Próza na HK - Paulína Prášilová: Na ľavé líce

Slovenský jazyk » Básne

Autor: Dievča tanya (26)
Typ práce: Referát
Dátum: 26.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 090 slov
Počet zobrazení: 5 665
Tlačení: 171
Uložení: 171

Paulína Prášilová:  NA ĽAVÉ LÍCE

Ja, Kristína Mišková, som dcéra obávaného matematikára Jána Mišku, ktorý učí na našej škole a navyše učí aj mňa! Rozprávať o tom, čo to znamená mať tatka matikára, je asi zbytočné, tú hanbu treba zažiť na vlastnej koži, aby ste to pochopili (naozaj nikomu neodporúčam). Vtip je v tom, že keď sa niektorej učiteľke nepáčilo niečo, čo som urobila, ako som sa pozrela alebo čo som napísala, okamžite o tom otec vedel. Niekedy vedel dokonca viac ako ja. Raz, keď som sa kamarátke snažila pomôcť na písomke z matiky, otec na to prišiel. Vzal mi žiacku a napísal: – Tvoja dcéra podvádza na písomke. Dohovor jej! Adam Miška. – Také a podobné veci sa stávali často. Prečo o tom ale hovorím? Pretože to, čo sa v posledných mesiacoch dialo v triede, by nebolo také zlé. Ibaže môj otec, Adam Miška, učí na tejto škole a navyše učí aj mňa.
A aj tak je všetkému na vine Rudo. Rudolf Rašelinský! To je meno chlapca, ktorý mi tento polrok riadne zavaril...

Raz cez prestávku som si písala úlohu, ktorú som mala urobiť doma, ale nestihla som...! (Neberte si zo mňa príklad, úlohy sa, samozrejme, píšu doma...), Rudo sa prikradol k mojej lavici a v nečakanej chvíli ma štuchol do pása. Zvýskla som ako šialená. Bolo jasné, že mu to musím vrátiť. Otočila som sa a plesla som ho s rozhorčeným výrazom v tvári. Na moje počudovanie, len sa uškrnul a nič...! Ani sa nezháčil, ani nenamietal. Akí sú tí chlapci divní!
To bol len začiatok. Rudo začal robiť rôzne pokusy, ktorým som vôbec nerozumela a ktoré ma vždy dosť nahnevali. Vrátila som sa z veľkej prestávky do triedy a čo nevidím – nevidím svoje veci! Všetko zmizlo. Vedela som, na koho sa obrátiť.
– Ruuuuudooooo! – zvrieskla som hlasno. O chvíľu sa objavil pán R. – Kde mám veci? Kde si ich dal?
– Ja? – odpovedal s úškrnom, akoby sa nechumelilo. Bola som veľmi nervózna. Chalani hlásili, že sa blíži Jurášková, naša fyzikárka a prísna osoba. Rudo pochopil, že je čas, aby mi veci vrátil. Zašiel do vedľajšej triedy a zároveň s učiteľkou sa navrátil aj s mojou taškou.
– Čo to tu je, Rudo? A ty, Kristína? Už si mala sedieť na mieste a pripravovať sa na hodinu! – dohovárala mi Jurášková.
– Ale ja som...
– Sadnite si už na miesta! – prísne dodala učiteľka. Keby som niečo povedala, za minútu by to otec vedel a navyše v nejakej prekrútenej forme.
V ten deň môj sused Juraj Krhlička (múdra hlavička...) neprišiel do školy. Mal angínu alebo inú chorobu, ktorá dobre poslúži na to, aby sa človek vyhol písomke z chémie. Rudo neváhal a sadol si vedľa mňa. Jasné, tesne pred začatím hodiny, aby som nestihla namietať! Aká drzosť! Keď to Jurášková uvidela, vedela som, čo bude nasledovať. Áno, presne tak... Otec akoby to už vedel. Celú hodinu sa Rudo tváril ako môj najväčší kamarát. Kradol mi perá, čmáral mi do zošita nejaké obrázky, tak aj ja som mu niečo načmárala, a medzitým sa ešte vyškieral. Vedela som, že nič nemôžem stratiť. Tak som ho nechala. Nech si sedí vedľa mňa.
Nasledovala litika, teda literatúra (otec nemá rád, keď sa tak vyjadrujem...). Grétka, naša slovenčinárka, prišla na hodinu so zvyčajným úsmevom. Keď si všimla, že sedím s Rudom, lepšie povedané, že ON sedí pri mne, dalo sa čítať z jej tváre, čo si myslí. Myslela si, že nebodaj ja... Ja a on... Vylúčené! Potom sme čítali niečo ako Rómeo a Júlia, vraj to napísal nejaký Shakespeare, a bolo to o láske. Grétka nás vyzvala, aby sme spolu s Rudom čítali ľúbostné básne a divne sa pri tom usmievala... Moje dni sú zrátané. Čo som komu urobila???           Doma to vyzeralo horšie, ako som očakávala. Už ma vyhrešili kvôli tomu, že som spolužiačke pomáhala na matike a teraz Rudo...
– Kristína, musíme sa s tebou porozprávať, – takto sa začína každý nepríjemný rozhovor... – Jurášková mi povedala, že si dnes sedela s Rudom... A vraj ste sa na seba pekne usmievali.
– ON si sadol ku mne a ON sa vyškieral.
– Vážne? A čo ste robili s tými perami? Prečo ste sa bavili?
– Oci, – povedala som otrávene. – Keď chceš veriť Juráškovej, tak jej ver. Ale ja som nevyrušovala. – Poznáte to. Rodičia jednoducho veria viac dospelým. Ktovie prečo.
Uznávam, čudné správanie Rudolfa Rašelinského malo aj svoje dobré stránky. Vždy sa mi ušiel jeho obedňajší koláč. Keď sme cez prestávku hrali karty (opäť opakujem, neberte si príklad, karty sa v škole nehrajú!), niekedy Rudo podvádzal v môj prospech. A tváril sa akoby nič. Navyše ma toto jeho správanie skoro stálo kamarátstvo s Ingrid Muchotrávkovou, poriadne múdrou babou z našej triedy.
Už som si zvykla na zmiznuté veci, na jeho otravné spolusedenie namiesto Jurka Krhličku, na jeho úškrny, ale na štuchanie si teda zvyknúť nemienim! Aj tak som nepochopila, čo tým chcel dosiahnuť...   Keď mi došlo, že kvôli Rudovi mám len samé problémy, rozhodla som sa, že si ho nebudem všímať. Možno ho to prejde. Keď mi ukradol tašku, nerozčuľovala som sa. Zaobišla som sa aj bez nej, na chvíľu. Keď si ku mne sadol, jednoducho som si ho nevšímala. Cez prestávky som nehrávala karty, radšej som si písala úlohy. Jediné, čo mi stále vadilo, bolo zákerné štuchanie. A potom sa stala tá príhoda, vďaka ktorej sa všetko vyriešilo...
Tak ako už mnohokrát predtým, tesne pred hodinou Rudo a jeho podarení kamoši vytvorili na schodišti zátarasu, bariéru pre tých, ktorí sa ponáhľali na hodinu. Medzi ponáhľajúcimi sa som bola aj ja. Na rozdiel od ostatných som sa cez ňu nemohla dostať. Skúšala som Ruda podplatiť, presvedčiť, stále nič. Zazvonilo, bolo to napäté... A v tom som dostala nápad:
– Rudo, ak ma teraz hneď nepustíš, dám ti facku. Rudo sa usmial, akože žartujem. Ukázal na svoje pravé líce, potom sa opravil a ukázal na to ľavé.
– Dobre, – povedala som a vtom momente moja ruka pristála na jeho ľavom líci, ktoré sám s úsmevom vybral.
– Áááááááááu! – zajajčal Rudo, chytil sa za líce a barikáda sa prerušila. Víťazoslávne som prešla do triedy.
– Ty si dala Rudovi Rašelinskému facku??? – nemohol otec vyjsť z údivu, keď mu to nejaká dobrá duša vyklebetila.
– Koledoval si o to. Nechcel ma pustiť do triedy.
Od toho dňa sa Rudo Rašelinský správa takmer normálne. Neštuchá ma, nekradne mi veci, nepodvádza v kartách, ale ani mi nenosí na desiatu koláče svojej mamy a nepožičiava mi perá... No čo už, ja to nejako zvládnem.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.017