôr do pňa. Miško sa snažil, ako najviac vedel, ale tenisky sa mu na tráve pokropenej rannou rosou tak šmýkali, že neustále padal zo stebla na zadok. Spomenul si, ako ich s mamou kupoval. V reklamnom letáčiku mali napísané, že sú s protišmykovou podrážkou. Veľký jarný teniskový hit! A teraz? Škoda, že ich neskúšali na mokrom steble trávy, pomyslel si, keď piatykrát dopadol na zem ako vrece zemiakov. – Chyť sa ma, ja ti pomôžem, – začul odrazu za sebou priateľský hlas. Keď sa otočil, zistil, že je to Malý Ik. – Ako mi ty chceš pomôcť, veď ja vážim oveľa viac ako ty, ešte ťa zadlávim, – povedal Miško. – Len sa neboj a pevne sa chyť! – prikázal Malý Ik. Chlapec sa chytil mravca okolo pása a ten ho silou traktora vytiahol na vrchol stebla. Odtiaľ zoskočili rovno do spráchniveného pňa stromu ako do mäkučkej perinky. Už ich tam čakala celá rodinka mravcov. – K lovu sa pripraviť! Teraz! – zavelil mravčí otec Mik a malú kopiju zapichol do steny pňa. Keď ju odlúpol, spadli mu rovno do sieťky dve vošky. Miško to skúsil tiež a bol úspešný. Lov na vošky ho začal baviť viac ako futbal. Sieťka z pavučiny sa mu pekne plnila voškami, keď odrazu začalo pršať. Najskôr padali malé kvapky, potom čoraz väčšie, až sa voda z oblohy liala ako z krhlice. Keďže z pňa stromu nemala kam vytekať, jazierko bolo čoraz väčšie a Miško s mravcami sa začali topiť. – Pomóóóc, – kričal Malý Ik a zúfalo hádzal rukami a nohami na všetky strany. Tatko mravec mu chcel pomôcť, ale ani on sám nevedel plávať, a tak mal čo robiť, aby sa udržal na hladine. Mamka Mravcová bola, našťastie, pri stene pňa, a tak sa ho pevne držala a kričala: – Tatko Ik, tatko Ik, zachráň naše deti, lebo sa utopia! Miško vedel, že prišla jeho chvíľa. V plávaní je najlepší z celej triedy, a tak nezaváhal ani na okamih a začal plávať kraulom k Malému Mikovi a Malému Ikovi. Prišiel k nim práve včas. Slabší Mik už strácal silu a potápal sa pod vodu, keď ho vytiahol na hladinu. Potom pomohol aj Ikovi a jeho tatovi. Mravce sa ho pevne chytili, a tak doplávali k stene pňa, kde na nich netrpezlivo čakala mama. Úžasná rodinka sa pritúlila k sebe, a kým sa Miško trochu predýchal, vystrašilo ich neznáme zviera. Jašterica, ktorá Miškovi v súčasnej veľkosti, či vlastne malosti, pripomenula príšeru z katastrofického filmu. Už-už sa naťahovala slizkým jazykom po minichlapcovi, keď začul vrčanie pripomínajúce motorovú pílu. – Vŕŕŕŕŕ, vŕŕŕ, vŕŕŕ, vŕŕŕ, – rozliehalo sa v pni ako vo veľkej jaskyni. Jašterica sa zľakla a vytiahla hlavu z pňa. – Vŕŕŕ, vŕŕŕ, – ozvalo sa ešte raz a pred mravčou rodinkou stál červotoč Vrto. Bol celý od práchnivejúcich pilín. – Idem v pravú chvíľu! Opustil som svoju vílu a nakopol starú pílu. Keby som sa zdržal čo len chvíľu, už by ste nemali žiadnu silu... – Nože prestaň básniť, Vrto, a pomôž nám! – poprosil červotoča tatko mravec Ik. – Za mnou, rodina, vyslobodiť vás je pre mňa malina! Už sa blíži tá príšera, musíme zmiznúť do šera, – zarýmoval opäť Vrto a prvý vbehol do svojej čerstvo vyvŕtanej chodbičky v pni. Miško sa len s námahou dostal do úzkeho otvoru, na hlave zacítil jazyk jašterice. Všetko však napokon dopadlo dobre a po niekoľkých tmavých chodbách v pni sa mravce a minichlapec dostali na čerstvý vzduch. Vonku svietilo slniečko a po nebeskom kúpeli vysušovalo trávu, stromy a kríky. Miško a mravce síce nemali ani jedinú vošku v sieťkach, ale boli radi, že si zachránili životy. Cestou k mravenisku sa minichlapec potešil, že našiel spadnutú omrvinku z chleba, ktorú asi stratil turista. Rozdelí si ju na viac dní, aby nebol hladný a... prežil. Aj tak si nevedel predstaviť, ako by jedol vošky. Naozaj nepríjemná predstava. Večer už bol Miško tak veľmi unavený, že nemohol zaspať. Myslel na svojich rodičov a bolo mu veľmi smutno. Tak veľmi sa chcel vrátiť domov a povedať im, že ich má rád! Možno by mu odpustili aj tú päťku z matiky, veď sa občas stane, že nám niečo nevyjde tak, ako sme si predstavovali. Dôležité je postaviť sa problému a neutekať pred ním, hoci aj do mraveniska. Ten, kto raz začne utekať, možno uteká celý život... Miško sa odrazu prebral z myšlienok. Pred ním stál mravčí básnik a filozof Cevarm Platinius. – Odkiaľ si sa tu vzal? – opýtal sa ho prekvapený chlapec. – Prišiel som za tebou, lebo si veľmi túžil po našom stretnutí, – povedal mudrc. – Ja? Netúžil som po našom stretnutí, ale po mojich blízkych, pred ktorými som utiekol do vášho sveta. Je mi za nimi smutno, chcem sa vrátiť domov, – povedal Miško. – No veď práve! Chcel by si ísť domov a nevieš ako na to! Mhm, ale už je neskoro. Premenil si sa na mravčieho chlapca a už tu musíš ostať naveky! – odbil ho s prísnou tvárou básnik a filozof. Potom postavil pred neho veľký kameň, ktorý vyzeral ako diamant. Jedno jeho okienko sa zväčšilo a Miško v ňom uvidel svoju mamu a otca, ako stoja pri jeho taške v lese. Boli tam aj policajti a kamaráti. Všetci boli smutní a vystrašení a všade ho hľadali. Nebezpečne sa začalo stmievať... – Vidíš, Miško, čo si spôsobil tým, ktorí ťa milujú jedným neuváženým želaním? – pokarhal chlapca Cevarm Platinius a schoval si kameň do vrecka. Miško sa rozplakal. – Chcem ísť domov, prosím, pomôž mi! Už nebudem myslieť len sám na seba, len ma odtiaľto pusti, prosím ťa, chcem ísť domov...! – Nie je to také jednoduché, ale... – mravenčí básnik si pohladil dlhú, bielu bradu. – Môžem sa o to pokúsiť. Ak si si to svojím správaním v našom svete zaslúžil, dostaneš sa domov, ale ak nie... Naveky budeš žiť vo svete mravcov a učiť sa od nich. Môj otec hovoril, že trpaslík aj keby stál na najvyššej hore sveta, tak je to stále len trpaslík. Ešte som jeho slovám neporozumel, ale snažím sa o to. Mám pocit, že každý deň sa k myšlienke otcovej vety približujem, – zamýšľal sa Cevarm Platinius a potom začal niečo odriekať. Miško z toho rozumel len jednej vete: ....a tak chlapec, nebuď mravec! A tak chlapec, nebuď mravec! A tak chlapec, nebuď mravec! Odrazu Miško sedel na lúke pri ohnisku a pozeral sa na mravenisko. Vari sa mu to všetko iba snívalo? Nie, nebol to sen. Pozerá sa na mravenisko, odkiaľ mu mravce mávajú na pozdrav. Áno, celkom jasne vidí mravčiu rodinku, u ktorej býval a ktorá mu pomohla. Je tam tatko Iko, mamka, Malý Iko a Malý Miko. A na vrchole mraveniska je básnik a filozof Cevarm Platinius so svojím vzácnym kameňom. Miško mu zamáva, no už by bol najradšej doma. Jedna päťka z matematiky predsa nespôsobí to, aby utekal od problémov a skrýval sa pred nimi! Správny chlap sa musí postaviť problému tvárou v tvár. Teší sa na mamu, ktorá mu varí také pochúťky, a otca, ktorý s ním chodí na cyklistické túry, hrá pingpong a zasväcuje ho do stavby leteckých modelov. Už aby bol doma! Niečo predsa vydrží.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Próza – Hviezdoslavov Kubín



Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.048 s.
Zavrieť reklamu