Somaranč - Štefan Moravčík (Próza HK)

Somaranč - Štefan Moravčík

Za siedmimi panelmi hrá vŕtačka s mixérmi. Deti ubzikli nadýchať sa voňavého jarného vzduchu. Líca od neho rozkvitnú ako ružičky. Juchú! Vybehli z paneláka a hybaj na kopec!
  Na hrbatej jabloni, ktorá je taká stará ako svet, majú svoj krásny byt. Nijaká paneláková klietka, ale rozkvitnutá obývačka, kuchyňa s jabĺčkami, detská izba s vtáčím hniezdom.
  Kríky popri úzkom chodníku sú plné šuchotajúcich trpaslíkov. Ani nevedia, čo by vyviedli od nezbedy. Raz Ľube podložia nohu a ona sa natiahne taká dlhá, aká je. Potom zasa Mišovi schovajú loptu a idú sa popukať, keď ju nevie nájsť. Zatiaľ čo Ľuba trhá materinu dúšku, Mišo sa háda so škriatkami a ježibabami. Strká palicu do podzemných dier a myká za vlasy stromové strigy, až je celý zmorený.
    „Ľuba, daj mi pomaranč,“ povie pokorne.
    Ľuba je dobrá gazdiná, myslí na všetko. Siahne do vrecka s jedlom a – chytáj! Už sa Mišo kŕmi.
   Cha, lenže čo je chlapcovi jeden pomarančíček! Ako psovi mucha. Hneď príde na rad druhý, tretí...
   Na samom vrchu- vršiačiku sa pobijú o ten posledný. A tu zrazu škrrrk! Vrecko sa roztrhlo – a pomaranč nikde!
   „Teraz ho môžeš hľadať!“ zašomrala Ľuba. „A to všetko preto, že si taký lakomec!“
   „Keď ho nemôžem mať ja, ani ty ho jesť nebudeš!“ vyškieral sa malý zlomyseľník.
   „Videl svet takého brata?“ zamračila sa Ľuba. „Ja sa s tebou nebudem jedovať,“ vraví Ľuba a obracia sa späť. „Radšej idem domov.“
    Pustila sa chodníčkom, na Miša ani nepozrela. Prišla až k miestu, kde dostal posledný pomaranč nohy. A tam? Nevídané, neslýchané, vlastným očiam neverila.
  „Veď je to pomarančovník!“ vykríkla. „Kde sa tu vzal?“ začudovane pokrútila hlavou Ľuba.
  „Vyrástol zo strateného pomaranča, ty múdra!“ nadúval sa Mišo. „A ten pomaranč hore bude môj!“
   Ľuba však len krútila hlavou.
  „Ako je to možné? Neprešla ani jedna hodina, neprešiel ani týždeň, ani mesiac a rok – a z pomaranča strom vyrástol. Kvetmi zakvitol i úrodu priniesol. Tu veru nebude všetko v poriadku,“  húta nad tým Ľuba.
  Preľakla sa a kričí na svojho brata:
  „Mišo, počkaj! Netrhaj!“
  Ľuba nestačila povedať ani ň. Mišo spravil ham – a pomaranč bol tam, kde ho Mišo chcel mať. Len čo posledné zrnko vypľul, začali ho svrbieť uši.
  Mišo vyskakoval, pišťal, ale rady si nevedel. Ľuba stála pod stromom, akoby do nej hrom udrel.
  „Čo sa ti robí? Šibe ti?“ smeje sa Mišo.
  „Veď ti somárske uši narástli, ty múdry!“ zalomila rukami Ľuba.
  „Prvý apríl, prvý apríl!“ odvrkol Mišo, ale nebolo mu všetko jedno.
  Ľuba však natiahla ruku a chňap ho za somárske ucho.
  „Len sa pozri!“ skrútila mu to ohromné ucho až pod nos.
  „Ľuba, rob niečo! Joj, pomoc, mamááá...“
  „Jaj! Už budem dobrý!“ sľubuje Mišo a trepe ušami.
  „To pre ten pomaranč-somaranč !“ pajedil sa Mišo. „Ale nech, aspoň nepôjdem do školy!“
  „Nepôjdeš do školy, ale k lekárovi! Fik-fik!“ zacvikala prstami Ľuba.
  „Ako to bolo v tej rozprávke?“ rozmýšľala nahlas Ľuba. „Princeznej narástol od jablka nos a od hrušky jej zmizol.“
  Na konár si sadla hrdlička a cukrovala, hrkútala. Namiesto cukrú-cukrú však vyspevovala:
  „Citrón, citrón...“
  A na pomarančovníku sa kolísala žltá hlávka – citrón odušovač. Mišo ho zjedol a mal po starostiach. Uši  sa mu stratili, len poučenie zostalo:
  Aká je to hrozná vec, keď je niekto chamtivec.