Próza na HK - Ladislav Hanus: Štvrtok, piatok, sobota

Ladislav Hanus : ŠTVRTOK, PIATOK, SOBOTA

Keď odišla babka do dôchodku, presťahovali sa spolu s dedkom z mesta na dedinu. Ako správni hospodári si kúpili niekoľko sliepočiek. Tešili sa z nich nielen oni, ale aj ich dve vnučky Duška a Inuška, ktoré chodili z mesta na dedinu veľmi rady. Prvýkrát v živote videli sliepky zblízka a mohli sa o ne starať. Správa, že jedna sliepka vysedí malé kuriatka, im urobila úžasnú radosť.
– Sedí? – spýtala sa Duška babky a pozerala cez plôtik do ohrady so sliepkami.
– Sedí! – odpovedala pokojne babka a opatrne za sebou zatvorila bránku.
– A aké budú? Biele alebo čierne? – vypytovala sa Inuška.
Babka sa figliarsky usmiala: – Nuž, veru neviem, lebo kohút je biely a sliepočky sú hnedé.
– Tak budú bielo-hnedé, – rozhodla Duška.
– Babka, už? – Zvedavé oči čakali odpoveď, no babka iba pokrútila hlavou:
– Zatiaľ sa nič nedeje. A napokon, ešte je skoro.
– Ako skoro, ako? – čudovala sa Inuška.
– Nuž veď kvočka musí sedieť na vajíčkach najmenej tri týždne. Potom môžeme čakať maličké kuriatka, – vysvetľovala babka.
Pri odchode babka vnučky ubezpečovala, že keď prídu nabudúce, určite sa už kuriatka budú liahnuť.
Kvočka sedela na vajíčkach, ako sa patrí, a tak nie v sobotu, ale už vo štvrtok sa vyliahlo prvé malé kuriatko. Vykuklo zo škrupinky vajíčka, bolo ako páperko. Žltučké, maličké, teplučké a jemné, až sa ho starí rodičia báli chytiť do ruky. V piatok sa vyliahlo ďalšie. Bolo rovnako maličké, teplučké a jemné. No toto bolo hnedé. Nastala sobota. Už počas cesty k starým rodičom zvonil telefón. Vnučky boli zvedavé, ako sa darí kuriatkam, či sú pekné a čo zobkajú, a či ich bude viac… . Príval zvedavých otázok sa nezastavil ani po príchode do chalúpky. Vtrhli do kuchyne, kde vo veľkej kartónovej krabici pobehovali dva maličké chumáčiky.
– Tie sú nádherné, – švitorila Duška. – A aké majú krásne zobáčiky, – pridávala Inuška.
Duška chytila do ruky hnedé kuriatko: – Toto bude moje. Je také krásne! – Druhé dievčatko zobrala do ruky opatrne žltý chumáčik: – Ja chcem toto. Je také mäkulinké! – Môžeme ich pestovať? Môžeme ich nosiť a môžeme ich kŕmiť? – nezastavoval sa prúd otázok.
Dievčatá pestovali kuriatka a nevedeli sa na ne vynadívať. Popritom zabudli, že ešte by sa mohli vyliahnuť ďalšie kuriatka. Babka sa vytratila z kuchyne a o chvíľu sa vrátila s ďalším mláďatkom. Dievčatá zhíkli od radosti.
– Babka! Babka! Už sú tri! – tešili sa vnučky.
– Ako ich budeme volať? – spýtala sa Duška.
– No predsa pipi, pipi, pipi na…– povedala babka.
– Aké budú mať mená? – nedala sa Duška.
– Mená? Ja sliepkam mená nedávam, – začudovala sa babka. – Ale keď sú iba tri, môžu sa volať podľa dní, v ktorých sa vyliahli – Štvrtok, Piatok a Sobota.
– Babka, a čo jedia kuriatka? – vyzvedala sa Inuška.
– Kukuričný šrot, vajíčka na tvrdo, šalátik, trávičku a vodičku, – poúčala vnučky babka.
– Zjedia aj rožtek?
– Vyskúšaj, – usmiala sa babka.
– A tak šunku? Alebo párky? – vymýšľali dievčatá.
Nakoniec sa dohodli, že najlepšia bude šunka. Inuška sa prikradla k chladničke a vybrala z balíčka niekoľko koliesok nakrájanej šunky. Kúsočkami šunky začali kŕmiť kuriatka. Hnedý Piatok bol najpažravejší. Odstrkoval kamarátov Štvrtka i maličkú Sobotu. Po chvíli už síce nebol taký čulý, ale ešte stále hltal drobnučké kúsočky šunky. A odrazu sa to stalo! Prekotil sa, natiahol nožičky, zavrel očká a nehybne ležal. Preľaknuté dievčatá sa rozplakali a s veľkým krikom bežali za babkou.
Babka nepovedala nič, vzala kuriatka a odniesla ich do komory ku kvočke. Nariekajúcim dievčatám zatajila, že Piatok pomaly precitol. Jeho nevládnosť spôsobila pažravosť a veľké množstvo chutnej šunky.
Vnučkám celé dni tiekli slzy za kuriatkom. O to bolo ich prekvapenie väčšie, keď neskôr zbadali, ako všetky tri kuriatka, živé a zdravé, behajú veselo za svojou mamou po dvore.