Marcelino chlieb a víno – José M. Sánchez – Silva (Próza HK)

Marcelino chlieb a víno – José M. Sánchez – Silva

Nastali časy, keď Marcelino nemohol navštevovať svojho nového priateľa, pribitého na kríži v podkrovnej komôrke. Blížil sa veľký sviatok, deň, keď bratia oslavovali zakladateľa svojho rádu, svätého Františka. Tomuto radostnému sviatku predchádzala deväťdňová pobožnosť. Aj Marcelino sa na nej musel zúčastňovať, dostať sa k priateľovi v podkroví bolo teda celkom vylúčené.

No keď konečne nastal sviatok svätého Františka, boli to oslavy radostné a výdatné, na miskách mali dokonca mäso. Marcelino striehol na príležitosť, ako niečo vziať z kuchyne. Veď nemôže vyjsť hore s prázdnymi rukami! Obšmietal sa v kuchyni tak dlho, kým neuchmatol kus pečeného mäsa, skyvu chleba, všuchol si to do vreciek a hybaj hore na poschodie. Potom podišiel k mužovi, ktorý visel na kríži ako vždy, polonahý, vychudnutý na kosť a kožu, a prihovoril sa mu:

– Prišiel som za tebou, lebo dnes máme mäso.
Povykladal mäso i chlieb na stôl a vyzval svojho priateľa:

– Nože zostúp dolu, sadni si a najedz sa!
Pán otočil hlavu k Marcelinovi, láskyplne sa naňho pozrel. Zišiel z kríža a sadol si za stôl, nespúšťajúcpohľad z chlapca.

– Nebojíš sa? Nebojíš sa ani trošku?

– Nie, – odpovedal chlapec a pokojne hľadel na pána.

– Vieš vôbec, kto som?

– Viem, – odpovedal Marcelino. – Ty si Boh.
Nato Pán začal jesť mäso a chlieb, ktorý predtým rozlomil tak, ako to vie iba on. Marcelino mu dôverčivo položil ruku na chudé plece a spýtal sa:

– Si hladný?

– Veľmi. – odpovedal Pán. – Si dobré dieťa, ďakujem ti.

– Počuj, máš celkom zakrvavenú tvár a krvácaš aj na rukách a nohách. Nebolia ťa tie rany?
Pán len sklonil hlavu a Marcelino využil príležitosť, sňal mu tŕňovú korunu a položil ju na stôl. Odrazu ukázal prstom na Pánove rany a spýtal sa:

– Nemohol by som ti ich vyliečiť? Vieš, jestvuje taká vodička, poriadne štípe, tou ma bratia natierajú, keď sa zraním. A naozaj to dobre pomáha.
Odrazu zbadal, že mu na prstoch ostalo trochu krvi, keď sa dotýkal Pánových rán.

– Počuj, – navrhol, – čo keby som povyťahoval tie klince z kríža?

– Potom by ma neuniesol, – odvetil Pán.
A Ježiš mu rozpovedal svoj príbeh. Videl, že chlapec má oči plné sĺz a zotrel mu ich svojimi prstami. Takto uplynulo popoludnie a predmety v komôrke začali vrhať dlhé tiene. Marcelino sa ešte spýtal, či sa bude tešiť, keď k nemu znova príde. Pán, ktorý sa už chystal vrátiť na kríž, odpovedal:

– Áno, Marcelino, budem sa tešiť. A chcem, aby si zajtra prišiel.
Marcelino vyšiel z komôrky trochu zmätený. Odkiaľ Pán vie, ako sa volá?

Navyše zbadal, že prsty má celkom čisté. Veď ešte pred chvíľou mal na nich stopy po Pánových ranách. Krv zmizla sama od seba.