Próza na HK - Ján Uličiansky: Malá princezná

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya (26)
Typ práce: Ostatné
Dátum: 24.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 348 slov
Počet zobrazení: 10 210
Tlačení: 396
Uložení: 289

Ján Uličiansky: MALÁ PRINCEZNÁ

Tomu, čo vám rozprávam, sa dá uveriť iba vtedy, ak sa rozhodnete, že chcete...
Ďalší byt bol celý dočmáraný, takže v ňom určite bývali deti. No super! Kde sú deti, obyčajne býva aj nejaká mama.  A tá Malej princeznej určite poradí, kde nájde svoju postieľku s nebesami.
V predsieni bytu sa o stenu opierali tri horské bicykle. Vedľa nich boli pohodené kolieskové korčule a skejtbordy. Steny, skrine i dvere boli pomaľované ako múry na sídlisku. Všade obrázky a rôzne grafity. Uprostred toho všetkého stál veľký sušiak. Vyzeral skôr ako kolotoč. Zo stredovej tyče mu vychádzali dlhé ramená pospájané šnúrami.
Trojmama otáčala sušiakom a postupne naň vešala dnešné veľké pranie: trenky, dres, ponožky. A znovu: trenky, dres, ponožky. A do tretice to isté. Trojmama mala troch synov, náruživých futbalistov. Ich čisto vyprané žlté dresy s číslicami 1, 2, 3 sa striedali stále dookola. Bol to kolotoč,   v ktorom Trojmama žila každý deň.
Malá princezná sa na toto divadielko dívala s otvorenými očami a zdalo sa, že na chvíľu aj zabudla, že sa vlastne veľmi ponáhľa. Trojmama si Malú princeznú najprv nevšimla. Iba po chvíli, keď jej náhodou vypadol mokrý dres TROJKA na zem a musela sa poň zohnúť, zbadala pred sebou to udivené dievčatko.
– Čo tu hľadáš, maličká? – spýtala sa s úsmevom. – Zasa nechali otvorené? Nikdy ich nenaučím, že kľučka je na to, aby sa ňou zatvárali dvere. Tí traja loptoši poznajú iba kľučkovanie s loptou na ihrisku. Čia si ty kamarátka? Jednotky, Dvojky alebo Trojky? –
Malá princezná nemohla vedieť, že traja malí chlapci sa aj doma volali podľa čísla na drese. (Možno aj kvôli tomu, aby to mali jednoduchšie, pretože každý z nich mal iného otecka, a preto mal každý aj iné priezvisko. Mená Jednotka, Dvojka a Trojka tento problém celkom dobre vyriešili.)
Malá princezná na otázku Trojmamy nevedela odpovedať. Zopakovala to, čo sa v tomto dome pýtala už niekoľkokrát:
– Neviete, prosím, kde nájdem postieľku s nebesami? Súrne ju potrebujem!
Trojmame vypadol dres TROJKA z ruky po druhý raz.
– Čo to hľadáš? Posteľ s nebesami? U nás?! – So smiechom pokračovala: – Ak chceš vidieť, ako to vyzerá v izbe tých mojich troch čertov, poď ďalej. Ale ja už za to neberiem zodpovednosť: trikrát do dňa im hovorím, že si tam majú po sebe upratať, ale oni ma počúvajú asi tak ako voľakedy ich traja otcovia.
– Nechcete byť mojou mamou? – spýtala sa naliehavo Malá princezná.
– Čože?! A načo ti je iná mama? Veď ty predsa tú svoju musíš niekde mať, či nie? –
Malá princezná smrkla:
– Áno, ibaže som sa jej predčasne stratila... a teraz neviem, kam mám ísť. Viem, že bývame v tomto dome, ale neviem presne, kde.
Trojmama pokrútila hlavou:
– Tak aby bolo jasné, v tomto dome mám decká iba ja, čo mi tie bosorky susedy nevedia odpustiť, a preto sa furt na niečo sťažujú. No nech, už som si zvykla. Ja viem len jedno. Raz sa tento bláznivý kolotoč skončí, a keď tí fagani vyrastú, budem mať v dome troch poriadnych chlapov. A to som vždy chcela.
Trojmama si vystrela kríže a pokračovala v práci.
TRENKY.
DRES.
PONOŽKY.
Odrazu prestala a zadívala sa na tú malú:
– Počkaj, vravíš, že si predčasne stratená? To je teda výraz! Tá milá pani suseda, čo býva na
deviatom, tá čaká bábo... Ale ona bude nanajvýš tak v siedmom...
– Ako sa dostanem na deviate? – spýtala sa Malá princezná nedočkavo.
– Jednoducho výťahom. Vojdeš dnu, stlačíš deviatku – a raz-dva si tam! Jasné, že na každom výťahu je napísané, že malé decká sa smú voziť iba v sprievode dospelej osoby, ale chcela by som vidieť tých mojich, aby chodili pešo! Za loptou dokážu behať celý deň, ale ak by mali ísť hore po schodoch, to sa radšej vydriapu po odkvapovej rúre alebo hromozvode.
Trojmama sa znovu rozosmiala.
– Tak vám ďakujem, – povedala Malá princezná a dodala: – Rada by som mala Jednotku, Dvojku a Trojku za bratov.
Trojmama vyprskla:
– To určite! Neviem si ani predstaviť, ako by sa k tebe správali. Oni – a baba?!
Vzápätí sa zamyslela: – Hoci, keby sme mali v dome niečo také milé, ako si ty..., možno by potom prišli na to, že na svete nie sú iba bielo-čierne lopty, bicykle, skejty a spreje.
Malá princezná znovu nebadane prešla cez stenu, a preto nevidela ten záhadný úsmev, s ktorým sa Trojmama znovu pustila do vešania bielizne. Už pred sebou nevidela iba trenky, dresy a ponožky... ale aj nežnú bielu nočnú košieľku. Bodkovanú ako krídla lienky. A hneď tej svojej malej dala aj meno:
ŠTVORKA!



Ján Uličiansky - MALÁ PRINCEZNÁ

Jarný škriatok Pikolo nedočkavo obchádzal okolo svojho domčeka a čakal na znamenie, že sa jeho zimný braček vydal na cestu k starému dubu. Aj keď bývali na opačnej strane sveta, každý z nich cítil, že už je čas.
– Viva?! Kde si sa tu vzala?! – zvolal prekvapene, keď zbadal prichádzať ukonanú malú vílu.
– Čo sa stalo, že si vonku skôr, ako sa lúka stihla pokryť mäkkým jarným kobercom?
Uzimená víla sa rozplakala. Pikolo ju vzal okolo ramien a voviedol ju do svojej chalúpky. Viva sa konečne usmiala.
– Máš to tu ozaj útulné. U teba sa mi páči oveľa viac ako u Freda, – povedala, keď si prezerala jeho príbytok vyzdobený motívmi jarných kvietkov.
– Čože? Chceš povedať, že si bola aj u neho? – stuhol Pikolo.
Malá víla previnilo prikývla.
– Pikolo, stalo sa nešťastie! Zima sa mi tohto roku zdala taká dlhá. Chcela som ťa čím skôr vidieť, a tak...
Pikolo sa nevedel dočkať odpovede. Od rozčúlenia mu padla z hlavy končistá škriatkovská čapica a ukázalo sa, že pod ňou má strapaté zelené vlasy, podobné chumáčikom jarnej trávy.
– Hovor predsa! Čo je s Fredom? Prečo s našou hracou skrinkou neprišiel k starému dubu? – vyzvedal.
Viva musela vyjsť s pravdou von.
– Pretože sa s ňou už teraz hrá žaba Futura.
– Čože? Ako sa to mohlo stať? – nechápal Pikolo.
Viva mu teda vyrozprávala, ako ju rosnička nahovorila, aby šla za Fredom. Povedala i to, ako sa Fredo svojej vlády nad počasím nechcel vzdať, a tak mu tú hraciu skrinku musela vziať.
– A zázračná skrinka? – nechápal stále najmladší zo škriatkov.
Viva zvesila hlavu a ticho šepla:
– Rosnička mi ju ukradla. Odteraz sa budú ročné obdobia striedať tak, ako sa jej zapáči. Po zime vraj príde jeseň... a po lete jar! Rok sa začne v žiari slnka, zmení kalendár.
– No teda! – rozčúlil sa Pikolo.
Viva si myslela, že sa hnevá na ňu a znovu sa jej tisli slzy do očí:
– Pikolo, nechcela som nič zlé, iba byť čím skôr s tebou. Je mi to ľúto.
Pikolo si kľakol a pohladil malú vílu po líci:
– Veď aj mne sa za tebou veľmi cnelo.
– Myslela som, že s rosničkou sme priateľky, – poťahovala víla nosíkom.
Pikolo jej nežne ponúkol vreckovku (samozrejme, že zelenú), no neodpustil si, aby ju aj trochu nepoučil:
– Ak ide o moc, malá víla, na priateľstvo sa rýchlo zabudne.
Potom sa sám zamyslel:
– Futura si myslí, že sa stala vládkyňou štyroch ročných období?!
– Čo budeme robiť? – opýtala sa Viva. Zdalo sa, že jej trochu odľahlo.
Pikolo sa roztržito poškrabkal po strapatých vlasoch a znovu si nasadil končistú čiapku na hlavu.
– Neviem, ale pôjdeme za bračekom Soláriom. Je o čosi starší ako ja, určite na niečo príde. Má slnko vo svojom mene a určite mu to páli.
Víla si vydýchla. Aj keď vonku bola ešte stále zima, s jarným škriatkom jej bolo tak príjemne.
Vyšli z Pikolovho domčeka. Cestou Viva vyzvedala, ako vlastne tá zázračná skrinka štyroch ročných období funguje. Pikolo jej to vysvetlil:
– Verklík má štyri malé zásuvky. Sú na nich naše podoby. No a podľa toho, ktorú zásuvku otvoríš, keď začneš krútiť kľukou, ozve sa iná hudba. V tej mojej melódii je schovaný spev jarných vtákov.
Víle Vive bolo jasné, že rosnička Futura bude teraz otvárať tie zásuvky hlava-nehlava... a samotnej sa jej z toho zamotala hlava! Ledva Pikolovi stačila, no ten ju vzal za ruku a súril ju:
– Nestrácajme čas! Solário bude snáď múdrejší ako my.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 4.9)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.027