Jazda smrti – Viktor Dragunskij, (Próza HK)

Slovenský jazyk » Básne

Autor: tanya
Typ práce: Ostatné
Dátum: 27.02.2015
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 862 slov
Počet zobrazení: 26 288
Tlačení: 936
Uložení: 762

Jazda smrti Viktor Dragunskij

Keď som bol malý, dostal som trojkolesový bicykel a hneď som sa na ňom naučil bicyklovať. O krátky čas som už robil všelijaké kumšty. Bicykloval som napríklad chrbtom vpred  alebo poležiačky tak, že som pedále krútil rukami, jazdil som bokom s roztiahnutými nohami, aj tak, že som sedel na kormidle ba aj so zažmúrenými očami a bez držania alebo aj s pohárom vody v ruke. Slovomnaučil som sa všeličo.  

Ale potom mi strýko odmontoval jedno koleso a ostal z neho normálny bicykel a ja som sa na ňom zas veľmi chytro všetko naučil. Deti na dvore ma začali volať MAJSTER SVETA A OKOLIA. Keď mi však pri jazde kolená začali prečnievať ponad kormidlo, začal som pomýšľať na ozajstný bicykel.

Raz  dofrčal do nášho dvora moped a ujko čo na ňom sedel nekrútil nohami. A moped pod ním vrčal ako zlostný pes a šiel celkom sám. Ujo na mopede prišiel až k bráne, oprel bicykel a odišiel. A ja som tam len stál a otváral oči.   

Vtom prišiel Miško a vraví:
„Pozeráš, čo?“
A ja mu na to:
„Samé to ide, chápeš?“
Miško povedal:
„To je nášho bratranca. Prišiel k nám na čaj.“
Spýtal som sa ho:
„Je ťažké riadiť taký motor?“
„Ani po masle,“ odpovedal Miško,“ skočí na pol obrátky. Raz stúpiš na pedál a môžeš ísť. Benzínu je tam na 100 km a rýchlosť 40 km/h.“
„Fí! To je mašinka! Na takej sa raz previezť!“
Ale Miško krúti hlavou:
„Fedor by ti dal! Hlavu by ti odtrhol!“

No zrazu sa poobzeral a prehlásil:
„Vieš čo? Na dvore nik nie je, a ty si predsa MAJSTER SVETA! Nasadaj! Obehneš dva-tri razy okolo parčíka a postavíme moped tichučko na miesto.“
Miško podržal moped a ja som sa naň vyteperil. Jedna noha sa končekom dotýkala pedálu, zato druhá sa opálala vo vzduchu ani makarón. Tým makarónom som sa odtisol od steny a Miško sa rozbehol vedľa mňa a kričal:
„Stlač pedál, stlač, chytro!“

Vtom moped zarapčal, a už to išlo! Samé! Ani len pedál netlačím – nedočiahnem, len idem a udržujem rovnováhu! Vietor mi hvízdal okolo uší a všetko okolo mňa krúži: stĺp, brána, lavička, mláky po daždi, pieskovisko, hojdačky, domová správa, a zasa stĺp, brána, lavička, mláky po daždi, pieskovisko, hojdačky, domová správa, a zasa stĺp a všetko od začiatku. A ja sa len veziem zakvačený do kormidla a Miško len uteká za mnou, ale po treťom kole kričí:
„Už nevládzem!“ a oprel sa o stĺp.
A ja sa veziem sám  a je mi ohromne, veziem sa a v duchu si predstavujem, že sa pretekám na klopenej dráhe...
         Stĺp, Miško, hojdačky a domová správa – všetko sa mi to dosť dlho  mihalo pred očami a bolo to všetko strašne krásne, iba noha, čo sa mi opálala ako makarón, začala troška tŕpnuť...
      A zrazu mi akosi ostalo nanič a dlane sa mi začali potiť, a strašne rád by som sa bol zastavil.
 Keď som letel okolo Miška, zakričal som:
„Už dosť! Zastav ma!“
Miško utekal za mnou a kričí:
„Čo?  Hlasnejšie!“
A ja kričím:
„Nepočuješ? Čo si hluchý?“
Ale Miško bol už ďaleko, a tak som obehol ešte jedno kolo a zakričal som:
„Zastav to, Miško!“
Miško chytil kormidlo, motorka sa zaknísala, Miško padol a ja som sa viezol ďalej.
Ani sa nenazdám, už je zas pri mne pred stĺpom a reve:
„Brzdu, brzdu!“
Prehnal som sa okolo neho a začal som hľadať brzdu. Ale ani potuchy som nemal, kde je! Krútil som všelijaké skrutky a všeličo som stískal na kormidle. Ale kdeže! Nič! Mašina vrčí a mňa už v tej makarónovej nohe pichá tisíc špendlíkov!
„Chytro si spomeň, Miško!“ kričím mu. A len uháňam ďalej a cítim, že mi je už celkom nanič, žalúdok sa mi dvíha. A pri ďalšom kole Miško zasa kričí:
„Nemôžem si spomenúť! Radšej zoskoč. Skús to!“
A ja mu na to:
„Budem vracať!“

Nech viem, že to bude takto, za nič na svete by som si na to nesadol, stokrát radšej by som šiel peši, čestné slovo!
A už je tu zas Miško a kričí:
„Musíme zohnať matrac, čo sa na ňom spí. Zaboríš sa do neho a zastaneš, Alebo sa voz, kým sa neminie benzín!“
Len – len,  že som ho za to neprešiel. Kým sa benzín neminie! To aby som ešte zo dva týždne behal okolo parčíka, a na utorok máme lístky do bábkového divadla. Aj noha mi tŕpne!
Kričím tomu trubirohovi:
„Utekaj po vášho Fedora!“
„Ale on pije čaj!“ kričí Miško.
„Dopije potom!“ revem.
„Dobije! Iste nás dobije!“ prisvedčil Miško.
A predo mnou už všetko zakrúžilo:

stĺp, brána, lavička, mláky po daždi, pieskovisko, hojdačky, domová správa. Potom naopak: domová správa, hojdačky, pieskovisko, daždi po mláky, lavička, stĺp, a potom sa všetko pomiešalo: dom, stĺpostráva, hojdačka, brána po daždi, mlávička... a to som už vedel, že je zle.
V tej chvíli ktosi prudko zachytil motorku, motor prestal vrčať a dostal som riadne zaucho. Hneď som vedel, že je to Miškov bratranec – konečne dopil čaj . A ja že vnohy, ale som nemohol, lebo makarónová noha sa do mňa zabodla ako šabľa. Ale nestratil som hlavu. Odskackal som od neho na jednej nohe, no on ma nenaháňal.
Ani ja som sa naňho nehneval kvôli tomu zauchu. Veď nebyť jeho, hádam by so krúžil po dvore dodnes.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Básne

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.022 s.
Zavrieť reklamu