Próza na HK - Marta Hlušíková: Milujem lodné sirény

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya (26)
Typ práce: Referát
Dátum: 26.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 802 slov
Počet zobrazení: 4 814
Tlačení: 209
Uložení: 231

Marta Hlušíková - Milujem lodné sirény

Ja by som Ivanu za svoju sestru nikdy nevyhlásil, ale rozhodlo sa o tom, keď som ešte nebol na svete. Najradšej by som bol, keby bola sestrou toho odporného Miša Údenáča. Je jedináčik a naša učiteľka nám ho dáva stále za príklad.“
   - Pozrite sa na Michala! Ako krásne napísal celé tri riadky malého bé!
Tiež by som mohol napísať najkrajšie malé bé. A nie tri riadky, aj päť by som dokázal! No dá sa to dokázať pri sestre, ako je Ivana? Jej posteľ je plná ružových vankúšikov a plyšových oháv. Sedí medzi nimi v strede ako kráľovná a stále telefonuje so všetkými babami v triede. Raz sa smeje vysokým piskľavým hlasom, raz híka ako somár, inokedy šepká Jane, že Petra má nemožný účes, potom piští Petre do slúchadla, že Jana si kúpila príšerné slnečné okuliare a vyzerá ako mucha tse-tse. Potom sa dozvie, že Petra s Janou išli bez nej na zmrzlinu, a tak vyrába fňukavé zvuky a utiera si tvár voňavými vreckovkami. S opuchnutými očami chodí po dome a čaká, kto ju bude ľutovať. Ja teda nie. Lebo to, čo robí,  je obyčajné týranie blízkej osoby. Akože mňa. A dokonca veľmi blízkej,  lebo moja posteľ je od Ivaninej iba meter a pol ďaleko. Keby bola Ivana sestrou Miša Údenáča, chcel by som vidieť jeho tri riadky malého bé. Pri takej sestre by sa musel v každom riadku pomýliť aspoň dvakrát.
   Našťastie, učiteľke sa moje malé bé páčili a hneď som mal lepšiu náladu. No čoskoro mi ju aj pokazila, keď povedala:
   - Po druhej hodine pôjdeme všetci na výchovný koncert.
Neviem,  prečo tak často chodíme na výchovné koncerty. Už raz sme boli a len- len sme to prežili.
   - No zbytočne som sa strachoval. Koncert bol celkom zaujímavý. Hrali rôzne piesne a dokonca jeden hudobník povedal, aby sme vymysleli tému a oni že ju zahrajú. Miro Slivka sa prihlásil a povedal, či by vedeli zahrať, ako jeho starkú bolia zuby. Všetci sa smiali, lebo Mirova starká je naša školníčka.
   Najprv sa hudobníci radili, chvíľu ticho vrzúkali a potom spustili hudbu, v ktorej som úplne jasne počul školníčkin krik. Neviem, či to bol taký boľavý krik od zubov, ale jej krik to bol určite.
Keď som najpozornejšie počúval, drgol do mňa Kamil z tretej C, ktorého sa boja aj piataci. Sedel za mnou a zahučal mi do ucha:
   - Priprav si dve eurá! – a tváril sa, akoby nič.
Prečo chce odo mňa dve eurá? Veď ja mám pri sebe len dvadsať centov. Už som sa vôbec nemohol sústrediť na školníčkin boľavý krik. Rozmýšľal som, čo bude, keď Kamil pôjde po koncerte za mnou a vypýta si tie dve eurá. Čo ak všetci odídu a ja ostanem s Kamilom sám? Prečo by som mu tie eurá musel dať? A ak ma zbije? Celý koncert som rozmýšľal len o tom, ako by som Kamilovi ušiel.
   - Po koncerte sme, našťastie , odchádzali do školy podľa tried a ten tučniak sa ku mne nemohol dostať. Dobre som ale videl, ako mi Kamil hrozí veľkou päsťou.
   - Počkaj po škole! – zasyčal, keď som vošiel do školskej jedálne. Ani obed mi nechutil, a to boli moje obľúbené palacinky s jahodovým lekvárom. Len som rozmýšľal, čo by som teraz urobil, keby som bol väčší ako Kamil.  Mohol by som mu nahádzať za golier odporné zelené húsenice. Alebo by som ho potkol.
   Ako len vyjdem z jedálne?
Opatrne vychádzam na chodbu a obzerám sa. Nikde nikoho. Keby som tak mohol byť neviditeľný!
Idem pomaly k školskej bráne a zbieram sily, aby som mohol vyštartovať, keď uvidím Kamila. Tam je! Stojí pri lipe a hnusne sa vyškiera.
   - No čo, maličký? Navaľ tie euráče! – odlepil sa Kamil od stromu a prekrížil mi cestu.
Zrazu sa za nami ozve škrípavý hlas:
- Ty si mu dlžný peniaze?
Moja sestra Ivana! Jej škrekliak by som teraz počúval hoci aj do konca života. Kamilova tvár vyzerala ako obrovská cvikla. Všetky pehy sa mu zrazu stratili.
   - Tak ty si mu dlžný peniaze? – pýta sa ma znovu Ivana.
   - Nie.
   - Cha-cha! Takže šikana! Tak sa na to pozriem! – a moja zlatá sestra Ivana hádže tašku na zem, vyhŕňa si rukávy a hučí na Kamila ako lodná siréna.:
   - Poznáš karate? Poznáš?
   Milujem lodné sirény! Prvý raz vidím Ivanu, ako sa stavia do bojovej pózy a zvyšuje decibely:
   - Vieš, čo je žltý pás? Vieš?
   Kamil schytí svoju tašku a práši, ako len vládze. Keď zmizol za rohom, Ivana ma schytí okolo pliec a povie:
   - Keď ti nabudúce nedá pokoj, len mi povedz!
   - Ty vieš karate? – konečne sa mi vracia môj hlas.
   - Nie. A je to dôležité?- smeje sa Ivana.
Už viem, že Ivanu nevymením ani za tisíc riadkov toho najkrajšieho malého bé!
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 6.8)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.019